Rubrika pre chorých: Po čom túžime

Pripravila Ivana Mochorovská

Drahý brat, sestra! Je tu opäť okamih, keď sa stretávame na vlnách rozhlasu. V nasledujúcich chvíľach chcem spolu s tebou uvažovať o niečom, čo je prirodzene zakódované v našom vnútri. Sú to naše túžby. Ľudská túžba drieme kdesi v hĺbke nášho vnútra. Je len na nás, ako usmerníme, alebo naplníme svoje túžby. Je pre teba odpoveď na otázku, po čom túžiš jednoduchá, alebo pravdivá odpoveď skrýva v sebe hľadanie? Jedno je však isté, túžby nás odhalia, urobia nás „čitateľnými pre naše okolie.“

Ak prežívaš svoj život v utrpení, alebo v chorobe, možno povedať, že tvoje túžby sú ešte intenzívnejšie. Takou najintenzívnejšou túžbou, ktorá v tebe rezonuje, je túžba po zdraví... Je však potrebné pripustiť skutočnosť, že táto túžba pri prežívaní utrpenia, zvlášť ak sa ono stáva trvalou súčasťou tvojho života je nereálna. Preto je veľmi dôležité, aby sa naše túžby nepresúvali do reality akéhosi snenia. Aj keď snívať nie je zlé. Je však dobré túžiť po tom, čo je možné v živote dosiahnuť. Liturgické čítanie dnešnej nedele nám v podstate predstavuje istý druh túžby. Prorok Eliáš usína pod borievkou, je vyčerpaný a domnieva sa, že jeho poslanie sa naplnilo. Ponúka Pánovi svoj život... Jeho ponuka znie skôr ako rezignácia (už dosť Pane...) a toto vyjadrenie bude v centre pozornosti dnešného nášho uvažovania. Netýka sa to iba oblasti duchovného života, ale je to situácia, ktorá je bežná aj v živote človeka. Príde okamih, keď sa cítime byť vyčerpaní, unavení. Na našich pleciach je bremeno dní, ktoré vláčime so sebou. Jednoducho povedané cítime akúsi vnútornú prázdnotu. V tomto okamihu v nás rezonuje to spomínané „už dosť Pane, vezmi si môj život...“

Je to teda nie len obraz, ktorý ponúka sv. Písmo, ale je to aj naša skúsenosť, prostredníctvom ktorej sme možno okúsili stretnutie s anjelom, ktorý aj pre nás užiaril chlebík a krčah vody, aby sme mali silu ísť ďalej... Vôbec nemuselo ísť o skutočný chlieb a pramenitú vodu, ktorá osvieži. Podobu chleba, či vody mohlo mať pre nás povzbudenie zo strany iných, či milý úsmev, ktorý je často tým najhojivejším prostriedkom pre ubolenú dušu. Áno, potrebujeme stretnúť v živote niekoho, kto nám povie, že snáď ešte nie sme na konci púte a máme pred sebou ešte dlhú cestu. Stačí tak málo. Vstať a posilniť sa. Možno je v živote častá naša rezignácia, pretože kríž omína a tlačí k zemi, ale je potrebné uveriť, že Boží pohľad neuhýba od našich ťažkostí a problémov. Dôkazom toho je aj fakt, ktorý je možné vnímať z dnešného liturgického čítania. Hneď po rezignácii nastupuje Boží posol – anjel, ktorý núka ako posilu chlebík a krčah vody. Vezmi a jedz, pretože tvoja cesta sa ešte nekončí, Písmo ďalej hovorí, že Eliáš putuje k Božiemu vrchu Horeb. Aj tento model púte je o nás samých. V živote je to skutočne tak. Ak stretneme niekoho, kto nás zobudí, teda preberie zo sna, mali by sme to vnímať ako výzvu.

Slovné spojenie vezmi a jedz, je možné denne vnímať aj v obete sv. omše. Eliáš putoval k vrchu Horeb, čím sa vlastne naznačuje jeho púť k Bohu, voči ktorému nakrátko rezignoval. Ak je témou nášho uvažovania naplnenie túžob, tak je potrebné zdôrazniť, že vrcholnou túžbou v našom prežívaní je hlad po Bohu. Aj keď voči nemu rezignujeme, nikdy Ho neprestaneme hľadať. Aj na nás sa vzťahuje výzva, ktorú je možné vnímať v druhom liturgickom čítaní: „Nezarmucujte svätého Božieho Ducha. Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rúhanie a každá iná zloba, nech sú ďaleko od Vás. Túto výzvu sa nám podarí zrealizovať za predpokladu, že skutočne budeme túžiť po nepominuteľnom pokrme, ktorým je eucharistia. Ak Kristus hovorí: „Ja som živý chlieb“, znamená to, že pri prijímaní eucharistie sa stretávame so živým Kristom, s osobou, ktorá nás chce sprevádzať životom. Ježiš je ten, kto pozná naše zlyhania, vie aj to, že budeme schopní rezignácie, ale napriek všetkému túži, aby sme sa posilňovali pokrmom na ceste životom. V živote, ktorý je prepletený bolesťou a utrpením, je často možné vnímať zatrpknutosť a hnev. V častom prijímaní eucharistie a vo vytrvalej modlitbe, budeme schopní nie len spoznať svoju výnimočnosť, ale začneme toho, čo vlastne žijeme. Je to práve Boh, ktorý nás povolal k životu. Boh, ktorý je absolútnou dokonalosťou, podľa rozhodnutia svojej vôle povoláva nás k životu. Aké výnimočné je vnímať, ale hlavne veriť tomu, že Boh s nami ráta, dôveruje nám a má s nami svoj veľkolepý plán. Je to jedine On, Boh, ktorý dokáže vyplniť našu prázdnotu. Aj keby sme získali všetky bohatstvá sveta, predsa sa budeme cítiť prázdni. Boh túži vyplniť každú pomyselnú škáru nášho vnútra, ktorá je zranená trápením a bolesťou. Aj preto je tu výzva: „vezmi a jedz“! Kristus chce byť posilou pre každého z nás. Nie je správne ak eucharistii pripisujeme magickú silu, uzdravujúcu moc... Ide o skutočné stretnutie Krista s človekom neustále putujúcim a hľadajúcim naplnenie svojho života. Bez objavenia skutočnej pravdy, ktorou je Boh to nie je možné.

Brat, sestra, želám ti, aby si sa nikdy nevzdával na ceste života, ktorá je púťou. Ak aspoň na chvíľu rezignuješ, maj vždy dostatok vnútornej sily pozbierať sa a ísť ďalej. Želám ti anjelov v ľudskej podobe, ktorí ti povedia to známe: „Vezmi a jedz!“ Maj vždy úprimnú túžbu sýtiť sa anjelským chlebom, ktorým je živý Kristus. On je pravda, ak prijmeš túto pravdu, rozvinieš sa touto hybnou silou v osobnosť, ktorá dokáže kráčať a hľadať zmysel toho, čo žije. Môj Boh a Pán, ako veľmi často som patrila k tým, ktorí aj na základe prežívania utrpenia rezignovali. Ponúkala som ti svoj život, no Ty si zasiahol a ponúkol si mi rovnakú hodnotu života v plnosti. Mala podobu anjelského chleba, ktorým je živý Kristus, alebo anjela v ľudskej podobe, prostredníctvom ktorého si zasiahol a daroval si mi potrebné milosti pre opätovné putovanie za Tebou. Buď mojou jedinou túžbou.