Malý Richard,
Kristov bojovník. Autor: Peter Holbička
Milovaní bratia a sestry v Kristovi,
každý
z nás dostal výnimočný dar a ním je život. Je to cesta plná zákrut, na ktorej sa stretávame
s radosťou i bolesťou. Je to cesta, po ktorej nekráčame sami. Povedľa nás si derú
topánky naši „Spolupútnici“ a každý z nich si nesie na svojich pleciach iný príbeh
svojho života.
Pred niekoľkými rokmi som sa stretol s 5 ročným chlapcom Richardom.
Mal rakovinu a bol častým obyvateľom detskej onkológie. Hoci mal telo poznačené bolesťou,
jeho oči hovorili o živote a o radosti. V jedno popoludnie som ho vzal na prechádzku.
Kráčal popri mne a spoločne sme počúvali vrzgot kamienkov pod nohami. „Ja viem, prečo
mám rakovinu práve ja a nie ty!“ – prerušil našu hru a zahľadel sa mi priamo do tváre.
„Prečo?“ – nasledovala moja zvedavá otázka. „Pretože ty by si to nezvládol. Ježiš
si ma vybral, aby som bol jeho vojakom. A on mi dáva silu, aby som bojoval. Vieš,
On je stále so mnou. Ježiš je generál a ja som v jeho vojsku.“
Drahí moji,
chorí bratia a sestry. Sme povolaní do Kristovho vojska, do Božej armády, kde je bolesť,
strach, úzkosť z choroby, ale aj radosť z víťazstva, nádej na mier a pokoj, a istota,
že náš Generál – Boh, nám dá silu každý deň žiť život a žiť ho naplno.
Kristus
nám na kríži zveril novú úlohu. Ponoril nás do tajomstva utrpenia a to len preto,
aby nám daroval život. Vy, ktorí ste chorí na tele, alebo na duchu a voláte na Ježiša
z Nazareta, vy ktorí čerpáte silu z Eucharistie a modlíte sa za spásu sveta, vy ktorí
trpíte s pohľadom upretým na Milosrdného Boha ste Kristovými vojakmi. A my – „telesne“
zdraví sa máme čo od vás učiť.
Ste ľuďmi, ktorí svojimi obetami prinášajú
požehnanie pre tento svet. Ste tými, ktorí modlitbou bránia Zlému, aby ničil ľudské
duše. Ste drahokamami, ktoré svietia na cestu tým, čo stratili zmysel života. Ste
studňami, ktoré v sebe skrývajú živú vodu pravdy a úprimnosti. Ste tými, ktorých neustále
očisťuje bolesť a posilňuje nová nádej na večnosť. Ste dôležití. Boh túži po tom,
aby vás mohol, rovnako ako Richarda, premeniť na Božieho víťaza.
Stretnutia
s týmto malým Kristovym vojakom premieňali moju dušu a učili ma, že pre človeka nie
sú dôležité domy, autá, televízia, ale vzťahy. Som rád, že sa teraz môžem prihovárať
ľuďom vzťahov. Áno, ste to vy, moji milí bratia a sestry, ktorých Boh volá do tajomného
vzťahu s ním. Chce vás mať pri sebe blízko a vy mu rozumiete. Na rozdiel od tých,
ktorí sú zahrabaní vo veciach tohto sveta.
Vrátim sa k Richardovi a k tomu,
na čo spomína jeho mama. „Boli sme na onkológii. Rišo ležal v posteli a farba jeho
tela sa podobala vosku, ktorý pripravili usilovné včely. Neverila som, že môžem stratiť
môjho jediného syna. Ale vedela som, že sa to blíži. Nemohla som zadržať slzy a on
to zbadal. Pohladil ma po ruke a spýtal sa: „Mami, prečo plačeš?“ A ja – zbabelec
a silná žena, ktorá som si dovtedy myslela, že všetko zvládnem som povedala. „Neplačem,
to iba mi slzia oči. Bolí ma hlava.“ Vtedy sa on Ježišov bojovník posadil a hľadiac
mi priamo do tváre rázne povedal: „Mami, ty si už veľká. A vieš že ani deti, ani dospelí
nemôžu klamať. Ježišovi sa to nepáči. A ty to už nikdy nerob. Ja viem, že ty plačeš
preto, lebo ja som chorý. Ale neboj sa, to čo chce pre mňa, pre teba i pre ocka náš
Generál, je to, čo je dobré.“
Moji milovaní chorí, Boh vás pozýva k tomu, aby
ste boli učiteľmi bez slov, majstrami bez rúk a nôh, aby ste sa stávali prameňom,
ktorý utrpenie premieňa na pravdu o živote. Verím, že sa často pýtate na zmysel utrpenia,
na to prečo práve vy musíte niesť kríž. No je to otázka na ktorú vám nevie pravdivo
odpovedať nik z tohto sveta. Je to tajomstvo, ktoré pochopíme, keď sa stretneme vo
večnosti.
No sú otázky na ktoré existujú odpovede. A každý z nás si ich dáva.
A to je správne. Ja ako kňaz sa pýtam, čo dnes môžem urobiť pre vás? Pre ľudí, ktorých
stretnem? Ako im môžem pomôcť? Lekár sa pýta, aké lieky má dať pacientovi, ktorý stojí
pred ním? Učiteľ sa pýta, čo a ako bude učiť deti?
A čo sa pýta chorý? Môže
si dávať veľa otázok – no jedna ho iste prevalcuje a zoberie mu chuť žiť a to je „Prečo?
Prečo trpím? Prečo práve ja, keď iní môžu behať, keď iní sa tešia zdraviu?“ Na ňu
naozaj odpoveď neprichádza.
Ak sa však milovaný brat, sestra dnes spýtaš: “Bože,
ako môžem ti dnes môžem pomôcť?“ Iste začuješ jeho hlas. „Dnes mi dávaj svoju bolesť.
Ja si ju vezmem a vložím ju do svojho srdca. Skrze teba a tvoju odovzdanosť, požehnám
tých, ktorí zomierajú a rútia sa do záhuby. Usmej sa na tých, ktorí prichádzajú okolo
teba bez toho, aby si ťa všimli. Žehnaj tým, ktorí hovoria o tebe, že choroba ťa postihla
preto, lebo si vykonal niečo zlé. A hlavne ostaň so mnou. Ja budem cez teba hovoriť.“
Boh
sa prihovára k tomuto svetu cez tých, ktorí sú slabí, malí, chorí, pretože vie, že
oni sa otvoria pre pomoc a dary Jeho lásky.
To čo ma naučil malý Richard,
ma nenaučili žiadne knihy, žiadni profesori, nikto kto sa honosí titulmi pred menom,
či za menom. To dieťa nemuselo rozprávať, stačilo mi, keď bolo v mojej blízkosti.
A viem, že malo veľa tajomstiev so svojim Generálom Kristom.
Prišiel čas,
keď mal nastúpiť na poslednú bojovú akciu na tejto zemi a bol pripravený. Miloval
svojich rodičov, mal rád svojich kamarátov, a rád si pospevoval. Vravel, že pôjde
„domov“ a že „dobro určite zvíťazí“. Zvíťazilo. Dostali sme anjela, ktorý niekoľko
hodín pred tým ako posledný krát zatvoril oči, poslal svojim blízkym sms – ku: „Nesmúťte!
Dobro zvíťazilo v mojom srdiečku. Aj keď sa vám slza ligoce na viečku, ja svoju malú
ruku v Ježišovej mám. Pokoj a dobro Vám na zem posielam.“.... Pri rozlúčke s ním na
cintoríne znel jeho hit : „Boh sa na nás usmial, na deti dolu. Boh sa na nás usmial,
má dobrú vôľu. Boh sa na nás usmial, na nás maličkých. Boh sa na nás usmial, poslal
pesničky...“ Milý brat a sestra, dnes som sa s tebou podelil o svedectvo malého
Ježišovho vojaka. A ním som ti chcel poďakovať za to, že každý deň aj ty berieš svoj
kríž a že ho nasleduješ.