Zamyslenie k nedeľnej slávnosti Všetkých svätých

Pripravil P. Rudolf Uher, kňaz zo Spoločnosti Ježišovej, ktorý študuje spiritualitu v Ríme na Pápežskej univerzite Gregoriáne


Kto sú svätí


Vedci už nejaký ten cas vysielajú signály do vesmíru a s nádejou cakajú na možnú odpoved od inteligentých bytostí, ktoré by mohli existovat na niektorej odlahlej planéte. Cirkev odjakživa vedie dialóg s obyvatelmi iného sveta, so svätými. Toto je to, co vyznávame, ked sa modlíme: „Verím v spolocenstvo svätých“. Aj keby existovali obyvatelia inej planéty mimo našej slnecnej sústavy, komunikácia s nimi by nebola možná, pretože medzi otázkou a odpovedou by museli uplynút milióny rokov. Zatial co v našom prípade odpoved prichádza okamžite, lebo máme centrum komunikácie a spolocný bod, v ktorom sa stretáme. Je ním vzkriesený Kristus.



Nastávajúcu nedelu slávime Slávnost všetkých svätých. Možno aj rocné obdobie, na ktoré pripadá táto slávnost, nesie v sebe nieco výnimocné, vdaka comu sa sviatok teší takej pozornosti. V niektorých oblastiach, kde žijú krestania, sa nan viažu pocetné tradície. Dôvodom je to, co hovorí Ján v druhom cítaní: „Milovaní, teraz sme Božími detmi, a ešte sa neukázalo, cím budeme.“ Sme akoby dietatko v lone matky, ktorá túži po tom, aby sa už narodilo. Svätí sú tí, ktorí sa už narodili. Liturgia nazýva den ich smrti dnom narodenia. Svätí sú tí, ktorí sa už narodili pre nebo. Kým príroda okolo nás sa obnažuje a listy padajú zo stromov, Slávnost Všetkých svätých nás pozýva, aby sme sa pozreli hore a zahladeli sa do výšok. Pripomína nám, že nie sme odsúdení k tomu, aby sme navždy spráchniveli v zemi podobne ako listy stromov.



Evanjeliový úryvok nám prináša blahoslavenstvá. Výber práve tohto úryvku pre Slávnost všetkých svätých bol inšpirovaný najmä jedným blahoslavenstvom: „Blahoslavení lacní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.“ Svätí sú tí, ktorí mali hlad a smäd po spravodlivosti, co v biblickom jazyku znamená, po svätosti. Nezmierili sa s priemernostou, neuspokojili sa s polovicatostou.



K lepšiemu pochopeniu, kto sú to svätí, nám pomáha prvé cítanie slávnosti. „To sú tí, co si oprali rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.“ Svätost sa prijíma od Krista, nie je vlastnej výroby. V Starom zákone byt svätý znamenalo „byt oddelený“ od všetkého, co je necisté. V krestanskom význame to znamená skôr opak, ciže „byt zjednotený“, teda byt zjednotený s Kristom.



Svätí nie sú iba tí známi vymenovaní v kalendári alebo zaradení do zoznamu svätých. Ale sú to aj „svätí neznámi“: ktorí riskovali život za bratov, muceníci spravodlivosti a slobody, alebo vernosti; „svätí laici“, ako ich niekto nazval. Bez toho, že by to vedeli, ich rúcha boli opraté v krvi Baránka, ked žili podla svedomia a mali na pamäti dobro bratov a sestier.



Celkom prirodzene nám prichádza na mysel otázka: Co robia svätí v nebi? Odpoved nachádzame v prvom cítaní: zachránení sa klanajú, hádžu svoje koruny pred trón, mohutným hlasom volajú: „Dobrorecenie a sláva, múdrost a vdaka, cest a moc i sila...“ Uskutocnuje sa v nich pravé poslanie cloveka, ktorým je byt „na chválu Božej slávy“ (Ef 1,14). Ich zbor vedie Mária, ktorá v nebi pokracuje vo svojom chválospeve: „Velebí moja duša Pána“. A práve v tejto chvále svätí nachádzajú svoju blaženost, štastie, plesanie, jasot: „Môj duch jasá v Bohu“. Clovek je tým, co miluje a co obdivuje. Milujúc a chváliac Boha sa stotožnuje s Bohom, má úcast na jeho sláve a na tom istom štastí.


Svätý Simeon, nazývaný Nový teológ, mal jedného dna mystickú skúsenost Boha takú silnú, že zvolal sám pred sebou: „Ak je skutocne toto raj, tak mi to úplne stací!“ Vzápätí však pocul Kristov hlas, ktorý mu láskavo hovoril: „Si malý hlupácik, ak sa s týmto uspokojíš. Radost, ktorú si zakúsil, v porovnaní s radostou v raji je ako nebo namalované na papieri v porovnaní so skutocným nebom“.