Katechéza Benedikta XVI.: Mních a biskup sv. Peter Damiani

Vatikán (9. septembra, RV) - Katechéza Benedikta XVI., ktorú predniesol pri generálnej audiencii v stredu 9. septembra 2009 vo Vatikáne:

Drahí bratia a sestry, v týchto stredajších katechézach sa zaoberám niektorými veľkými postavami života Cirkvi počnúc od jej počiatkov. Dnes by som sa chcel pristaviť pri jednej z najvýznamnejších osobností 11. storočia, sv. Petrovi Damianim, mníchovi, milovníkovi samoty a zároveň neohrozenom mužovi Cirkvi, plne zaangažovanom v diele obnovy Cirkvi zahájenej pápežmi toho obdobia. Narodil sa v Ravenne v roku 1007 v šľachtickej rodine, ktorá však trpela núdzu. Ako sirota bez oboch rodičov prežil detstvo, v ktorom nechýbali námahy a utrpenia, hoci sa jeho sestra Rosalinda usilovala nahradiť mu matku, a starší brat Damián si ho adoptoval za syna. Práve preto ho neskôr budú volať Damiánov Peter - Pier Damiani. Vzdelania sa mu dostalo najprv vo Faenze a neskôr v Parme, kde ho už ako 25-ročného nachádzame ako učiteľa. Popri dôkladných právnických schopnostiach nadobudol aj vycibrenú zručnosť v štylistickom umení – ars scribendi – a vďaka znalosti veľkých latinských klasikov sa stal „jedným z najlepších latinistov svojej doby, jedným z najväčších spisovateľov latinského stredoveku.“ (J. Leclercq, Pierre Damien, ermite et homme d’Église, Roma 1960, s. 172).

Vynikal v rozličných literárnych žánroch: od listov až po kázne, od hagiografií až po modlitby, od poém až po epigramy. Jeho vnímavosť pre krásu ho privádzala k básnickej kontemplácii sveta. Peter Damiani chápal svet ako nevyčerpateľné „podobestvo“ a rozsiahly zdroj symbolov, z ktorých možno vychádzať pri interpretácii vnútorného života i božej a nadprirodzenej reality. V tejto perspektíve ho okolo roku 1034 kontemplácia Božieho absolútna viedla k postupnému odpútaniu sa od sveta a jeho prchavých skutočností, aby sa utiahol do kláštora vo Fonte Avellana, založenom iba niekoľko rokov predtým, no už vtedy vychýreného svojou prísnosťou. Mníchom na povzbudenie napísal životopis zakladateľa, sv. Romualda z Ravenny, a v tom istom čase pracoval na prehlbovaní spirituality s vyzdvihnutím jeho ideálu pustovníckeho mníšstva.

Treba hneď zdôrazniť jednu osobitnú vec: pustovňa Fonte Avellana bola zasvätená Svätému krížu, a kríž sa stane kresťanským tajomstvom, ktoré nadchne Petra Damianiho viac než všetko ostatné. Hovorí nasledovne: „Nemiluje Krista, kto nemiluje Kristov kríž“ (Sermo XVIII, 11, s. 117) a sám seba označuje ako “Petrus crucis Christi servorum famulus – Peter, sluha sluhov Kristovho kríža” (Ep, 9, 1). Krížu Peter Damiani venoval nádherné modlitby, v ktorých odhaľuje víziu tohto tajomstva, ktorá má kozmické dimenzie, pretože objíma celé dejiny spásy. „Ó, blažený Kríž, zvoláva, teba uctievajú, teba hlásajú a teba si ctia viera patriarchov, predpovede prorokov, sudcovský senát apoštolov, víťazné vojsko mučeníkov a zástupy všetkých svätých“ (Sermo XLVIII, 14, s. 304). Drahí bratia a sestry, nech príklad sv. Petra Damianiho aj nás pobáda hľadieť na kríž ako na najvyšší čin Božej lásky voči človeku, ktorý nám daroval spásu.

Pre praktizovanie pustovníckeho života zostavil tento veľký mních Regulu, v ktorej kladie silný dôraz na „prísnosť pustovne“: v tichu kláštora je mních povolaný k životu v modlitbe, vo dne i v noci, s predĺženými a tvrdými pôstami, musí sa cvičiť vo veľkodušnej bratskej láske a v poslušnosti priorovi, s neustálou pohotovosťou a ochotou. V každodennom štúdiu a meditácii Svätého písma Peter objavil mystické významy Božieho slova, v ktorom nachádzal pokrm pre svoj duchovný život. V tomto zmysle hovoril o pustovníckej cele ako o „hovorni, v ktorej sa Boh zhovára s ľuďmi“. Pustovnícky život považuje za vrchol kresťanského života, ktorý predstavuje „špičku medzi životnými stavmi“, pretože mních, oslobodený od väzieb sveta a od vlastného „ja“, získava „závdavok Ducha Svätého a jeho šťastná duša sa zjednocuje s nebeským Ženíchom“ (Ep 18, 17; por. Ep 28, 43 n.). Toto sa ukazuje ako dôležité i pre nás dnes, i keď nie sme mníchmi: vedieť si vytvoriť ticho v nás samých pre načúvanie Božiemu hlasu, hľadať akúsi „hovorňu“, v ktorej Boh s nami hovorí. Zachytávať Božie slovo v modlitbe a v meditácii, to je cesta života.

Sv. Peter Damiani, ktorý bol v zásade mužom modlitby, meditácie a kontemplácie, bol taktiež skvelým teológom: jeho reflexia nad rozličnými témami náuky ho vedie k dôležitým uzáverom pre život. Takto napríklad s jasnosťou a živosťou vysvetľuje trojičnú náuku, pri čom už využíva pri biblických a patristických textoch aj tri fundamentálne pojmy, ktoré sa neskôr stali určujúcimi aj pre filozofiu Západu: processio, relatio a persona. (por. Opusc. XXXVIII: PL CXLV, 633-642; a Opusc. II e III: ibid., 41n. a 58n.). Predsa však, nakoľko teologické rozoberanie tajomstva ho vedú ku kontemplovaniu Božieho vnútorného života a neopísateľného dialógu medzi troma božskými Osobami, berie si z toho ponaučenie asketického charakteru pre život v komunite a pre samotné vzťahy medzi latinskými a gréckymi kresťanmi, ktorých táto otázka rozdeľovala. Taktiež aj meditácia o postave Krista sa významne odráža v praxi, keďže celé Písmo sa sústreďuje na Krista. Samotný „židovský národ - poznamenáva sv. Peter Damiani – má Kristus ako bremeno na svojich pleciach“ (Sermo XLVI, 15). Kristus preto - dodáva autor – musí byť v strede života mnícha: „Krista nech je počuť v našej reči, Krista nech je vidieť v našom živote, nech je ho cítiť v našom srdci“ (Sermo VIII, 5). Intímne zjednotenie sa s Kristom zaväzuje nielen mníchov, ale všetkých pokrstených. Nachádzame tu silný odkaz i pre nás, aby sme sa nenechali úplne pohltiť činnosťou, problémami a každodennými starosťami, zabúdajúc, že Ježiš musí byť naozaj stredom nášho života.

Spoločenstvo s Kristom vytvára jednotu lásky medzi kresťanmi. V Liste 28, ktorý je geniálnym ekleziologickým traktátom, Peter Damiani rozpracováva hlbokú teológiu Cirkvi ako spoločenstva. „Cirkev Kristova – píše – je zjednotená putom lásky do takej miery, že tak ako je jedna vo viacerých členoch (údoch) tak je kompletne celá mystickým spôsobom v jednom členovi (úde). Takže celá univerzálna Cirkev sa právom nazýva jedinou Nevestou Krista v jednotnom čísle, a každá jedna vyvolená duša je skrze sviatostné tajomstvo plne považovaná za Cirkev“. Dôležité je toto: nielenže celá univerzálna Cirkev je zjednotená, ale v každom z nás by mala byť prítomná Cirkev v celej jej úplnosti. Takto sa služba jedného stáva „vyjadrením univerzálnosti“ (Ep 28, 9-23). Predsa však ideálny obraz „svätej Cirkvi“, ako ho načrtol Peter Damiani nezodpovedal realite jeho doby, čoho si bol sám dobre vedomý. Kvôli tomu sa nebál odsúdiť úpadkový stav vyskytujúci sa v kláštoroch i medzi klérom, predovšetkým z dôvodu praxe udeľovania investitúry cirkevných úradov svetskými predstaviteľmi: viacerí biskupi a opáti sa správali viac ako vládcovia svojich poddaných, než ako pastieri duší. Nezriedka ich morálka v mnohom zaostávala za tým, čo by sa od nich žiadalo. Z tohto dôvodu, s veľkou bolesťou a zármutkom v roku 1057 Peter Damiani opúšťa kláštor a prijíma, hoci s ťažkosťami, menovanie za kardinála - biskupa Ostie, a takto sa naplno vkladá do spolupráce s pápežmi na neľahkom podujatí cirkevnej reformy. Zanechal tak krásu pustovne a s odvahou sa podujal na početné cesty a poslania.

Pre svoju lásku k mníšskemu životu o desať rokov neskôr dostal povolenie vrátiť sa do Fonte Avellana, zrieknuc sa Ostijskej diecézy. No pokoj, ktorého sa nádejal, netrval dlho. Už po dvoch rokoch bol vyslaný do Frankfurtu, aby sa pokúsil predísť rozvodu Henricha IV. s jeho manželkou Bertou. A znova o ďalšie dva roky v roku 1071 ide na Montecassino posvätiť kostol opátstva a na začiatku roku 1072 prichádza do Ravenny znovunastoliť mier s miestnym arcibiskupom, ktorý svojím podporovaním protipápeža privolal na mesto interdikt. Po ceste späť do pustovne bol pre náhle ochorenie nútený zastaviť sa vo Faenze v benediktínskom kláštore „Santa Maria Vecchia fuori porta“ a tam zomiera v noci z 22. na 23. februára 1072.

Drahí bratia a sestry, je to veľká milosť, že v živote Cirkvi Pán dal vyrásť osobnosti tak výraznej, bohatej a všestrannej ako je Peter Damiani. Nie je bežné nájsť diela teológie a spirituality takých intelektuálnych kvalít a tak živé ako sú diela pustovníka z Fonte Avellana. Bol mníchom až do konca, s formami prísnosti, ktoré sa dnes môžu zdať až prehnané. On však takýmto spôsobom urobil mníšsky život výročným svedectvom o prvoradom mieste Boha a pre všetkých určenú výzvu kráčať cestou ku svätosti, odpútaní od akýchkoľvek kompromisov so zlom. So žiarivým charakterom a veľkou prísnosťou sa zodral v službe reformy Cirkvi svojej doby. Všetky svoje duchovné i fyzické sily venoval Kristovi a Cirkvi, a stále zotrval takým, ako rád sám seba nazýval: Petrus ultimus monachorum servus - Peter, posledný sluha mníchov. –jb-