Myšlienky socializmu a pápežovo posolstvo z Čiech

Pri príležitosti blížiaceho sa výročia pádu komunizmu vo Východnej Európe prinášame zamyslenie z pera Ondreja Longauera s názvom Myšlienky socializmu a pápežovo posolstvo z Čiech 

Trinásta apoštolská cesta Benedikta XVI. v Českej republike mala za cieľ upriamiť pozornosť sveta aj na 20. výročie pádu komunistických režimov v strednej Európe. Zvolenie krakovského arcibiskupa na pápežský stolec v roku 1978 ako Jána Pavla II. znamenalo pre svet nádej. Osobná skúsenosť s ateistickým režimom bola silnou charakteristikou kardinála Karola Wojtylu. Najvyšší strojcovia komunistického režimu si vtedy uvedomili, že ich poriadky tu nemusia byť večne. Veľkou vecou pre Cirkev a svet bola už prvá návšteva Jána Pavla II. v Poľsku. Pamätné sú jeho slová, ktorými vyzval svet, aby otvoril dvere Kristovi a aby sa tak nebál urobiť. Pápež vedel, že základný problém komunizmu je nielen v popieraní Božej existencie, ale aj v prenasledovaní veriacich i neveriacich, ktorí slobodne prejavujú svoj názor na rozličné spoločensko-politické otázky. Pokus o atentát na pápeža z roku 1981 poodhalil veľa zo zákulisia komunistického režimu. Pokúsime sa pouvažovať nad problematikou socialistických myšlienok vo svetle sociálnej náuky Cirkvi.



Sociálne encykliky 

Devätnáste storočie je poznačené nástupom komunistických ideí, ale tiež hľadaním pravdivých odpovedí na pálčivé otázky doby zo strany Cirkvi. Svätý Otec Lev XIII. v prvej sociálnej encyklike Rerum novarum z roku 1891 približuje ťažkosti spojené s nástupom priemyselnej revolúcie. Varuje svet pred možným popieraním súkromného vlastníctva, ktorého znárodnenie hlásali komunisti, a hovorí: „Na vyliečenie týchto neporiadkov sa socialisti, rozdúchavajúc v chudobných nenávisť voči bohatým, dožadujú zrušiť vlastníctvo a urobiť zo všetkých jednotlivých majetkov spoločný majetok, ktorý by spravovali obce alebo štát. Domnievajú sa, že touto zmenou vlastníctva z osobného na kolektívne a rovnakým rozdeľovaním ziskov a výhod medzi občanov bude radikálne napravené zlo. Avšak tento návrh, okrem toho, že nerieši problém, len poškodzuje samotných robotníkov. Navyše je v mnohom nespravodlivý, keďže porušuje práva zákonitých vlastníkov, vnáša zmätok do kompetencií a úloh štátu a rozvracia celý spoločenský poriadok.“



Myšlienky Leva XIII. sa potvrdili v praxi, keď sa v Európe etablovali komunistické štáty a pod ťarchou spomínaných problémov v roku 1989 aj zanikli. Ján Pavol II. mohol na sté výročie od pamätných slov Leva XIII. vo svojej encyklike Centesimus annus k tomu napísať: „Človek, ktorý nemá nič, čo by mohol nazývať «svojím vlastným», a zbavený možnosti zarábať si na živobytie podľa vlastnej iniciatívy, stáva sa závislým od spoločenského mechanizmu a od tých, čo ho kontrolujú. To mu veľmi sťažuje spoznať svoju dôstojnosť ako osoby, a tak zahatáva cestu k vytvoreniu pravého ľudského spoločenstva. Ak sa potom nastolí otázka, odkiaľ pochádza táto falošná koncepcia ľudskej osoby a «subjektivity» spoločnosti, musíme odpovedať, že ich hlavným žriedlom je ateizmus.“



Pápežovo posolstvo z Čiech 

Aktuálny život ukazuje, že myšlienky komunizmu si naďalej podmaňujú najmä mladých v rozvojových krajinách. Na stretnutí s mladými v Starej Boleslavi sa pápež Benedikt XVI. opäť dotkol tejto témy a okrem iného povedal: „Minulé storočie - a vaša krajina bola toho svedkom – videlo padnúť nemálo mocnárov, o ktorých sa zdalo, že dosiahli takmer nedosiahnuteľné výšky. A odrazu ich moc zmizla. Tí, ktorí popierajú Boha a v dôsledku toho im chýba úcta k človeku, majú zdanlivo jednoduchý život a dosahujú materiálny úspech. Stačí však nahliadnuť pod povrch a zistíme, že títo ľudia sú nešťastní a nespokojní. Iba ten, kto v srdci uchováva posvätnú «bázeň Božiu», má dôveru aj v človeka a je schopný venovať svoj život vytváraniu spravodlivejšieho a bratskejšieho sveta. Dnes sú potrební ľudia «veriaci» a «vierohodní», ktorí sú pripravení rozšíriť do každej oblasti spoločnosti kresťanské princípy a ideály, ktorými sa inšpiruje ich konanie. Toto je svätosť, univerzálne povolanie všetkých pokrstených, ktoré ich vedie k plneniu svojich povinností, verne a s odvahou, aby nepozerali na vlastný sebecký záujem, ale na spoločné dobro a hľadali v každom okamihu Božiu vôľu.“



Nástrahy súčasného sveta Benedikt XVI. na stretnutí s predstaviteľmi ekumenickej rady v Prahe konkretizoval takto: „Objavujú sa však i nové formy pokusov obmedziť vplyv kresťanstva na verejný život – občas pod zámienkou, že kresťanské učenie je škodlivé pre blahobyt spoločnosti. Tento jav nás vyzýva ku krátkemu zamysleniu. Ako som naznačil vo svojej encyklike o kresťanskej nádeji, umelé oddeľovanie evanjelia od intelektuálneho a verejného života by malo byť podnetom ku vzájomnej «sebakritike novoveku» a «sebakritike novovekého kresťanstva», osobitne pokiaľ ide o nádej, ktorú každý z nich môže ponúknuť ľudstvu (Spe salvi, 22).



Môžeme si položiť otázku: Čo môže evanjelium povedať Českej republike, a samozrejme tiež celej Európe, v dnešnej dobe, ktorá sa vyznačuje toľkými pohľadmi na svet? Kresťanstvo má mnoho, čo môže ponúknuť v praktickej i etickej oblasti, pretože evanjelium nikdy neprestáva inšpirovať mužov a ženy, aby sa zapojili do služby bratom a sestrám. Málokto by o tom pochyboval. Avšak tí, ktorí majú pohľad upretý na Ježiša z Nazareta a hľadia na neho očami viery, vedia, že Boh ponúka hlbšiu skutočnosť, ktorá je jednoducho neoddeliteľná od „ekonómie“ lásky činnej v tomto svete, ponúka spásu. Ceníme si svoje životy a vkladáme ich do Božej ochrany. Vyprosujme si v modlitbe Božiu pomoc, aby v nových okolnostiach spoločenského života sme nestratili zo zreteľa pohľad na Boha a jeho evanjelium.