Liek sv. Jána Leonardiho: „Kristus na prvom mieste“

Vatikán (7. októbra, RV) - Katechéza Benedikta XVI., ktorú predniesol 7. októbra 2009 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne:

Drahí bratia a sestry! Pozajtra, 9. októbra to bude 400 rokov od smrti sv. Jána Leonardiho, zakladateľa rehole Rehoľných klerikov Božej Matky, ktorý bol svätorečený 17. apríla 1938 a 8. augusta 2006 vybraný za patróna lekárnikov. Spomínaný je tiež pre jeho veľký misionársky zápal. Spolu s Mons. Juanom Bautistom Vivesom a jezuitom Martinom de Funesom prispel k vzniku osobitnej kongregácie Svätej stolice pre misie nazývanej Propaganda Fide, a teda k budúcemu vzniku centra misionárskej formácie „Pápežského Urbanovho kolégia – Propaganda Fide“, ktoré počas storočí vychovalo tisícky kňazov, z nich mnohých mučeníkov, pre službu evanjelizácie národov. Ide teda o žiarivú osobnosť kňaza, ktorého by som rád dal za príklad všetkým kňazom v tomto Kňazskom roku. Zomrel v roku 1609 na následky chrípky, ktorou sa nakazil počas jeho obetavej starostlivosti o nakazených epidémiou v rímskej štvrti Campitelli.

Ján Leonardi sa narodil v roku 1541 v obci Diecimo v talianskej provincii Lucca. Bol posledným zo siedmych bratov, jeho mladosť sa odvíjala z návykov viery prežitými v zdravom a pracovitom rodinnom prostredí, ako aj vytrvalým navštevovaním obchodu s arómami a liekmi v jeho rodisku. V 17. rokoch ho otec zapísal na riadny lekárnicky kurz v meste Lucca, aby sa z neho stal lekárnik, vlastne apatekár, ako sa v tej dobe hovorilo. Mladý Ján Leonardi ho asi desať rokov usilovne navštevoval, ale keď už podľa vtedajších pravidiel v starej Republike mesta Lucca získal oficiálne uznanie, ktoré ho oprávňovalo otvoriť si vlastnú lekáreň, začal rozmýšľať o tom, či nenastal čas uskutočniť plán, ktorý nosil vždy vo svojom srdci. Po zrelej úvahe sa rozhodol stať sa kňazom. A tak, zanechajúc lekáreň, dosiahol potrebnú teologickú formáciu, bol vysvätený za kňaza a na Troch kráľov v roku 1572 slávil prvú omšu. Nezanechal však úplne ani svoju vášeň pre lekárnictvo, pretože cítil, že práve profesionálne vzdelanie lekárnika mu umožnilo uskutočniť naplno jeho povolanie – šíriť medzi ľuďmi prostredníctvom svätého života „Boží liek“, ktorým je ukrižovaný a vzkriesený Ježiš Kristus, ako „miera všetkých vecí“.

Nadchnutý presvedčením, že takýto liek potrebujú všetky ľudské bytosti viac ako čokoľvek iné, sa sv. Ján Leonardi snažil o to, aby sa osobné stretnutie s Ježišom Kristom stalo základným zmyslom jeho života. „Potrebné je nanovo začínať od Krista“ – rád často opakoval. Kristovo prvenstvo nad všetkým sa pre neho stalo konkrétnym kritériom pre posudzovanie i konanie a akčným princípom jeho kňazskej činnosti, ktorú vykonával v čase široko rozšíreného hnutia duchovnej obnovy Cirkvi, vďaka rozkvetu nových rehoľných inštitútov a žiarivému svedectvu svätých, akými boli Karol Boromejský, Filip Neri, Ignác z Loyoly, Jozef Kalazanský, Kamil de Lellis a Alojz Gonzaga. S entuziazmom sa vložil do apoštolátu medzi mládežou prostredníctvom Spoločnosti kresťanskej náuky tým, že okolo seba združil skupinu mladých, s ktorými 1. septembra 1574 založil Kongregáciu reformovaných kňazov Preblahoslavenej Panny Márie, neskôr nazývanú Rád rehoľných klerikov Božej Matky. Svojim nasledovníkom odporúčal, aby mali „pred očami mysle len česť, službu a slávu Ukrižovaného Ježiša Krista“ a ako dobrý lekárnik zvyknutý dávkovať lieky s precíznosťou vravieval: „Pozdvihnite o trošku svoje srdcia k Bohu a spolu s ním dávajte veciam mieru.“

Povzbudený apoštolskou horlivosťou, v máji 1605, zaslal práve zvolenému pápežovi Pavlovi V. list, v ktorom navrhoval kritériá pre autentickú obnovu v Cirkvi. Pozorujúc ako veľmi „je dôležité, aby tí, ktorí túžia po reforme ľudských mravov, hľadali predovšetkým a na prvom mieste Božiu slávu“ - dodával, že títo musia žiariť „bezúhonnosťou života a znamenitosťou mravov, pretože viac ako donútením prilákajú k obnove svojím milým prístupom“. Okrem toho pozoroval, že „kto chce uskutočniť vážnu náboženskú a morálnu obnovu, musí ako dobrý lekár predovšetkým stanoviť správnu diagnózu neduhov, ktoré sužujú Cirkev, aby tak bol schopný predpísať na každý z nich najvhodnejší liek.“ Všímal si tiež, že „obnova Cirkvi musí nastať rovnako u predstavených ako u podriadených, ako zhora, tak aj zospodu. Musí začať od tých, ktorí riadia a rozšíriť sa na podriadených.“ Bolo to práve preto, že zatiaľ čo naliehal na pápeža, aby podporil „univerzálnu reformu Cirkvi“, obával sa o kresťanskú formáciu národa a to najmä detí, pri ich výchove „už od prvých rokov... v čistote kresťanskej viery a svätých mravoch“.

Drahí bratia a sestry, žiarivá osobnosť tohto svätca pozýva na prvom mieste kňazov, ako aj všetkých kresťanov, aby vytrvalo smerovali k „vysoko nastavenej latke kresťanského života“, ktorou je svätosť, u každého samozrejme podľa svojho stavu. Veď len z vernosti Kristovi môže prameniť skutočná cirkevná obnova. V tých rokoch, v kultúrnom a sociálnom prechode medzi XVI. a XVII. storočím, sa začali črtať smernice budúcej kultúry súčasnosti, charakterizovanej nenáležitým rozkolom medzi vierou a rozumom, ktorého jedným z negatívnych dôsledkov je odsúvanie Boha na okraj, s ilúziou o možnosti úplnej autonómnosti človeka, ktorý sa rozhoduje žiť tak, „akoby tu Boh nebol“. Je to práve kríza moderného myslenia, na ktorú som mohol už viackrát upozorniť a ktorá sa často premieta do foriem relativizmu. Ján Leonardi vytušil, aký je skutočný liek na tieto duchovné neduhy a zhrnul to takto: „Kristus na prvom mieste“, Kristus v strede srdca, v strede dejín a vesmíru. A Krista – ako s rozhodnosťou tvrdil – ľudstvo nevyhnutne potrebuje, pretože On je našou „mierou“. Niet prostredia, ktorého by sa nemohla dotknúť jeho sila, niet neduhu, na ktorý by nemal liek, niet problému, ktorý by sa v ňom nevyriešil. „Buď Kristus, alebo nič!“ Toto je jeho recept na každý druh obnovy - duchovnej i sociálnej.

Je tu ešte ďalší aspekt spirituality sv. Jána Leonardiho, ktorý by som rád zdôraznil. Pri viacerých príležitostiach zdôrazňoval, že živé stretnutie s Kristom sa uskutočňuje v jeho Cirkvi, svätej ale krehkej, zakorenenej v dejinách a v tom, že sa niekedy stáva nejasnou, kde pšenica a kúkoľ rastú spoločne (porov. Mt 13,30), ale predsa len je vždy Sviatosťou spásy. Tým, že mal jasné povedomie, že Cirkev je Božou roľou (porov. Mt 13,24), nepohoršoval sa nad jej ľudskými slabosťami. Keď poukazuje na kúkoľ, rozhoduje sa byť dobrým zrnom: rozhoduje sa teda milovať Krista v Cirkvi a prispieť k tomu, aby bola stále priezračnejším znakom Krista. Cirkev videl veľmi realisticky, jej ľudskú krehkosť, ale aj to, že je „Božou roľou“, nástrojom Boha k spáse ľudstva. Nie len to. Pre lásku ku Kristovi pracoval neúnavne na očistení Cirkvi, aby bola krajšou a svätejšou. Pochopil, že každá reforma sa robí vo vnútri Cirkvi a nikdy proti nej. V tomto bol sv. Ján Leonardi skutočne výnimočný a jeho príklad zostáva stále aktuálny. Každá obnova sa istotne týka štruktúr, ale na prvom mieste sa má vštepovať do sŕdc veriacich. Len svätí, muži i ženy, ktorí sa nechajú viesť Božím Duchom, pripravení naplniť radikálne a odvážne rozhodnutia vo svetle evanjelia, obnovujú Cirkev a prispievajú rozhodujúcim spôsobom k budovaniu lepšieho sveta.

Drahí bratia a sestry, život sv. Jána Leonardiho bol stále osvecovaný jasom Ježišovej „Svätej Tváre“, uchovávanej a uctievanej v katedrálnom chráme v meste Lucca, ktorá sa stala výrečným symbolom a súhrnným vyjadrením viery, ktorá ho nadchýnala. Premožený Kristom tak ako apoštol Pavol, ukázal svojim nasledovníkom a aj naďalej ukazuje všetkým nám – kristocentrický ideál, pre ktorý je potrebné „zobliecť sa z akéhokoľvek vlastného záujmu a patriť len službe Bohu, ... majúc pred očami mysle len česť, službu a slávu Ukrižovaného Ježiša Krista“. Popri Kristovej tvári, upriamoval svoj pohľad na materskú tvár Márie. Tá, ktorú si zvolil za patrónku jeho rádu, bola pre neho učiteľkou, sestrou, matkou, ktorej stálu ochranu zakusoval. Nech je príklad a príhovor tohto „očarujúceho božieho muža“, osobitne v tomto Kňazskom roku, pozvánkou a povzbudením pre kňazov a všetkých kresťanov k tomu, aby s oduševnením prežívali svoje povolanie. –sg-