Príhovor kardinála Tomka: Aktuálnosť misií

Nedeľný príhovor kardinála Jozefa Tomka, v ktorom sa venuje téme aktuálnosti misií.





Každú predposlednú októbrovú nedeľu v roku slávi Katolícka cirkev misijnú nedeľu. Tohto roku sa k tejto celosvetovej pripomienke a upomienke na misijné krajiny a s nimi súvisiacu povinnosť každého kresťana pridáva biskupská synoda pre misijný svetadiel Afriky.

Pod misiami rozumieme ohlasovanie Kristovho posolstva národom, ktoré ešte nepoznajú osobu a poslanie Ježiša Krista. Toto ohlasovanie sa deje rôznymi krokmi: je to ponajprv svedectvo života, potom dialóg, uvedenie do kresťanskej viery, krst a začlenenie do spoločnosti veriacich, preniknutie spoločnosti duchom Kristovej lásky a bratskej pomoci, prekvasenie mravov kultúrou evanjelia a inkulturácia. Misiami voláme aj kraje, kde sa taká činnosť koná. Misie teda nie sú nijaká kolonizačná, ani politická činnosť, ba ani čisto sociálna, alebo len školská či zdravotnícka činnosť, hoci kresťanská láska vedie misionárov k snahe oslobodiť človeka od záťaže každého hriechu a povzniesť ho k vyššej ľudskej dôstojnosti na každom poli.

Načo a prečo sú misie? Prečo po dvoch tisícoch rokov od narodenia Ježiša Krista sa ešte nástojí na misijnom úsilí? Niekto povie, že veď národy sa už oslobodili z koloniálnej nadvlády, majú svoje vlády, vlastné školstvo, zdravotníctvo, hospodárenie, nech sa teda starajú o seba. Také poznámky však nepochopili pravý význam misií a misijnej činnosti.

Ján Pavol II. odpovedal na také a podobné poznámky už takmer pred dvadsiatimi rokmi encyklikou „Redemptoris missio“, v ktorej ihneď na začiatku dôrazne tvrdí: „Misia Krista Vykupiteľa, zverená Cirkvi je ešte hodne ďaleko od svojho naplnenia. Na konci druhého tisícročia od jeho príchodu celkový pohľad na ľudstvo dokazuje, že toto poslanie je ešte v začiatkoch a že máme všetkými silami dať sa do jeho služieb“ (RM, 1).

Počet obyvateľov našej zemegule narástol na šesť miliárd 800 miliónov. Z toho všetkých kresťanov čiže veriacich v Krista je niečo nad dve miliardy a príslušníkov Katolíckej cirkvi jedna miliarda 150 miliónov. To značí, že dve tretiny ľudstva ešte nepoznajú Ježiša Krista a jeho blahodarné posolstvo pre všetkých ľudí. Dá sa teda pravdivo povedať, že dnes čaká na Spasiteľa viac ľudí ako za čias Ježiša Krista.

Pritom osoba, život a pôsobenie Ježiša Krista tvoria jedinečnú udalosť v celých dejinách ľudstva. Ide o celkom zvláštny, osobitný jav, ktorý nemožno jednoducho obísť, lebo pre každého človeka je dôležité, či on naozaj vstal z mŕtvych a či je teda naozaj Boží Syn; či v ňom sa Boh stal človekom a prebýval medzi nami, aby nás oslobodil od zla hriechu, naučil nás žiť plným ľudským životom a zjavil nám Božiu tvár: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). Nijaký zakladateľ veľkých náboženstiev sa neodvážil tvrdiť, že by sa Boh mohol stať človekom a natoľko sa nám priblížiť: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik“ (Jn 3, 16). Udalosť a skutočnosť vtelenia a vykúpenia je takou novinou, „dobrou zvesťou“ –evanjeliom-, že ju treba ohlasovať všetkým ľuďom. Hľa, prečo a načo sú misie.



Pápež Benedikt XVI. vo svojom Posolstve na „Svetový misijný deň roku 2009“ tvrdí, že „úsilie ohlasovať evanjelium ľuďom dnešnej doby je bez pochyby službou nielen pre kresťanské spoločenstvo, ale aj pre celé ľudstvo (EN,1), ktoré „pozná obdivuhodné výdobytky, ale zdá sa že stratilo zmysel pre posledné skutočnosti a pre samé jestvovanie“ (RM, 2). Dnešná svetová hospodárska kríza, ako to už uznávajú aj ekonomisti a viacerí politici, úzko súvisí s mravnou krízou, preto z rôznych strán volajú po akútnej potrebe etickej obnovy.

Svätý Otec ďalej prehlasuje, že „poslanie Cirkvi je (takrečeno) „nakaziť“ nádejou všetky národy....Chcem znovu potvrdiť, že príkaz hlásať evanjelium všetkým ľuďom je podstatným poslaním (misiou) Cirkvi“. Vyzýva potom všetkých veriacich k spolupráci s misiami a k pomoci.

Taká pomoc môže byť osobná, duchovná a hmotná. Osobne ísť do misií je zaiste najúčinnejšou formou spolupráce. Môžu ju vykonávať ako celoživotné zasvätenie misionári a misionárky, a to často až hrdinským nasadením. Dočasnou formou môžu takto spolupracovať priamo v misiách aj diecézni kňazi, ktorí idú podľa dohody s niektorým biskupom na niekoľkoročnú výpomoc do misií, ako to už päťdesiat rokov robia Poliaci, Taliani, Španieli a iní kňazi nazývaní „Fidei donum“ („Dar viery“) podľa dokumentu Pia XII. Podobne môžu vypomôcť v misiách i rehoľné sestry, ako aj laickí pracovníci, najmä lekári, ošetrovateľky, murári, technici.

Každý z nás však môže a má pomáhať misiám, a to duchovným a, podľa možnosti, i hmotným spôsobom. Veľmi vzácne sú duchovné obety chorých, starých ako aj detí. Koľko dobra robia napríklad aj vianoční koledníci a misijné spolky. Pamätajme, že hospodárska kríza dramaticky postihuje najmä misijné územia.

Ján Pavol II. tvrdil, že „misie sú záležitosťou všetkých kresťanov, všetkých diecéz a farností, všetkých cirkevných organizácií a hnutí“ (RM, 21). K tomu pridával zaujímavé povzbudenie, podľa ktorého kto pomáha s vierou a pre vieru, vlastne obohacuje seba samého: „Viera sa posilňuje tým, že sa dáva“ (RM, 2). Oživme si teda svoju vieru a misijného ducha.