Vatikán (2. septembra, RV) – Katechéza, ktorú predniesol Benedikt XVI. pri
generálnej audiencii v Aule Pavla VI. vo Vatikáne v stredu 2. septembra 2009:
„Drahí
bratia a sestry, po dlhšej odmlke chcem pokračovať v predstavovaní veľkých spisovateľov
Cirkvi Východu i Západu z obdobia stredoveku, aby sme v ich životoch a v ich spisoch
ako v zrkadle videli, čo to znamená byť kresťanmi. Dnes vám predstavujem žiarivú postavu
svätého Oda, opáta z Cluny. Spadá do toho obdobia mníšskeho stredoveku, ktoré bolo
v Európe svedkom prekvapivého rozšírenia života a duchovnosti inšpirovaných Regulou
sv. Benedikta. V tej dobe bol pozoruhodný vznik kláštorov a zväčšovanie sa ich počtu,
a tieto svojím vzrastom šírili na kontinente kresťanského ducha a kresťanskú citlivosť.
Svätý Odo nás privádza do kláštora Cluny, ktorý v stredoveku patril medzi najvýznačnejšie
a najpreslávenejšie a ešte i dnes svojimi majestátnymi zrúcaninami dáva najavo znaky
slávnej minulosti, s jej dôslednou oddanosťou askéze, štúdiu a osobitným spôsobom
Božiemu kultu, sprevádzaného ozdobnosťou a krásou.
Odo bol v Cluny druhým opátom.
Narodil sa okolo roku 880, na pomedzí Maine a Touraine vo Francúzsku. Otec ho zasvätil
svätému biskupovi Martinovi z Tours. V jeho slávnom tieni Odo prežil celý svoj život,
ktorý zakončil v blízkosti jeho hrobu. Jeho rozhodnutiu pre zasvätený život predchádzal
zážitok osobitnej milostivej chvíle, ktorý on sám vyrozprával inému mníchovi, menom
Giovanni l’Italiano, ktorý bol neskôr jeho životopiscom.
Keď bol Odo ešte
v období dospievania, ako šestnásťročný, počas jednej vianočnej vigílie pocítil, ako
mu spontánne vychádza z úst táto modlitba k Panne Márii: „Moja Pani, Matka milosrdenstva,
ktorá si tejto noci porodila Spasiteľa, pros za mňa. Tvoj slávny a jedinečný pôrod,
ó, Najzbožnejšia, nech je mojím útočišťom. (Vita sancti Odonis, I,9: PL
133,747). Oslovenie «Matka milosrdenstva», ktorým mladý Odo vtedy vzýval Pannu Máriu,
mu aj neskôr zostalo a vždy sa ním rád obracal na Máriu, nazývajúc ju aj «jedinou
nádejou sveta, ... vďaka ktorej sa otvorili brány raja» (In veneratione S. Mariae
Magdalenae: PL 133,721).
V tom čase sa zoznámil s Regulou sv.
Benedikta a začal zachovávať niektoré jej prvky a tak «niesol ľahké mníšske jarmo,
hoci ešte nebol mníchom» (ibid., I,14: PL 133,50). V jednej svojej kázni
Odo oslavuje Benedikta ako «lampu, ktorá žiari v tienistom období tohto života» (De
sancto Benedicto abbate: PL 133,725), a tituluje ho „majstrom duchovnej
disciplíny“ (ibid.: PL 133,727). S pohnutím vyzdvihuje, že kresťanská
zbožnosť ho živo a s vrúcnosťou spomína», vo vedomí, že Boh ho vyvýšil «medzi najvyšších
a vyvolených otcov svätej Cirkvi» (ibid.: PL 133,722).“
Ako
ďalej povedal Svätý Otec, Odo po vstupe k benediktínom žil najprv v opátstve Baume
a neskôr prešiel do Cluny, kde sa v roku 927 stal opátom. Odtiaľto sa šírila jeho
reforma, ktorá mala dosah na celú Európu. Odo viac ráz navštívil Rím, kde v roku 942
ťažko ochorel. Veľmi túžil vrátiť sa do Tours, kde v tom istom roku aj zomrel
pri hrobe svojho milovaného sv. Martina, 18. novembra 942. Benedikt XVI. pokračoval:
„Keď životopisec vyzdvihuje Odovu «cnosť trpezlivosti», ponúka dlhý zoznam
ďalších jeho cností, ako pohŕdanie svetom, zapálenosť pre duše, horlivosť za pokoj
cirkví. Veľkým cieľom, po ktorom túžil opát Odo, bola svornosť medzi kráľmi a kniežatami,
zachovávanie prikázaní, pozornosť k chudobným, polepšenie mladých, úcta k starším
(cfr Vita sancti Odonis, I,17: PL 133,49). Miloval malú celu, v ktorej
prebýval «ukrytý pred zrakmi všetkých, s túžbou páčiť sa iba Bohu» (ibid., I,14:
PL 133,49). Nezanedbával však ani «bohatý prameň» služby slova a príkladu,
«plačúc nad nesmiernou úbohosťou tohto sveta» (ibid., I,17: PL 133,51).
V tomto jedinom mníchovi sa sústreďovali viaceré cnosti, poriedko rozšírené v iných
kláštoroch: «Ježiš, ktorý dobrotivo zahŕňal viaceré záhrady mníchov, takto na malom
mieste vytvoril raj, aby z jeho prameňa napájal srdcia veriacich».“ (ibid., I,14:
PL 133,49).
(...) Za osobitnú zmienku stojí
«úcta» voči Kristovmu Telu a Krvi, ktorú Oto v sebe vždy svedomite pestoval, zoči
voči vtedy rozšírenému zanedbávaniu, ktoré Odo vehementne odsudzoval. Bol v skutočnosti
pevne presvedčený o reálnej prítomnosti Kristovho Tela a Krvi pod spôsobmi chleba
a vína. Písal nasledovne: «Boh, Stvoriteľ všetkého, vzal chlieb hovoriac že je to
jeho telo a že ho obetuje za svet a rozdelil víno, ktoré označil ako svoju krv». Tu
«je to zákon prírody, že sa premena udeje na príkaz Stvoriteľa», a takto preto «prirodzenosť
hneď mení svoj zvyčajný stav: bez meškania sa chlieb stáva telom a víno sa stáva krvou».
Na Pánov príkaz «sa podstata premieňa». (Odonis Abb. Cluniac. occupatio, ed.
A. Swoboda, Lipsia 1900, p.121).
Žiaľ, poznamenáva náš opát, toto «najsvätejšie
tajomstvo Tela Kristovho, v ktorom spočíva celá spása sveta» (Collationes,
XXVIII: PL 133,572), sa slávi s nedbanlivosťou. Upozorňuje na to, že «kňazi,
ktorí pristupujú k oltáru nehodne, poškvrňujú tento chlieb, čiže Kristovo Telo» (ibid.,
PL 133,572-573). Iba ten, kto je duchovne spojený s Kristom môže mať hodným
spôsobom účasť na jeho Eucharistickom tele: v opačnom prípade, požívať jeho telo a piť
jeho krv nebude na úžitok, ale na odsúdenie (cfr ibid., XXX, PL 133,575).
Toto všetko nás pozýva hlboko a s novou silou veriť v pravosť Pánovej prítomnosti.
Prítomnosť Stvoriteľa medzi nami, ktorý sa vydáva do našich rúk a premieňa nás tak
ako premieňa chlieb a víno, takýmto spôsobom premieňa svet.“
Benedikt
XVI. ďalej poukázal na ďalšie kvality svätého Oda: jeho schopnosti duchovného
sprevádzanie mníchov, založené na rozhodnosti duchovného úsilia, a zároveň
pevnom presvedčení o tom, že Božie milosrdenstvo je nám vždy nablízku a „hoci
Boh stíha previnenia, predsa ochraňuje hriešnikov“ a preto nikdy netreba upadať
do pesimizmu. Odo nazýval Krista sugestívnym menom „milovník ľudí“.
„Tu sa ukazuje jedna charakteristika svätého opáta,
na prvý pohľad takmer ukrytá pod drsnosťou jeho prísnosti, vlastnej reformátorovi:
je to hlboká dobrota jeho ducha. Bol prísny, ale predovšetkým bol dobrotivý, bol mužom
veľkej dobroty, tej dobroty, ktorá pochádza z kontaktu s božou dobrotou. Ako hovoria
jeho súčasníci, Odo šíril okolo seba radosť, ktorou bol celkom naplnený. Jeho životopisec
dosvedčuje, že nikdy nepočul vyjsť z ľudských úst «toľkú dobrotu slova» (ibid.,
I,17: PL 133,31). Bolo pre neho bežné, ako spomína životopisec, že pozýval
deti, ktoré stretal popri ceste, aby zaspievali, a on im potom podaroval nejakú drobnosť.
A dodáva: «Jeho slová boli naplnené jasaním..., jeho veselosť vlievala do našich sŕdc
vnútornú radosť» (ibid., II, 5: PL 133,63). Takýmto spôsobom horlivý
a zároveň prívetivý stredoveký opát, zapálený pre reformu, svojou výraznou aktivitou
živil v mníchoch, ako aj vo veriacich laikoch svojej doby predsavzatie napredovať
rezkým krokom po ceste kresťanskej dokonalosti.
Chceme dúfať, že jeho dobrota
a radosť pochádzajúca z viery, spojené s prísnosťou a vzdorovaním svetským nerestiam,
sa dotknú aj nášho srdca, aby sme aj my mohli nájsť zdroj radosti, ktorá pramení z
dobroty Boha.“ -jb-