Štvrtkový komentár Mariána Gavendu: Pastieri a proroci

Sedel som v réžii pred vstupom do televíznych „udalostí a komentárov“. Na obrazovkách sa mihal prehľad správ. Dominoval trhák o úspešných pokusoch na vytvorenie umelých mužských spermií. Jeden z technikov, asi šesťdesiat ročný muž, si írečitou záhoráčtinou správu komentoval dosť nahlas a celkom po svojom: „Aká blbosť. To už lesby vôbec nebudú potrebovať mužov. Predstavte si, že máte dieťa a vôbec nie je vaše. Aj u nás to už neraz bolo na rozvod, ale kvôli deťom sme to predsa vydržali. A keď vystrájali, aspoň sme si mohli povedať: veď je celý ty..., ani ty si nebola iná... Čo už tú rodinu udrží pokope...?“ Podobných argumentov padalo ešte viac. Bez servítky, ale v podstate trefne a pravdivo. Presne takto by malo vyzerať napĺňanie prorockého úradu, povedal som si v duchu. Len škoda, že väčšinou sme radšej „nemí psi“, ako hovorí prorok Izaiáš.
Práve táto epizódka a evanjeliové témy posledných nedieľ o poslaní učeníkov, o pastieroch, o zmorenom zástupe, čo je ako ovce bez pastiera, dalo, milí poslucháči, podnet aj k dnešnému komentáru.
Keď v starozákonnom Izraeli dlhšiu dobu nepovstal nový prorok, ľud to vnímal ako prejav Božieho trestu, nastal úpadok a verní sa pýtali, v čom vybočili z Božích ciest. Nie je tomu inak ani v novozákonnej Cirkvi. Svätci, proroci vo svojej dobe a prostredí, svojou charizmou vždy nejako poukazovali na Božiu vôľu a vnášali všeobecné oživenie a obnovu. Netreba však myslieť len na svätcov. Hneď ako sme boli pokrstení „v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého“, boli sme pomazaní krizmou spásy a stali sme sa údmi Krista kňaza, proroka a kráľa. Prorokmi teda už nemôžeme nebyť. Myslím, že práve tu je ukrytá sila, schopná premeniť súčasnú spoločnosť. Hlas kňazov a oficiálnej Cirkvi s jej médiami, akokoľvek sú potrebné pre samotných veriacich, do väčšiny prostredí má len minimálny prienik. Denne, a celé hodiny sú však uprostred nich veriaci ako susedia v bytoch, spolucestujúci do práce, kolegovia v nej a priatelia na rozmanitých podujatiach. Všetko sú to výzvy byť prorokmi. Iste, už samotným svojím bytím. Treba však vedieť aj zareagovať. To je dvojnásobné umenie: sami mať názor na diskutované témy a vedieť ho dať aj správne najavo.
Väčšina veriacich si myslí, že prorocké poslanie sa ich vôbec netýka. Najčastejšie preto, že majú o ňom skreslenú predstavu. Prorok je jasnovidcom. Nie však tým, čo predpovedá budúcnosť, ale jasne vidí prítomnosť, pozná súvislosti života. Je ako lekár, ktorý ovláda fungovanie organizmu. Čím je lepší odborník, tým presnejšie vie pacientovi povedať, čo ho čaká ak bude zachovávať navrhnutú diétu, brať lieky, a čo, ak to zanedbá. Prorokovať znamená vedieť predvídať následky. Dôležité je tu slovíčko „ak“. Používali ho proroci i Kristus: „Ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete“. Je to výzva pre slobodné rozhodnutie človeka a nie predpovedanie toho, čo sa nevyhnutne stane. V minulosti plnili prorockú úlohu mnohé príslovia a porekadlá, ktorými ľudia vedeli trefne zareagovať na aktuálnu situáciu. Tomu, čo sa príliš vrhal do práce napríklad známym „Bez Božieho požehnania márne naše namáhania“ a spachtošovi zas „Kto skoro vstáva, toho Pán Boh požehnáva“. V Starom zákone ponúka množstvo podnetov Kniha prísloví a iné múdroslovné knihy. Nebolo by na škodu mať ju otvorenú v jedálni a pred každým obedom či večerou, najmä spoločným, si z nej vždy prečítať pár myšlienok.
Často sa stretám s tým, že ani samotní veriaci nepoznajú názor Cirkvi na mnohé aktuálne problémy. Na ekonomickú krízu a jej dôsledky narážame na každom kroku. Pápež v mene Cirkvi ponúka zásadný príspevok do jej riešenia encyklikou Caritas in veritate. Ako hovorí hneď v úvode, nechce ponúkať ekonomické ani politické riešenia. Poukazuje však na večne platné princípy, vpísaného do srdca človeka i spoločnosti. Bez ich poznania a rešpektovania malo každé úsilie o lepšieho človeka a ľudstvo katastrofálne následky. Hovorí o integrálnom rozvoji človeka, ktorý zahŕňa aj túžbu ľudského srdca po nadprirodzene i o pravidlách vzťahu k prírode a jej bohatstvám. V krátkej dobe bude encyklika dostupná i v slovenčine. Vo svete vzbudila veľký záujem aj u neveriacich. Osvojiť si jej argumenty ponúka množstvo príležitostí byť prorokom vo svojom prostredí, reagovať nevtieravo a veľmi aktuálne.
Biblickí proroci spoznávali Božiu vôľu, učili sa počúvať Boží hlas v tichu samoty. Aj oni sami poznali biblické knihy, ktoré sa rodili postupne v priebehu stáročí. Dnes Boh hovorí a ukazuje riešenia najistejšie cez magistérium, učiteľský úrad Cirkvi. Ale aj cez každú knihu, rozhlasovú či televíznu reláciu, ktorá vysvetľuje Božie pravdy a ukazuje, ako ich prenášať do života. Na každú oblasť problémov jestvuje množstvo cenných a pútavých materiálov. Je dôležité naučiť sa čerpať z nich, živiť dušu, tak ako denne živíme svoje telo. Zlepší a obohatí to kvalitu nášho života a umožní byť prorokmi. Prorocký úrad je službou lásky. Je to služba pastiera, ktorý chráni pred nebezpečím a vedie na životodárnu pastvu. Vlkmi sú dnes rôzne rafinované náboženské a filozofické prúdy či podvrhované choré životné štýly. A pastvou návrat k zdravému životu tela i duše podľa zásad, ktoré do každého z nás vložil Boh. Ľudia s ktorými sa na každom kroku stretáme, celým svojím blúdiacim bytím túžobne volajú po tých, čo im s láskou ukážu cestu k ich šťastiu. Nevšímať si ich znamená podľa Gregora Veľkého „utekať pred vlkom skrývaním sa za svoje mlčanie“. „Nemými psami“ nazýva tých, čo mlčia, keď treba hovoriť, čím ponechávajú v omyle tých, ktorých bolo možné poučiť.
Zakončiť však treba povzbudivo, najlepšie slovami proroka Izaiáša: „Krič a neutíchaj! Rozozvuč svoj hlas ako poľnica!“ A prosbou: „Učiň nás, Pane, pastiermi a prorokmi podľa svojho srdca!“