Spomienka na brata Rogera z Taizé

Pred štyrmi rokmi svet šokovala správa o tragickej smrti predstaveného komunity v Taizé. 16. augusta 2005 vyhasila život brata Rogera dýka pomätenej osoby uprostred modlitbového stretnutia komunity v Taizé. Na tomto mieste sa už po desaťročia schádzajú tisíce ľudí, hľadajúcich to, čo zakladateľ komunity kedysi sám objavil. Dnes chceme porozprávať príbeh človeka, ktorý zanechal stopu na ceste viery nejedného kresťana našej doby.
 
Roger Louis Schütz, sa narodil 12. mája 1915 vo frankofónnej časti Švajčiarska ako posledný z deviatich detí v rodine kalvínskeho pastora. Keď mal Roger päť rokov, jeho stará matka ho zobrala so sebou prvý krát do katolíckeho chrámu. Hoci pochádzala zo starého protestantského rodu, navštevovala aj katolícky kostol. Nevedela pochopiť, ako je možné, sa že kresťania navzájom zabíjajú. Často hovorila: „nech sa aspoň oni zmieria, aby sa zabránilo ďalšej vojne...“. Táto žena počas I. svetovej vojny v dome ukrývala utečencov a biednych, až raz sama musela utiecť a hľadať si úkryt.
Roger počas štúdia na strednej škole ochorel na tuberkulózu. Liečba pre neho znamenala nielen objavovanie krás prírody počas prechádzok, ale aj objavenie tajomstva ticha a samoty. Po uzdravení začal študovať teológiu v Lausanne a neskôr v Štrasburgu, kde viedol študentský spolok a organizoval diskusie. V dobe, keď už ako mladý protestantský pastor sa stal svedkom bolesti spôsobenej vojnou, počas duchovných cvičení v kartuziánskom kláštore v ňom začala dozrievať túžba založiť komunitu, ktorej cieľom by bolo zmierenie medzi kresťanmi a prežívanie jednoty.
 
A tak uprostred druhej svetovej vojny opustil neutrálne Švajčiarsko a na bicykli prešiel do vojnou zasiahnutého Francúzska. Usadil sa v dedinke Taizé, blízko demarkačnej línie. Vo svojom dome začal prijímať utečencov. Keď v novembri 1942 nacisti obsadili celé Francúzsko, dom prehľadalo gestapo. Jeho však nenašli. Zotrval vo Švajčiarsku, odkiaľ sa po skončení vojny už aj spolu s prvými nasledovníkmi vrátil do Taizé. Tu pomáhali ľuďom v zajateckom tábore. V roku 1949 Roger spolu so šiestimi bratmi zložil sľub čistoty, chudoby a poslušnosti a stal sa priorom komunity.
„V Taizé nám od začiatku bolo jasné, že chceme robiť všetko preto, aby sme žili Krista pre iných a aby sme zmierňovali ľudské utrpenie,“ približuje brat Roger prvú črtu, ktorú vtlačil komunite. Preto neprekvapí, že už od roku 1951 začal bratov posielať do sveta, aby žili medzi tými najbiednejšími, či už ide o deti ulice, väzňov, alebo umierajúcich. Nakoniec nebolo nič nezvyčajné, ak Štedrý deň prežil medzi väzňami alebo Vianoce v dedinke malomocných.
V roku 1961 brat Roger pozval katolíckych biskupov a protestantských pastorov na trojdňové stretnutie do Taizé. Neskôr on sám dostal pozvanie na Druhý vatikánsky koncil.
Nebol mu ľahostajný ani osud kresťanov za železnou oponou, preto k nim od roku 1962 začal tajne posielať bratov, aby ich povzbudili vo viere. Ešte v roku 1989 preniesli do Ruska jeden milión biblií. Aj on sám navštívil viaceré z týchto krajín.
Keď v roku 1976 prišla do Taizé Matka Tereza z Kalkaty, medzi ňou a bratom Rogerom sa zrodilo priateľstvo. Ešte v tom roku jej návštevu oplatil a počas pobytu v Kalkate chodil ošetrovať ťažko choré deti.
 
Cesta k jednote vedie podľa brata Rogera cez modlitbu, dialóg a zmierenie, pričom pod jednotou nemyslel stratu identity, ale jednotu sŕdc, kde Kristus je tým, kto spája kresťanov a autorita pápeža je službou, cez ktorú možno túto jednotu dosiahnuť. A za významné dary, ktorými sa kresťania môžu navzájom obohatiť, označil úctu k Písmu ako ju poznáme u reformovaných cirkvi, spiritualitu v tradícií ortodoxných cirkvi a charizmu eucharistie v dedičstve Katolíckej cirkvi. Za zdroj sily na ceste k jednote považoval eucharistiu, preto apeloval na Katolícku cirkev, aby umožnila všetkým kresťanom pristupovať k Pánovmu stolu.
Myšlienky brata Rogera našli svojich spojencov. Arcibiskup George Carey z Canterbury - prímas anglikánskej cirkvi - v Taizé povedal: „Rozdelenia medzi kresťanmi sú ťažkým bremenom, ktoré v sebe nosím a ktoré treba uzdraviť. Verím v zmierenie s Katolíckou cirkvou.“ Patriarcha Athenagoras z Istanbulu Rogerovi napísal: „Temná minulosť plná odlúčenia a násilia v nás stále zotrváva a živí strach a nenávisť. Preto treba dovoliť Bohu zotrieť zlú minulosť.“ Do tejto mozaiky prispel aj pápež Ján XXIII., keď povedal: „Nebudeme znovu rozoberať historický vývoj. Nebudeme ani vyšetrovať, kto sa mýlil a kto mal pravdu. Zodpovednosti sú rozdelené. Povieme iba: Zmierme sa!“ A toto sú slová Jána Pavla II.: „Do Taizé sa prichádza ako k prameňu. Pútnik sa zastaví, uhasí si smäd a pokračuje ďalej.”
 
V denníku brata Rogera, možno nájsť aj tieto slová: „Šiel by som až ... na samý kraj sveta, aby som znovu a znovu vyslovil moju dôveru v mladých.“ Brat Roger prišiel s myšlienkou Koncilu mladých, cez ktorý chcel dať mladým nádej v lepší svet a povzbudiť ich vo viere. Tento koncil prerástol v roku 1978 v Púť dôvery na zemi, ktorá každoročne podnecuje mladých, aby sa posilnení vo viere vrátili do svojich krajín a stali sa tam tvorcami pokoja a zmierenia.
Brat Roger bol vždy ochotný počúvať. Každý večer po modlitbe sa stretával s mladými a v rozhovoroch s nimi strávil celé hodiny. Vo svojej knihe o tom napísal tieto slová: „po spoločnej modlitbe je tým najkrajším v mojom živote vnímanie každého jednotlivca, s ktorým sa rozprávam...“. A bol pri tom pozorným poslucháčom a každý, kto s ním hovoril, mal nielen pocit blízkosti, ale aj dojem, že spolu s ním kráča po tej istej ceste. A keď už bol v pokročilom veku a nemal dosť síl na to, aby každého vypočul, aj tak ostával medzi nimi a každého aspoň požehnal.
 
Brat Roger napísal 23 kníh. Zaujímavosťou je, že tri z nich napísal spolu s Matkou Terezou. Zo všetkých ocenení, ktoré dostal, možno vyzdvihnúť predovšetkým cenu UNESCO za výchovu k mieru, ktorú získal v roku 1988 a o štyri roky neskôr cenu Roberta Schumana za prínos k budovaniu Európy.
Keď na pohrebe pápeža Jána Pavla II. dal kardinál Ratzinger bratovi Rogerovi sväté prijímanie, vyvolalo to údiv. A mnohí si mysleli, že konvertoval. Skutočnosť je taká, že sväté prijímanie dostal už pred 30 rokmi od kardinála Wojtyłu, počas návštevy v Krakove. A posledných 25 rokov prijímal eucharistiu vždy, keď sa vo Vatikáne stretol s pápežom Jánom Pavlom II. A čo sa týka samotného konvertovania, všetky pochybnosti vyvrátil, keď napísal: „našiel som svoju identitu kresťana v tom, že som v sebe zmieril vieru svojich predkov s tajomstvom katolíckej viery a to bez prerušenia spoločenstva s kýmkoľvek.“
Posledné roky už bol brat Roger telesne slabý a pripútaný k vozíku, duševne však bol stále svieži. Keď v roku 2005 dosiahol 90 rokov, chcel ešte vycestovať na Svetové dni mládeže v Kolíne. Všetko však bolo nakoniec inak. Zomrel v Taizé, a hoci to bolo za tragických okolností, jeho smrť bola predsa symbolická: zomrel medzi mladými, ktorých tak miloval...

Tomáš Hupka