Katechéza Benedikta XVI.: Životné prostredie je drahocenný Boží dar

Vatikán (26. augusta, RV) – Katechéza Benedikta XVI., ktorú predniesol pri generálnej audiencii 26. augusta 2009 v Castel Gandolfe:

„Drahí bratia a sestry, už sa približujeme k záveru mesiaca augusta, ktorý pre mnohých znamená záver letných dovoleniek. Kým sa vrátime do každodennej činnosti, ako nepoďakovať Pánu Bohu za drahocenný dar stvorenstva, z ktorého sa môžeme radovať, a to nielen počas prázdnin!

Rozličné prejavy degradácie životného prostredia a prírodné katastrofy, ktoré žiaľ nezriedka zaznamenáva spravodajstvo, nám pripomínajú naliehavosť povinnej úcty k prírode, aby sa do každodenného života prinavrátil správny vzťah k prírode a aby tento vzťah stúpol na vážnosti. Vzhľadom na tieto témy, ktoré vzbudzujú opodstatnené obavy autorít i verejnej mienky, sa rozvíja nová vnímavosť, ktorá sa prejavuje v raste počtu stretnutí, aj na medzinárodnej úrovni.

Zem je vzácnym darom Stvoriteľa, ktorý jej stanovil vnútorné zákony, a tým nám dal ukazovatele smeru, ktorých sa ako správcovia jeho tvorstva máme pridŕžať. Práve z tohto povedomia vychádza Cirkev pri posudzovaní otázok spojených so životným prostredím a jeho záchranou, keď ich kladie do úzkej spojitosti s témou integrálneho ľudského rozvoja. Na tieto otázky som viac ráz urobil odkaz v mojej poslednej encyklike Caritas in veritate, s výzvou na ‚naliehavú morálnu požiadavku obnovenia solidarity’ (CV 49) nielen vo vzťahoch medzi štátmi, ale aj medzi jednotlivcami, pretože prírodné prostredie je od Boha darované pre všetkých a jeho užívanie zahŕňa našu osobnú zodpovednosť voči celému ľudstvu, osobitne voči chudobným a voči budúcim generáciám (por. CV 48).

Keď Cirkev upozorňuje na spoluzodpovednosť za stvorenstvo, (por. CV 51), vynakladá úsilie nielen na podporu ochrany pôdy, vody a ovzdušia, ktoré Stvoriteľ daroval všetkým, ale zasadzuje sa predovšetkým za to, aby chránila samotného človeka pred jeho sebazničením. Vskutku, ‚keď sa uprostred spoločnosti rešpektuje «ľudská ekológia», má z toho osoh aj ekológia životného prostredia’ (tamtiež). Nie je azda pravdou, že neuvážené nakladanie so stvorenstvom sa začína tam, kde sa Boh necháva bokom alebo sa priamo popiera jeho existencia?

Keď sa zabúda na vzťah ľudského tvora so Stvoriteľom, hmota sa redukuje na egoistické vlastníctvo, človek sa tým stáva ‚poslednou inštanciou’ a cieľ existencie sa zužuje na upachtenú honbu za čím väčšími možnosťami.
 
Stvorenstvo, hmota inteligentným spôsobom usporiadaná Bohom, je teda zverená do zodpovednosti človeka, ktorý má schopnosť ju interpretovať a aktívne ju pretvárať, bez toho, že by sa považoval za jej absolútneho pána. Človek je povolaný skôr k tomu, aby stvorenstvo zodpovednou vládou udržiaval, aby z neho získaval úžitok a aby ho kultivoval, získavajúc tak potrebné prostriedky pre dôstojný život všetkých.

 
Za pomoci samotnej prírody a s úsilím vlastnej práce a vlastnej vynaliezavosti, ľudstvo je skutočne schopné splniť svoju vážnu povinnosť odovzdať novým generáciám takú zem, ktorú aj oni raz budú môcť dôstojne obývať a ďalej ju kultivovať (por. CV 50). Aby sa to stalo skutočnosťou, je nevyhnutne potrebné rozvíjať ‚tú zmluvu medzi človekom a prostredím, ktorá musí byť zrkadlom Božej stvoriteľskej lásky’ (Posolstvo na Svetový deň pokoja 2008, č. 7), vo vedomí toho, že všetci pochádzame od Boha a k nemu všetci spejeme.
Ako je teda dôležité, aby medzinárodné spoločenstvá a jednotlivé vlády vedeli dávať správne signály svojim občanom, aby sa účinne zamedzovalo takým spôsobom využívania prírodného prostredia, ktorých výsledkom je jeho poškodzovanie! Ekonomické a sociálne dopady, vyplývajúce z používania spoločných prírodných zdrojov, evidované transparentným spôsobom, majú znášať tí, ktorí z nich čerpajú úžitok, a nie iné obyvateľstvo, ani nie budúce generácie. Ochrana prírody a starostlivosť o prírodné zdroje a o klímu si vyžadujú, aby nositelia zodpovednosti na medzinárodnom poli spoločne postupovali v zmysle zákonnosti a solidarity, predovšetkým pokiaľ ide o chudobnejšie oblasti sveta (por. CV, 50).

Spoločnými silami môžeme dať vznik integrálnemu ľudskému rozvoju pre dobro národov, súčasných i budúcich, rozvoju inšpirovanému hodnotami lásky a pravdy. Aby sa tak stalo, je nevyhnutné zvrátiť súčasný model globálneho vývoja smerom k prijatiu väčšej a spoločne zdieľanej zodpovednosti vo vzťahu k stvorenstvu: vyžadujú si to nielen naliehavé environmentálne situácie, ale aj pohoršenie, aké predstavujú hlad a bieda.

Drahí bratia a sestry, ďakujme Pánovi a osvojme si slová sv. Františka z Piesne stvorenstva: ‚Najvyšší, všemohúci a dobrý Pane, tebe patrí chvála, sláva a česť a každé dobrorečenie… Buď pochválený, môj Pane, spolu so všetkými tvojimi stvoreniami.’ Toľko sv. František. Aj my sa chceme modliť a žiť v duchu týchto slov.” -jb-