Katechéza Benedikta XVI.: Teologická diskusia a Učiteľský úrad Cirkvi

Vatikán (4. októbra 2009, RV) – Pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra vo Vatikáne predniesol Benedikt XVI. nasledujúcu katechézu:



„Drahí bratia a sestry, v poslednej katechéze som predstavil hlavné charakteristiky monastickej teológie a scholastickej teológie XII. storočia, ktoré môžeme v istom zmysle nazvať „teológiou srdca“ a „teológiou rozumu“. Medzi predstaviteľmi jedného a druhého teologického prúdu sa rozvinul rozsiahly a dialóg, nezriedka plný rozohnenia. Jeho typickým vyjadrením je kontroverzia medzi sv. Bernardom z Clairvaux a Abélardom.



Pre pochopenie tohto sporu medzi dvoma veľkými učiteľmi je dobré pamätať na to, že teológia je hľadaním racionálneho porozumenia - nakoľko je to možné - tajomstiev kresťanského Zjavenia, ktoré sú prijímané vierou: Fides quarens intellectum – viera hľadá rozumové pochopenie – aby sme použili stručnú a výstižnú klasickú formuláciu. No zatiaľ čo Bernard, typický predstaviteľ monastickej teológie kladie dôraz na prvú časť definície, teda na fides, teda vieru, Abélard, ktorý je scholastikom nástojí na druhej časti, čiže na intellectus, na pochopení prostredníctvom rozumu. Pre Bernarda je samotná viera obdarená vnútornou istotou založenou na svedectve Písma a na učení Cirkevných otcov. Viera je navyše posilňovaná svedectvom svätých a vnuknutiami Ducha Svätého v dušiach jednotlivých veriacich. V prípadoch pochybností a nejasnosti vieru chráni a osvetľuje Učiteľský úrad cirkvi.



Takto bolo pre Bernarda ťažké zhodnúť sa s Abélardom a vôbec s tými, ktorí podriaďovali pravdy viery kritickej skúške rozumu, skúške, ktorá podľa jeho upozornenia predstavovala vážne nebezpečenstvo, ktorým sú intelektualizmus, relativizácia pravdy a pristupovanie k samotným pravdám viery ako k diskutabilným. V takomto spôsobe postupovania videl Bernard odvahu, vybičovanú až k neviazanosti, plod pýchy ľudskej inteligencie, ktorá predstiera, že dokáže „uchopiť“ Božie tajomstvo. V jednom zo svojich listov zarmútený píše: „Ľudský dômysel si zmocňuje všetkého, nenechávajúc už viac nič pre vieru. Stavia sa k tomu, čo stojí nad ním samotným, preveruje to, čo je vyššie od neho, vtrháva do sveta Božieho, skôr pozmeňuje tajomstvá viery než by ich osvetľoval, to, čo je zavreté a zapečatené neotvára, ale to vytrháva, a to, čo pre seba nepovažuje za priechodné, považuje za nič a odmieta v to veriť.“ (Epistola CLXXXVIII,1: PL 182, I, 353)



Pre Bernarda má teológia jediný cieľ: rozvíjať živú a dôvernú skúsenosť Boha. Teológia je tak pomocou ako milovať Pána stále viac a vždy lepšie, ako to hovorí názov traktátu O povinnosti milovať Boha (De diligendo Deo). Na tejto ceste sú rozličné stupne, ktoré Bernard do hĺbky opisuje, až po vrchol, na ktorom duša veriaceho dosahuje opojenie na vrcholkoch lásky. Ľudská duša môže už tu na zemi dosiahnuť toto mystické zjednotenie s Božím Slovom, zjednotenie, ktoré „Učiteľ tečúci medom“ opisuje ako „duchovnú svadbu“. Božie Slovo ju navštevuje, zbavuje ju jej posledného zdráhania, osvecuje ju, rozpaľuje a premieňa. V takomto mystickom zjednotení duša požíva veľký pokoj a nehu a spieva svojmu ženíchovi hymnus radosti. Ako som pripomenul v katechéze, venovanej životu a náuke sv. Bernarda, teológia preňho nemôže robiť iné než sýtiť sa z kontemplatívnej modlitby, inými slovami, z citového zjednotenia srdca a mysle s Bohom.



Abélard, ktorý je okrem iného práve tým, kto zaviedol termín „teológia“ v zmysle ako ho chápeme dnes, sa však uberá iným smerom. Tento slávny učiteľ XII. storočia, ktorý sa narodil vo francúzskom Bretónsku, bol obdarovaný mimoriadne čulou inteligenciou a jeho povolaním bolo štúdium. Zaoberal sa sprvu filozofiou a potom aplikoval výsledky nadobudnuté v tomto odbore na teológiu, ktorú vyučoval v najvzdelanejšom meste tej doby, v Paríži, a následne v kláštoroch, v ktorých žil. Bol brilantným rečníkom. Na jeho prednášky chodili skutočné davy študentov. Nábožný duch, no nepokojná osobnosť – jeho život bol bohatý na prekvapivé zvraty: vzoprel sa svojim učiteľom, mal dieťa s istou vzdelanou a inteligentnou ženou, Eloisou. Často sa púšťal do polemiky so svojimi kolegami teológmi, dopadli na neho i cirkevné odsúdenia, hoci zomrel v plnej jednote s Cirkvou, voči autorite ktorej sa podriadil v duchu viery.

Práve sv. Bernard prispel k odsúdeniu niektorých Abélardovych náuk na provinčnej synode v Sens v roku 1140 a vymohol si aj zásah pápeža Inocenta II. Opát z Clairvaux odmietal ako sme si pripomenuli, Abélardovu priveľmi intelektualistickú metódu, ktorý pred jeho očami zužoval vieru na jednoduchú mienku, nezávislú od zjavenej pravdy. Obavy, ktoré mal Bernard, neboli nepodložené a  navyše ich zdieľal s inými veľkými mysliteľmi tej doby. Skutočne, prehnané používanie filozofie urobilo osobitne zraniteľnou Abélardovu trojičnú náuku a takto aj jeho predstavu Boha. Na poli morálky jeho učenie nebolo bez dvojznačností: nástojil na považovaní úmyslu konajúceho (subjektu) za jediný prameň pre opis morálnych činov ako dobrých či zlých, prehliadajúc tak objektívny význam a morálnu hodnotu skutkov - bol to nebezpečný subjektivizmus. Toto je, ako vieme veľmi aktuálny aspekt pre našu dobu, v ktorej sa kultúra často javí poznačená narastajúcou tendenciou etického relativizmu: jedine ja rozhodujem, čo je pre mňa dobré v tejto chvíli. Netreba však zabúdať ani na veľké zásluhy Abélarda, ktorý mal mnohých žiakov a zásadne prispel k rozvoju scholastickej teológie, ktorá smerovala k zrelšiemu a plodnejšiemu vyjadreniu, ktoré prišlo v nasledujúcom storočí. Netreba podceňovať niektoré jeho intuície, ako napríklad to, keď tvrdí, že už v mimokresťanských náboženských tradíciách je prítomná istá príprava na prijatie Krista, Božieho Slova.



Čo sa môžeme naučiť my dnes zo sporu, často zápalistého, medzi Bernardom a Abélardom a všeobecnejšie medzi monastickou a scholastickou teológiou? Predovšetkým verím, že tento ukazuje užitočnosť a nevyhnutnosť zdravej teologickej diskusie v Cirkvi, predovšetkým vtedy, keď diskutované otázky neboli definované Učiteľským úradom, ktorý zostáva samozrejme nevyhnutným vzťažným bodom. Sv. Bernard, no aj samotný Abélard, vždy bez váhania uznávali jeho autoritu. Navyše, odsúdenia, ktoré tento druhý podstúpil nám pripomínajú, že na teologickom poli musí byť rovnováha medzi tým, čo nazývame stavebnými princípmi, ktoré sú nám dané zo Zjavenia a ktoré si vždy zachovávajú prvoradú dôležitosť a princípmi interpretácie, ktoré sa ponúkajú zo strany filozofie, čiže zo strany rozumu, a ktoré majú významnú úlohu, avšak iba pomocnú (ako nástroje). Keď sa naruší takáto rovnováha medzi stavbou a nástrojmi interpretácie, teologická reflexia riskuje, že sa zvrhne omylmi. Je teda na Učiteľskom úrade, aby vykonával tú nevyhnutnú službu pravdy, ktorá je mu vlastná. Navyše, je treba zdôrazniť, že medzi motívmi, ktoré viedli Bernarda k tomu, aby sa postavil proti Abélardovi a aby sa domáhal zásahu Učiteľského úradu, bola aj starosť o ochranu jednoduchých a prostých veriacich, ktorých je potrebné chrániť, keď im hrozí, že upadnú do zmätku alebo poblúdia pre názory, ktoré sú príliš osobné a pre neviazané teologické argumentácie, ktoré by mohli ohroziť ich vieru.



Chcel by som nakoniec pripomenúť, že teologická konfrontácia medzi Bernardom a Abélardom sa uzatvára v úplnom zmierení medzi nimi a to vďaka ich spoločnému priateľovi, opátovi z Cluny, Petrovi Ctihodnému, o ktorom som hovoril v jednej z mojich predchádzajúcich katechéz. Abélard preukázal pokoru v uznaní si svojich omylov, Bernard bol zasa veľmi zhovievavý. V oboch prevládlo to, čo má mať skutočne ústredné miesto vtedy, keď sa rodí teologický spor: zachrániť vieru Cirkvi a nechať zvíťaziť pravdu v láske. Nech je toto aj dnes ten postoj, s akým prebieha v Cirkvi konfrontácia, majúc stále za cieľ hľadanie pravdy.” –jb-