Zamyslenie na 20. nedeľu v Cezročnom období

V mnohých kultúrach predstavuje chlieb základný a každodenný pokrm. V evanjeliu sme počuli ako Ježiš nadväzuje na udalosť štyridsaťročného putovania Izraela po púšti do zasľúbenej zeme. Bol to ťažký čas skúšky dôvery a úplnej odovzdanosti sa do Božích rúk. Aby prežili, Boh svojmu ľudu na príhovor Mojžiša zosiela z neba mannu. Neslúžila len ako chlieb na každý deň ale bola znamením Božej prozreteľnosti a mala posilňovať intímne puto viery každého ku svojmu Bohu. Manna teda pomáhala prežiť fyzicky ale aj duchovne. Zmierňovala hlad a dávala istotu, že Boh stojí za svojím ľudom, s ktorým má svoj plán. Keď dozrel čas, Ježiš prichádza verejne pred potomkov izraelského národa a nadväzuje na udalosť prechodu cez púšť, ktorá sa síce odohrala dávno pred ním ale teraz ju nanovo vysvetľuje skrze svoju osobu. Dáva jej oveľa plnší význam, pretože Ježiš sa stáva kritériom na vysvetľovanie Starého zákona, stáva sa novým chlebom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám je moje telo za život sveta (Jn 6,51).“ Ježiš vovádza svojich poslucháčov do tajomstva spásy a vykúpenia sveta. Svojím slovom predchádza udalosť, ktorá sa ešte len má stať, kedy vydá seba samého z lásky k človeku na obetu kríža, aby mu tak daroval nový život a zmieril ho so svojím Bohom Otcom, svojím stvoriteľom. Ježiš však pedchádza aj to čo budú po jeho odchode k Otcovi robiť jeho učeníci a neskôr ich nástupcovia-biskupi spolu s kňazmi, že budú sláviť eucharistiu, budú lámať chlieb, ktorým už bude Kristovo telo, obetované za život sveta. Ježiš ohlasuje, že on je tým pravým chlebom, ktorý dáva život. Pozýva nás do najužšieho spoločenstva s ním, ktoré sa uskutočňuje práve požívaním eucharistického chleba. V hostii prijímame teda samého Krista, jeho ohlasovanie a službu, jeho lásku a milosrdenstvo, jeho povolanie a misiu slúžiť Bohu i blížnym.
Ježiš ohlasuje, že pre opravdivé vnútorné a hlboké spoločenstvo s ním je nevyhnutné, aby sme prijímali jeho telo. Skrze eucharistiu nás pretvára na svoj čoraz slávnejší obraz, dáva nám oči viery, formuje v nás logiku Božieho uvažovania, dáva nám silu svedčiť o Bohu skutkami lásky a robí nás citlivými na potreby našich blížnych, je prameňom nášho pokánia a očisťovania, je miestom nášho klaňania sa Bohu, miestom poznania, že bez Boha, bez Ježiša Krista a bez jeho Ducha nemôžeme nič urobiť. Iba ak prijímame Ježiša v eucharistii ostávame v ňom, stávame sa skutočnými priateľmi, rastie naša dôvera a odovzdanosť Bohu. Ježiš predkladá zaujímavé porovnanie: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa (Jn 6,57).“ Zdá sa, že podľa slov Krista, bez eucharistie nebudeme schopní žiť zmysluplne spolu s ním, nebude nám na ňom záležať a jeho slovo, ba on sám nebude mať dosah na náš život. Eucharistia je teda nevyhnutným prameňom splynutia s Kristom. Iba jej prijímaním môžeme vnímať, že sa v našom živote napĺňa Božie slovo a naša viera funguje. Na záver to najpodstatnejšie. Ježišovo telo a krv nám reálne darúvajú už tu na zemi večný život. Ježišovo spoločenstvo s Otcom bolo nevyhnutné, aby potom vstal z mŕtvych a zjavil sa svojim učeníkom, že tak ako žije on, budú raz všetci s ním vzkriesení a budú žiť naveky v sláve Boha Otca. Ježiš aj nás uisťuje: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň (Jn 6,54).

Marek Sopko