Sv. Bernard z Clairvaux: „Ježiš je medom v ústach, piesňou v ušiach, jasotom v srdci“

Vatikán (21. októbra, RV) – Katechéza Benedikta XVI., ktorú predniesol pri generálnej audiencii 21. októbra 2009 vo Vatikáne:

 
„Drahí bratia a sestry, dnes chcem hovoriť o sv. Bernardovi z Clairvaux, nazývanom „posledným z cirkevných otcov“, pretože v XII. storočí opäť obnovil a do prítomnosti preniesol veľkú teológiu Otcov. Nepoznáme do podrobností roky jeho detstva, vieme však, že sa narodil v roku 1090 vo Fontaines vo Francúzsku v početnej a mierne zámožnej rodine. Ako mladík sa pustil do štúdia tzv. slobodných umení, osobitne gramatiky, rétoriky a dialektiky v kanonickej škole kostola Saint-Vorles v Châtillon-sur-Seine a postupne dozrieval v rozhodnutí pre rehoľný život. Okolo svojej dvadsiatky vstúpil do Cîteaux, novozaloženého kláštora, ktorý bol živší v porovnaní so starými a váženými kláštormi tej doby, a súčasne i prísnejší v praktizovaní evanjeliových rád.

O niekoľko rokov neskôr, v roku 1115, svätý Štefan Harding, v poradí tretí opát v Cîteaux, vyslal Bernarda, aby založil kláštor v Clairvaux. Tu si mohol mladý opát, ktorý mal iba 25 rokov, vycibriť vlastnú predstavu o rehoľnom živote a snažiť sa ju preniesť do praxe. Sledujúc disciplínu iných kláštorov, Bernard rozhodne poukazoval na nevyhnutnosť života v striedmosti a odmeranosti, ako v jedle tak i v odievaní a v mníšskych obydliach, pričom odporúčal podporu a starostlivosť o chudobných. Medzičsom sa komunita v Clairvaux stávala stále početnejšou a rozširovala svoje fundácie.

V tých istých rokoch, pred rokom 1130 nadviazal Bernard bohatú korešpondenciu s mnohými osobami, či už významného, alebo aj skromného spoločenského postavenia. K množstvu listov z tohto obdobia je potrebné pridať početné kázne, ale tiež výroky (sentencie) a traktáty. V tomto období sa rodí veľké priateľstvo Bernarda s Viliamom, opátom v Saint-Thierry a s Viliamom zo Champeaux, ktorí patria k najvýznamnejším osobnostiam XII. storočia. Od roku 1130 sa začal zaoberať mnohými a náročnými otázkami Svätej stolice a Cirkvi. Preto musel stále častejšie odchádzať zo svojho kláštora a často i mimo Francúzska. Založil i niektoré ženské kláštory. Pestoval bohatý listový styk s Petrom Ctihodným, opátom z Cluny, o ktorom som hovoril minulú stredu. Svoje predovšetkým polemické spisy zameral proti Abelardovi, veľkému mysliteľovi, ktorý začal s novým prístupom k teológii, najmä zavedením dialekticko-filozofickej metódy do teologického myšlienkového postupu.

Ďalším frontom, proti ktorému Bernard bojoval, bol blud Katarov, ktorí pohŕdali hmotou a ľudským telom a v dôsledku toho pohŕdali aj Stvoriteľom. On sa naopak cítil povinný zastať sa Židov, takže odsúdil stále sa množiace antisemitské výpady. Za túto stránku jeho apoštolskej činnosti o niekoľko desiatok rokov neskôr rabín Bonnu Efraim vyjadril Bernardovi vysoké uznanie. V tom istom čase svätý opát napísal svoje najslávnejšie diela, ako povestné Kázne na Pieseň piesní. V posledných rokoch svojho života – smrť ho zastihla v roku 1153 – musel Bernard obmedziť cestovanie, nezanechal ho však úplne. Využil tento čas na definitívnu revíziu súboru listov, kázní a traktátov.

Za zmienku stojí dosť výnimočná kniha, ktorú dokončil v tomto období, v rokku 1145, keď bol jeho žiak Bernardo Pignatelli zvolený za pápeža pod menom Eugen III. Za týchto okolností Bernard z pozície duchovného otca na písal tomuto svojmu duchovnému synovi spis De Consideratione, ktorý obsahuje ponaučania, ako byť dobrým pápežom. V tejto knihe, ktorá zostáva vhodným čítaním pre pápežov všetkých čias, Bernard nielen ukazuje, ako dobre plniť úlohu pápeža, ale vyjadruje aj hlbokú víziu tajomstva Cirkvi a tajomstva Krista, ktorá nakoniec dospieva k vyvrcholeniu v kontemplácii tajomstva Trojjediného Boha: „Malo by sa ešte pokračovať v hľadaní tohto Boha, ktorý nie je ešte dostatočne hľadaný – píše svätý opát – no možno sa dá lepšie hľadať a ľahšie nachádzať modlitbou než diskusiou. Ukončime teda na tomto mieste knihu, nie však modlitbu“ (XIV, 32: PL 182, 808), aby sme boli na ceste k Bohu.

Chcel by som sa pristaviť iba pri dvoch ústredných aspektoch bohatej Bernardovej náuky: tieto sa týkajú Ježiša Krista a Preblahoslavenej Panny Márie, jeho Matky. Jeho starostlivosť o intímnu a životodarnú účasť kresťana na Božej láske v Ježišovi Kristovi neprináša nové smerovanie pokiaľ ide o vedecký charakter teológie. No o to rozhodnejším spôsobom predstavuje opát z Clairvaux teológa mystiky a kontemplácie. „Iba Ježiš – tvrdí rozhodne Bernard stojac pred zložitými dialektickými argumentáciami svojej doby – iba Ježiš je „medom v ústach, piesňou v ušiach, jasotom v srdci (mel in ore, in aure melos, in corde iubilum)”. Práve odtiaľto pochádza titul Učiteľ tečúci medom (Doctor mellifluus), ktorý mu prisúdila tradícia. Jeho chvála na Krista totiž “tečie ako med”.

V unavujúcich zápasoch nominalistov a realistov – dvoch filozofických prúdov tej doby – opát z Clairvaux neúnavne opakuje, že je iba jedno meno na ktorom záleží, meno Ježiša Nazaretského. „Tvrdý je každý pokrm duše – hovorí Bernard – ak nie je zvlažený týmto olejom. Je bez chuti, ak nie je ochutený touto soľou. To, čo si napísal, nemá pre mňa chuť, ak tam neprečítam «Ježiš»“. A uzatvára: „Keď diskutujem alebo rozprávam, nič nemá pre mňa chuť, ak tam nezačujem znieť Ježišovo meno“ (Sermones in Cantica Canticorum XV, 6: PL 183,847). Pre Bernarda totiž pravé poznanie Boha spočíva v hlbokom osobnom zakusovaní Ježiša Krista a jeho lásky. A toto, drahí bratia a sestry, platí pre každého kresťana: viera je predovšetkým osobným stretnutím, intímnym stretnutím s Ježišom Kristom, je to zakusovanie jeho blízkosti, jeho priateľstva, jeho lásky, a iba takto sa učíme spoznávať ho stále viac, milovať ho a čím väčšmi ho nasledovať. Kiež by sa toto mohlo uskutočniť v každom z nás!

V ďalšej slávnej homílii, na nedeľu oktávy Nanebovzatia, svätý opát opisuje oduševnenými slovami intímnu účasť Márie na vykupiteľskej obete Syna. „Ó, svätá Matka – volá Bernard – naozaj tvoju dušu prenikol meč! ... Krutá bolesť až tak prenikla tvoje srdce, že ťa právom môžeme volať viac než mučeníčkou, pretože v tebe účasť na Synovom utrpení v mnohom prevýšila fyzické utrpenia mučeníctva“ (14: PL 183,437-438). Bernard nemal pochybnosti: „cez Máriu k Ježišovi”, skrze Máriu sme privádzaní k Ježišovi. Jasne potvrdzuje podriadenosť Márie voči Ježišovi, v zhode so základmi tradičnej mariológie.“

Svätý Otec ďalej uviedol ukážku z diela Dante Alighieriho Božská komédia, ktorý do úst sv. Bernarda vložil najvznešenejšiu modlitbu k Panne Márii: „Panenská Matka, dcéra svojho Syna, ponížená a väčšia nad stvorenie, …” (Paradiso 33, vv. 1ss.). Ďalej Benedikt XVI. poukázal na aktuálnosť sv. Bernarda, ktorý nám ukazuje, že teológia nás má nasmerovávať k tzv. „vede svätých”, k ich intuícii tajomstiev živého Boha a k ich múdrosti, ktorá je darom Ducha Svätého. Ako ďalej pokračoval, „Spolu s Bernardom z Clairvaux musíme aj my uznať, že človek lepšie hľadá a ľahšie nachádza Boha „modlitbou než diskusiou”. Koniec koncov, najopravdivejšou postavou teológa a akéhokoľvek evanjelizátora zostáva apoštol Ján, ktorý si svojou položil na srdce Učiteľa.” Ďalej Benedikt XVI. pokračoval:

„Chcem uzavrieť tieto úvahy o sv. Bernardovi vzývaniami nasmerovanými k Márii, ktoré čítame v jednej z jeho krásnych homílií. „V nebezpečenstvách, v tiesni, v neistote mysli na Máriu, vzývaj Máriu” – hovorí Bernard. „Nech sa nikdy nestratí z tvojich pier, nech sa nestratí z tvojho srdca. A aby si získal pomoc jej modlitby, nikdy nezabúdaj na príklad jej života. Ak ju nasleduješ, nemôžeš zblúdiť, ak ju prosíš, nemôžeš si zúfať, ak na ňu myslíš, nemôžeš pochybiť. Ak ťa ona podopiera, nepadneš. Ak ťa ona chráni, nemáš sa čoho báť. Ak ťa ona vedie, neunavíš sa. Ak ti ona žičí, dorazíš do cieľa.” (Hom. II super «Missus est», 17: PL 183, 70-71).“ -jb-