P. Milan Bubák: Spiritualita súčasného človeka (3)

V treťom pokračovaní svojej pravidelnej rubriky P. Milan Bubák SVD objasňuje podstatu kresťanskej spirituality
 
3. Čo je kresťanská spiritualita?

Minule sme uvažovali o spiritualite vo všeobecnosti. Dnes budeme uvažovať o spiritualite kresťanskej. V čom sa líši kresťanská spiritualita od spirituality, nazvime si ju prirodzenej, profánnej?

Hlavný rozdiel je v tom, že zatiaľ čo snaha o premenu seba samého za pomoci vyšších hodnôt je pri prirodzenej spiritualite zameraná na hodnoty prirodzené, v spiritualite kresťanskej tou najvyššou hodnotou je Boh, jeho všetko meniaca moc a jeho učenie.
No aký je Boh a aká je podstata jeho učenia? Táto otázka je namieste, pretože sa žiaľ stretávame často s tým, že spiritualita mnohých kresťanov vôbec nie je kresťanská. Nie je kresťanská preto, lebo stojí na predstavách Boha, ktoré nemajú s Bohom kresťanstva nič spoločného. Základom kresťanskej spirituality, ak má byť naozaj kresťanská a zdravá, bude preto správny obraz, správne chápanie Boha.

Ježiš vedel, že toto je základný problém, na ktorý sa musí vo svojom učení sústrediť pred všetkými ostatnými. Preto celá jeho snaha bola zameraná na to, aby ľuďom predstavil správne, kto je Boh, ako Boh vyzerá, a aký Boh je. Nebola to úloha ľahká, pretože obraz Boha bol v chápaní židov tak veľmi znetvorený. Mnohí ľudia voči jeho novému obrazu boli otvorení, no mnohí neboli. A je tak tomu, paradoxne, i dnes.
Možno si pamätáme na Ježišov výrok z Lukášovho evanjelia: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul“ (Lk 12, 49). Čo je to za oheň, ktorý Ježiš prišiel priniesť na zem, a o ktorom tak silne túžil, aby vzplanul? Týmto ohňom bol, podľa niektorých biblistov, práve správny obraz Boha. Ježiš vedel, že všetko začína tu. Bez správneho obrazu, tzn. správneho chápania Boha, nič iné nemá zmysel.

Aký je tvoj obraz Boha? Je možné, že máš správny obraz Boha v teórii, lenže otázkou je aký obraz Boha určuje tvoje správanie sa? Teológ, jezuita, Karl Rahner raz povedal: „Veci ktoré sú pred nami poznávame, milujeme a si ich vážime podľa toho, ako poznáme a milujeme Boha.“ To znamená, že skutočné poznanie a osobná skúsenosť toho, „čím je pre mňa Boh v mojom každodennom živote“ bude v konečnom dôsledku určovať aj to, ako sa pozerám, ako milujem a ako si vážim veci, ktoré sú predo mnou. Skrátka, mohli by sme povedať: „Povedz mi ako zažívaš Boha a kým tento Boh je pre teba a ja ti poviem, aký máš vzťah k svojmu okoliu a ako toto okolie hodnotíš.“ Tvoja spiritualita bude taká, aká je tvoja predstava, tvoje chápanie Boha.

Teda ešte raz, aké predstavy o Bohu máš ty? Vo všeobecnosti sa dá povedať, že detinské a mylné obrazy, ktoré mnohí ľudia o Bohu majú, sú obrazy, ktoré ubíjajú ich ducha a robia ich život veľmi smutným. Boh je pre nich niekto, kto je nahnevaný, ktorý tu je na to, „aby ich prichytil“, je Bohom, ktorý chce, aby sa ľudia cítili vinnými a nehodnými. Tieto obrazy sú ale démonmi, ktorých Ježiš prišiel vyhnať.

Akého Boha nám zjavil teda Ježiš? Ježiš nám predstavoval obraz Boha nie v nejakých abstraktných termínoch a teologických definíciách, ale v podobenstvách a v symbolických akciách. Snáď tie najživšie je možné nájsť v 15. kapitole Lukášovho evanjelia. Táto kapitola obsahuje tri podobenstvá: o stratenej ovci, o stratenej drachme a o stratenom, alebo márnotratnom synovi. Istý teológ (Andrew Greeley) sa raz vyjadril, že keby sa nám stratili evanjeliá a zachovala by sa nám iba 15. kapitola Lukášovho evanjelia, ostala by nám podstata celého Ježišovho učenia. Pätnásta kapitola u Lukáša nám predstavuje, kto je Boh, aký je Boh a aký je jeho vzťah k nám.

Vo všetkých troch podobenstvách sa vec stratí: stratí sa ovca, stratí sa peniaz, stratí sa syn. Vo všetkých prípadoch ten, komu sa vec stratí, prežíva nešťastie: pastier, žena, otec. V žiadnom podobenstve si nepovie: nech sa mi vec stratila! Tak jej treba, je to jej vec! Mám ešte aj iné ovce, iné peniaze, iného syna, o tie sa musím starať, aby sa mi nestratili. Aj pastier, aj žena aj otec prežívali smútok, že stratili ovcu, peniaz, syna. Smútok veľký, neskonalý, devastujúci, taký, že nájdeniu tejto veci zasvätili celý svoj ďalší čas, či dokonca život. Keď sa vec potom našla, neprišla ani výčitka, ani trest. Prišla radosť, odpustenie a oslava. Veľká oslava.
Aký je teda Boh? Boh je ten, ktorý dá človeku slobodu, aby sa stratil. Keď sa stratí, smúti. A vydá sa ho hľadať. Keď ho nájde, odpúšťa mu, prijíma ho späť, nevyčíta mu nič, netrestá ho. Prijíma ho naspať a to naplno. A oslavuje sa. A takto Boh človeka vychováva.

Vidíme, ako do tohto obrazu nezapadá trestajúci Boh, ktorý sa teší, že sa niekto stratil, a ktorý keď sa nájde, ho ťažko potrestá? Ak by náš Boh bol takýmto Bohom, potom by nemalo zmysel učenie o príchode Ježiša na tento svet, o jeho snahe nájsť nás a o jeho umučení, smrti a zmŕtvychvstaní za nás. Ak by bolo cieľom Boha potrestať nás, mohol sa vyžívať, už nás mal. V takom prípade nemusel posielať svojho Syna Ježiša, aby nás hľadal.

Samozrejme táto náuka môže byť i nebezpečná, ak nie je pochopená správne. Mohla by človeka viesť k ľahostajnosti v tom zmysle, že môže robiť čo chce, Boh ho nepotrestá. To nie je pravda. Je pravda, že Boh ho nepotrestá, ale potrestá sa sám. Boh nikdy nie je iniciátorom trestu. Človek je jeho iniciátorom. Boh je láska. Láska netrestá. Láska iba miluje a to do krajnosti. Boh je ten, ktorý človeka vychováva láskou. Ale človek sa môže rozhodnúť tú lásku neprijať a to je jeho trest.
Toto je teda základ správneho obrazu Boha, ktorý nám prišiel predstaviť Ježiš. Toto je oheň, ktorý prišiel uvrhnúť na zem, a ktorý chcel, aby horel v našich srdciach. A toto je základ našej kresťanskej spirituality, za pomoci, ktorej sa snažíme rásť v premieňaní seba samých.

P. Milan Bubák, SVD