Jerzy Popieluszko – symbol poľskej odvahy v boji za pravdu

Rubriku pripravila Mária Fábryová 
Jeden z tragických, ale prelomových momentov v poľskej histórii si dnes pripomenú na IV. ročníku Medzinárodného filmového festivalu v Ríme, kde sa predstaví aj film poľskej produkcie s názvom „Popieluszko“ režiséra Rafala Wieczynskeho. Film predstavuje sondu do života otca Jerzyho Popieluszka - muža, ktorý sa z jednoduchého chlapca stal duchovným vodcom národa a symbolom odvahy v boji za slobodu a pravdu. Proces blahorečenia otca Popieluszka pokračuje – a to je aj cieľom pútnikov z Poľska a zo zahraničia, každoročne navštevujúcich hrob poľského kňaza, ktorý v časoch tvrdého komunizmu vyzýval krajanov k boju za slobodu a pravdu v mene evanjelia. Otec Popieluszko zomrel presne pred 25 rokmi, teda 19. októbra 1984.

Otec Jerzy Popieluszko sa narodil v dedinke Okopy v severovýchodnom Poľsku v roku 1947. Jeho viera bola už od útleho veku veľmi silná. Počas vojenskej služby ho údajne veliteľ prichytil s ružencom v ruke. Prikázal mu hodiť ho na zem a pošliapať. Popieluszko to však odmietol, za čo následne skončil vo väzení. V tejto súvislosti napísal biskupovi Kraszewskému: „Aké sladké je trpieť pre Krista“. Po kňazskej vysviacke ho pre zlý zdravotný stav neustanovili na faru, ale začal pôsobiť ako duchovný v nemocnici.

Popieluszko ako kaplán hnutia Solidarność organizoval v osemdesiatych rokoch minulého storočia tajné sväté omše, modlitbové stretnutia a púte do Čenstochovej. Verný im zostal aj po zavedení stanného práva v decembri 1981. Navštevoval odsúdených, organizoval materiálnu pomoc pre prepustených z práce. Apeloval na slobodu a spravodlivosť. Mladý kňaz chválil odvahu tých, ktorí sa nedali zlomiť politickou situáciou a ako povedal: „Človek, ktorý vydáva svedectvo pravdy, ktorá pochádza od Boha, je slobodným človekom, a to aj v podmienkach vnútorného obmedzenia“.
Známa je aj príhoda, keď si raz otec Popieluszko všimol, že istý robotník má deravé topánky, vtedy si vyzul svoje vlastné a vymenil si ich s robotníkom. Za kňazom prichádzali v tom čase davy ľudí z celého Poľska, aby hľadali odvahu a silu, o ktorú ich tvrdý socialistický režim obral. V roku 1983 však poľského kňaza obvinili z protištátnej činnosti a 13-krát ho predvolali na výsluch.
Je piatok večer roku 1984. Mladý kňaz odmietol pozvanie svojich priateľov v Bydgoszczi, kam bol pozvaný na modlitebné stretnutie. Otec Popieluszko sa musí urýchlene vrátiť do Varšavy, kam ho vezie jeho šofér. Pred sebou má viac ako 250 km cesty. Po tridsiatich kilometroch ich cestu zablokujú tri policajné autá. Neznámi muži prikážu obom - vodičovi ako aj otcovi Popieluszkovi - vystúpiť z auta. Vodič skončí v putách a nastupuje do policajného vozidla. Otec Popieluszko končí po tupom údere do hlavy na zemi. Muži v uniformách ho zviažu a naložia ho do kufra. Počas cesty na neznáme miesto spútaný šofér vyskočí z auta, - policajti pokračujú v ceste, nečakajú, že by takýto pád mohol niekto prežiť. Waldemar Chrostowski však prežil a takto mohol podať svedectvo o posledných hodinách života otca Popieluszka. Únoscovia zastavujú auto až pri vodnej nádrží na Visle neďaleko Włocławka. Kňaza bijú a nakoniec ho zviazaného hádžu do vodnej nádrže.

Správa o tejto udalosti sa rozšírila nielen do celého Poľska, ale aj do celého sveta. Veriaci sa deň-noc modlili za milovaného kňaza. Pod tlakom verejnej mienky sa vláda musela priznať, že vrahmi boli pracovníci ministerstva vnútra, ktoré malo na starosti cirkevných predstaviteľov.
Pohrebu pátra Popieluszka sa 3. novembra 1984 zúčastnilo viac ako pol milióna ľudí, vrátane Lecha Walesu. V tom istom roku celé Poľsko zadržiavalo dych - konal sa súdny proces s vrahmi kňaza. Po prvý raz v socialistickom štáte mali byť príslušníci tajnej polície odsúdení. Veliteľ skupiny únoscov Grzegorz Piotrowski a jeho bezprostredný nadriadený plukovník Adam Pietruszka dostali trest 25 rokov väzenia.

Ľudia po tejto udalosti pochovali strach. Otec Popieluszko síce skončil svoju pozemskú púť, no jeho celoživotná misia pokračovala aj naďalej. V ľuďoch, vo veriacich, ktorí si vďaka jeho pôsobeniu uvedomili, že sloboda v mene evanjelia je právom, o ktorého ich nesmie nikto obrať. Pri hrobke otca Popieluszka sa v roku 1987 modlil aj Ján Pavol II. za udelenie titulu „služobník Boží“. O desať rokov nato sa začal proces Popieluszkovho blahorečenia. Tento proces ešte nebol ukončený.

Na mieste mučeníckej smrti otca Jerzyho dnes stojí kríž.  V miestach jeho poslednej ceste z Bydoszcze do Varšavy sa organizujú štafetové behy a sympóziá. Odhaduje sa, že v rokoch 1985 až 2005 navštívilo jeho hrob približne 15 miliónov ľudí. Existujú dôkazy aj o tom, že modlitba pri jeho hrobe sa stala pre mnohých ľudí zdrojom obrátenia a duchovnej premeny. Pre ľudí a kňazov sa otec Popieluszko stal vzorom neochvejnej dôvery v Boha a plnej obetavosti ako najistejšej cesty k osobnej slobode, pokoju  a šťastiu.

Pri svojej poslednej modlitbe bolestného ruženca otec Jerzy Popieluszko povedal: „Ak chceme v dobrom zvíťaziť nad zlom a zachovať ľudskú dôstojnosť, nemôžeme bojovať násilím. Veď aj Svätý Otec povedal, že národ sa nemôže rozvíjať, ak je zbavený slobody. A žiadna vláda dlho nevydrží, ak je postavená na násilí a diktáte. Kto nedokázal zvíťaziť rozumom a srdcom, snaží sa zvíťaziť diktátom.  Najťažšie boje v dejinách ľudstva, to sú boje, ktoré sa odohrávajú v ľudskej mysli. Najponižujúcejšie a najkratšie boje sú vojny, v ktorých sa uplatňuje násilie.“ –mf-