Katechéza Benedikta XVI.: Mystické spojenie s Bohom u východného mnícha Simeona

Vatikán (16. septembra, RV) – Text katechézy prednesenej Benediktom XVI. pri generálnej audiencii v stredu 16. septembra v Aule Pavla VI. vo Vatikáne:

Drahí bratia a sestry, dnes sa pristavme, aby sme uvažovali nad postavou východného mnícha, Simeona – Nového teológa, ktorého spisy významne ovplyvnili teológiu a spiritualitu Východu, osobitne pokiaľ ide o skúsenosť mystického spojenia s Bohom. Simeon – Nový teológ sa narodil v roku 949 v Galatai v Paflagónii, v Malej Ázii, vo vznešenej rodine tejto provincie. Ešte ako mladík šiel do Konštantinopolu na štúdiá a vstúpil do služby cisára. Cítil sa však málo priťahovaný črtajúcou sa civilnou kariérou a pod vplyvom vnútorných osvietení, ktoré zakusoval, začal hľadať nejakú osobu, ktorá by ho usmernila vo chvíľach plných pochybností a zmätku, ktoré prežíval, a ktorá by mu pomohla napredovať na ceste spojenia s Bohom. Tohto duchovného sprievodcu našiel v Simeonovi Nábožnom (zvanom Eulabes), jednoduchom mníchovi z kláštora Studios v Konštantinopole, ktorý mu dal čítať traktát Duchovný zákon od Marka Mnícha. V tomto texte Simeon - Nový teológ našiel ponaučenie, ktoré na neho urobilo silný dojem: „Ak hľadáš duchovné uzdravenie, buď pozorný voči svojmu svedomiu. Všetko, čo ti hovorí, urob, a nájdeš to, čo ti je na úžitok.“ Od tej chvíle – ako sám hovorí – sa nikdy neuložil k spánku bez toho, že by sa opýtal, či mu svedomie niečo nevyčíta.  

Simeon vstúpil do kláštora Studitov, kde mu však jeho mystické skúsenosti a jeho mimoriadna oddanosť duchovnému otcovi zapríčiňovali ťažkosti. Presunul sa do malého konventu svätého Mamasa, tiež v Konštantinopole, v ktorom sa po troch rokoch stal vedúcim, igumenom. Tu sa venoval intenzívnemu hľadaniu duchovného spojenia s Kristom, čím sa mu dostalo veľkej autority. Je zaujímavé všimnúť si, že dostal prívlastok „Nový teológ“, napriek tomu, že tradícia vyhradila titul „Teológ“ dvom osobnostiam: evanjelistovi Jánovi a Gregorovi Naziánskemu. Podstúpil nepochopenie a vyhnanstvo, bol však rehabilitovaný konštantinopolským patriarchom Sergiom II. Simeon – Nový teológ prežil posledný úsek svojho života v kláštore svätej Maríny, kde napísal veľkú časť svojich diel, a stával sa stále slávnejším svojím učením a zázrakmi. Zomrel 12. marca 1022.

Najznámejší z jeho žiakov, Niceta Stetatos, ktorý zozbieral a prepísal Simeonove spisy, sa po smrti autora postaral o ich vydanie a následne zostavil bibliografiu. Simeonovo dielo zahŕňa deväť zväzkov, ktoré sa delia na Teologické, gnostické a praktické kapitoly, tri zväzky Katechéz určených mníchom, dva diely Teologických a etických traktátov a jeden zväzok Hymnov. Netreba tiež zabudnúť na početné Listy. Všetky tieto diela našli významné miesto vo východnej monastickej trdícii až po dnešné dni.

Simeon sústreďuje svoju pozornosť na premýšľanie nad prítomnosťou Ducha Svätého v pokrstených a nad povedomím, ktoré majú mať o tejto duchovnej skutočnosti. Kresťanský život – ako zdôrazňuje – je intímnym a osobným spojením s Bohom, božia milosť osvecuje srdce veriaceho a privádza ho k mystickému videniu Pána. V tejto línii Simeon – Nový teológ nástojí na skutočnosti, že pravé poznanie Boha nepochádza z kníh, ale z duchovnej skúsenosti, z duchovného života. Poznanie Boha sa rodí na ceste vnútorného očisťovania, ktorého počiatkom je obrátenie srdca, vďaka sile viery a lásky. Prechádza cez hlboké pokánie a úprimnú ľútosť nad vlastnými hriechmi, aby dospelo k zjednoteniu s Kristom, zdrojom života a pokoja, preniknutí svetlom jeho prítomnosti v nás. Pre Simeona takáto skúsenosť božej milosti nepredstavuje výnimočný dar vyhradený len pre niektorých mystikov, ale je ovocím krstu v živote každého dôsledne žijúceho veriaceho človeka.

Toto stojí za uvažovanie, drahí bratia a sestry! Tento svätý východný mních nás všetkých vyzýva, aby sme venovali pozornosť duchovnému životu, skrytej prítomnosti Boha v nás, úprimnosti svedomia a očisťovaniu, obráteniu srdca, tak, aby sa Duch Svätý stal v nás skutočne prítomným a aby nás viedol. Ak si právom robíme starosti o náš telesný, ľudský a intelektuálny rast, je ešte dôležitejšie nezanedbávať vnútorný rast, ktorý spočíva v poznaní Boha, v pravom poznaní, nie iba naučenom z kníh, ale vnútornom, a v spoločenstve s Bohom, aby sme zakusovali jeho pomoc v každej chvíli a za každých okolností.

V konečnom dôsledku, je to to, čo Simeon opisuje, keď vykladá svoju vlastnú mystickú skúsenosť. Už ako mladík, prv než vstúpil do kláštora, keď v jednu noc v dome zotrval dlhšie v modlitbách a vzýval Boha o pomoc v boji proti pokušeniam, uvidel izbu plnú svetla. Keď potom vstúpil do kláštora, ponúkli mu knihy na vzdelávanie, no ich čítanie neprinášalo pokoj, ktorý hľadal. Cítil sa, ako o tom hovorí, ako úbohý vtáčik bez krídel. Pokorne prijal túto situáciu, bez toho, že by sa jej priečil, a vtedy sa začali nové vízie svetla. V snahe uistiť sa o ich pravosti sa Simeon opýtal priamo Krista: „Pane, si tu naozaj ty sám?“ Cítil ako mu znie v srdci kladná odpoveď, ktorá mu dodala najvyššiu útechu. „Bolo to vtedy po prvý raz – napíše neskôr – čo si ma súdil, mňa, márnotratného syna, hodného počúvať tvoj hlas“. No ani toto zjavenie ho celkom neupokojilo. Spytoval sa, či azda tú skúsenosť nemožno považovať za ilúziu. Jedného dňa konečne nastala zásadná udalosť v jeho mystickej skúsenosti. Začal sa cítiť ako „chudobný, ktorý miluje bratov“ (ptochós philádelphos).

Vídaval okolo seba toľkých nepriateľov, ktorí mu chceli snovať nástrahy a škodiť mu, no napriek tomu v sebe udržal silné pohnutie lásky k nim. Ako to možno vysvetliť? Evidentne taká láska nemohla vyjsť z neho samého, ale musela vychádzať z iného prameňa. Simeon pochopil, že pochádza od Krista prítomného v ňom a všetko sa mu vyjasnilo: mal bezpečný dôkaz, že zdrojom lásky v ňom bola prítomnosť Krista a že mať v sebe lásku, ktorá prekračuje moje osobné úmysly je ukazovateľom toho, že zdroj lásky sa nachádza vo mne. Takto na jednej strane môžeme povedať, že bez určitého otvorenia sa láske Kristus do nás nevchádza, no na druhej strane sa Kristus stáva zdrojom lásky a premieňa nás.

Drahí priatelia, táto skúsenosť zostáva nesmierne dôležitá aj pre nás dnes, pre hľadanie kritérií, ktoré nám ukážu, či sme naozaj blízko k Bohu, či Boh je a žije v nás. Božia láska v nás rastie ak s ním zostávame spojení modlitbou a počúvaním jeho slova s otvoreným srdcom. Jedine božia láska otvára naše srdce pre iných a robí nás vnímavými na ich potreby, takže považujeme druhých za bratov a sestry a pozýva nás láskou odpovedať na nenávisť a odpustením na urážku.

Keď uvažujeme nad touto postavou Simeona - Nového teológa, môžeme z jeho spirituality vyťažiť ešte jeden prvok. Na ceste asketického života, ktorú ponúkol a ktorou prešiel, veľká pozornosť a sústredenie mnícha na vnútornú skúsenosť ukladá nepostrádateľne dôležitú úlohu duchovnému otcovi kláštora. Samotný Simeon, ako už bolo povedané, našiel duchovného sprievodcu, ktorý mu veľmi pomohol a voči ktorému prechovával veľký obdiv, až natoľko, že po jeho smrti mu venoval aj verejnú úctu. Chcem povedať, že pre všetkých, kňazov, zasvätené osoby i laikov, a osobitne pre mladých, zostáva v platnosti pozvanie obracať sa o radu na dobrého duchovného otca, schopného sprevádzať každého pri spoznávaní seba samého do hĺbky a privádzať ho k zjednoteniu s Pánom, aby sa jeho život stále viac dostával do zhody s evanjeliom. Aby sme kráčali k Pánovi, potrebujeme vždy nejakého sprievodcu, potrebujeme dialóg. Nedokážeme to sami s naším uvažovaním. A toto je aj zmysel ekleziality [cirkevného rozmeru, pozn. prekl.] našej viery, že môžeme nájsť tohto sprievodcu.

Na záver môžeme takto zhrnúť učenie a mystickú skúsenosť Simeona – Nového teológa: vo svojom neúnavnom hľadaní Boha, napriek ťažkostiam s ktorými sa potýkal a kritike, ktorá na neho smerovala, v konečnom dôsledku sa nechával viesť láskou. Sám dokázal žiť a učiť svojich mníchov tomu, že základom pre každého Ježišovho učeníka je to, aby rástol v láske a že takto rastieme v poznaní Ježiša samého, aby sme mohli so sv. Pavlom povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20). –jb-