Príhovor Benedikta XVI. na stretnutí s predstaviteľmi Ekumenickej rady cirkví v Českej
republike 27. septembra 2009 v Prahe
„Vážení páni kardináli, Vaše Excelencie, bratia a sestry v Kristovi, som vďačný všemohúcemu
Bohu, že mi dal príležitosť stretnúť sa s vami, ktorí tu zastupujete rôzne kresťanské
komunity tejto krajiny. Ďakujem doktorovi Pavlovi Černému, predsedovi Ekumenickej
rady cirkví v Českej republike, za milé slová, ktorými ma vo vašom mene privítal.
Moji
milí priatelia, Európa stále prechádza mnohými zmenami. Ťažko uveriť, že uplynuli
len dve desaťročia od doby, kedy pád bývalých režimov dal začiatok síce neľahkému,
ale tvorivému prechodu k politickým štruktúram umožňujúcim väčšiu účasť všetkých.
Počas tohto obdobia sa kresťania spojili s ostatnými ľuďmi dobrej vôle pri obnove
spravodlivého politického poriadku. Dnes tiež pokračujú v hľadaní nových ciest k vzájomnému
pochopeniu, pokojnej spolupráci a rozvoju spoločného dobra.
Objavujú sa však
i nové formy pokusov obmedziť vplyv kresťanstva na verejný život – občas pod zámienkou,
že kresťanské učenie je škodlivé pre blahobyt spoločnosti. Tento jav nás vyzýva ku
krátkemu zamysleniu. Ako som naznačil vo svojej encyklike o kresťanskej nádeji, umelé
oddeľovanie evanjelia od intelektuálneho a verejného života by malo byť podnetom ku
vzájomnej „sebakritike novoveku“ a „sebakritike novovekého kresťanstva“, osobitne
pokiaľ ide o nádej, ktorú každý z nich môže ponúknuť ľudstvu (porov. Spe salvi,
22). Môžeme si položiť otázku: čo môže evanjelium povedať Českej republike, a samozrejme
tiež celej Európe, v dnešnej dobe, ktorá sa vyznačuje toľkými pohľadmi na svet?
Kresťanstvo
má mnoho, čo môže ponúknuť v praktickej i etickej oblasti, pretože evanjelium nikdy
neprestáva inšpirovať mužov a ženy, aby sa zapojili do služby bratom a sestrám. Málokto
by o tom pochyboval. Avšak tí, ktorí majú pohľad upretý na Ježiša z Nazareta a hľadia
na neho očami viery, vedia, že Boh ponúka hlbšiu skutočnosť, ktorá je jednoducho neoddeliteľná
od „ekonómie“ lásky činnej v tomto svete (porov. Caritas in veritate, 2): ponúka
spásu.
Ten pojem má síce mnoho vedľajších významov, vyjadruje však niečo
základné a univerzálne o ľudskej túžbe po šťastí a dokonalosti. Naznačuje vrúcnu túžbu
po zmierení a spoločenstve, ktorá spontánne vyviera z hĺbky ľudského ducha. Je to
ústredná pravda evanjelia a cieľ, ku ktorému smeruje celá evanjelizačná a pastoračná
starostlivosť. Je to kritérium, okolo ktorého kresťania neustále sústreďujú svoj záujem,
keď sa usilujú uzdraviť rany minulých rozdelení. Za týmto účelom – ako sa zmienil
Dr. Černý – Svätá stolica s potešením v roku 1999 usporiadala medzinárodné sympózium
o Jánovi Husovi, aby tak uľahčila diskusiu o zložitých a nepokojných náboženských
dejinách v tejto krajine a všeobecnejšie v Európe (porov. Pápež Ján Pavol II.,
Príhovor k Medzinárodnému sympóziu o Jánovi Husovi, 1999). Modlím sa, aby podobné
ekumenické iniciatívy priniesli plody nielen v úsilí o jednotu kresťanov, ale i pre
dobro celej európskej spoločnosti.
Čerpáme dôveru z vedomia, že posolstvo Cirkvi
o spáse v Ježišovi Kristovi je vždy starobylé a vždy nové, preniknuté múdrosťou minulosti
a prekypujúce nádejou do budúcnosti. Keď Európa načúva dejinám kresťanstva, načúva
svojim vlastným dejinám. Jej predstavy o spravodlivosti, slobode a sociálnej zodpovednosti,
rovnako ako jej kultúrne a právne inštitúcie, ustanovené na uchovávanie týchto ideí
a ich odovzdávanie budúcim generáciám, sú formované kresťanským dedičstvom. Vskutku,
ich pamäť minulosti živí ich úsilie o budúcnosť.
To je dôvod, prečo kresťania
čerpajú z príkladu takých postáv, akými sú svätý Vojtech a svätá Anežka Česká. Ich
odhodlanie šíriť evanjelium bolo založené na presvedčení, že kresťania by sa nemali
krčiť zo strachu pred svetom, ale skôr sa odvážne podeliť o poklady pravdy, ktoré
im boli zverené. Podobne i dnes musia mať kresťania odvahu otvoriť sa súčasnej realite,
oceniť všetko, čo je v spoločnosti dobré a povzbudzovať mužov i ženy k radikálnemu
obráteniu, ktoré vyplýva zo stretnutia s Kristom a vovádza do nového života v milosti.
Z tejto
perspektívy jasnejšie chápeme, prečo kresťania musia spolu s ostatnými pripomínať
Európe jej korene. Nie je to preto, že by tieto korene boli už dávno odumreté. Naopak!
Je to preto, že stále – hoci subtílnymi, ale účinnými spôsobmi – dodávajú kontinentu
duchovnú a morálnu výživu, ktorá mu umožňuje viesť zmysluplný dialóg s ľuďmi iných
kultúr a náboženstiev. Práve preto, že evanjelium nie je ideológiou, nesnaží sa uzavrieť
vyvíjajúce sa spoločensko-politické skutočnosti do strnulých schém. Ono naopak presahuje
premenlivosť tohto sveta a vrhá nové svetlo na dôstojnosť ľudskej osoby v každej dobe.
Milí priatelia, prosme Pána, aby nám vložil do duše odvahu deliť sa o nadčasové
pravdy vedúce ku spáse, ktoré formovali a budú ďalej formovať spoločenský a kultúrny
pokrok tohto kontinentu. Spása získaná Ježišovým utrpením, smrťou, vzkriesením a nanebovstúpením
nás, ktorí v neho veríme, nielen premieňa, ale nás núti podeliť sa s touto „dobrou
zvesťou“ s ostatnými. S osvietením darmi Ducha Svätého, darom poznania, múdrosti a rozumu
(porov. Iz 11,1-3; Ex 35,31), nech nás naša schopnosť porozumieť pravde, ktorej
učí Ježiš Kristus, pobáda k neúnavnému úsiliu o tú jednotu, ktorú si on sám praje
pre všetky svoje deti znovuzrodené v krste a pre celé ľudstvo.
S týmito
myšlienkami a s bratskou náklonnosťou voči vám a k členom vašich vlastných komunít
vám vyjadrujem svoju hlbokú vďaku a zverujem vás Všemohúcemu Bohu, ktorý je našou
pevnou skalou, naším nedobytným hradom a naším vysloboditeľom (porov. Ž 144,2).
Amen.“ -ms, jb-