Gréckokatolíkom: Svätí „apoštolom – rovní“ Vladimír a Oľga

V mesiaci júl sa v liturgickom kalendári východnej cirkvi popri slovanských vierozvestcoch sv. Cyrilovi a Metodovi objavujú aj mená inej dvojice svätcov, ktorí sa rovnako považujú za prvých apoštolov kresťanstva pre viaceré východoslovenské národy. 11. júla je totiž spomienka sv. Oľgy, ruskej kňažnej a 15. júla si pripomíname jej vnuka, knieža Vladimíra Kyjevského. Ktorého liturgia nazýva „rovnoapostoľnym“ – teda „čo do hodnosti, rovný apoštolom“.

Obaja títo svätci pochádzajú z dynastie ruských kniežat Rurikovci, prvých vládcov nad jednotlivými východoslovenskými kmeňmi. Samotné meno Rus pochádza zo škandinávskeho slova Ros, ktorým sa nazýva kmeň normánskych bojovníkov, kontrolujúcich kupecké cesty spájajúce Baltik s Čiernym morom. Slovania nazývali týchto Normanov aj Varjagmi. Z ich radov sa začali formovať prvé kniežacie rodiny, ktoré si podriadili slovanské obyvateľstvo a postupne s ním splynuli. Týmto spôsobom aj Slovania obývajúci tieto územia a žijúci v týchto politických štruktúrach sa začali stotožňovať s pojmom Rusi.

Sv. Oľga sa narodila okolo roku 890 neďaleko Pskova. Jej meno, ktoré v staroškandinávskom jazyku znie Helga, teda svätá (podobne ako nemecké heiling), bolo akoby predzvesťou pre jej budúce osudy. Roku 913 sa stáva manželkou kyjevského kniežaťa Igora. Keď tento roku 945 na jednej vojenskej výprave zomiera, Oľga preberá na seba vládu v kniežatstve namiesto maloletého nasledovníka trónu Viatoslava. Stará ruská kronika Povesť vremennych let, pri spomienke na jej vladárenie v časoch, keď bola ešte pohankou, osobitne spomína jej múdrosť, ale aj tvrdosť a neústupčivosť voči nepriateľom. Podľa tradičnej legendy bola pokrstená v Konštantínopole v roku 955 počas svojej návštevy u cisára Konštantína Porfyrogeneta VII. Historicky je však toto tvrdenie ťažko overiteľné. Pravdepodobnejším sa zdá byť názor niektorých historikov, ktorí uvádzajú, že v Kyjeve už od roku 941 existovala kresťanská komunita pri chráme sv. Eliáša. Bol to pravdepodobne kňaz miestnej komunity, ktorý pokrstil kňažnú Oľgu okolo 954. Neskôr sa v jej sprievode spomína domáci kaplán, kňaz Gregor. Oľga udržiavala čulé styky s kresťanským západom, ba práve zo západu očakávala impulz na rozšírenie kresťanstva medzi svojim ľudom. V roku 959 vyslala napríklad posolstvo k nemeckému cisárovi Otovi I. so žiadosťou o vyslanie biskupa a kňazov. Cisár preto nechal vysvätiť za „biskupa Rusov“ trevírskeho mnícha Adalberta. Jeho misia sa ale v Rusku nestretla s veľkým úspechom a tak sa čoskoro vrátil do Nemecka a neskôr sa stal arcibiskupom Magdeburgu. Oľga sa samozrejme snažila získať na kresťanskú vieru nielen svojich poddaných, ale predovšetkým členov svojej rodiny. Jej syn Sviatoslav sa však zdráhal prijať krst z obavy, že by sa mu vysmiala družina jeho bojovníkov. V tomto smere bol zmierlivejší jej vnuk Jaropolk, za vlády ktorého sa už v kniežactve začal značne narastať počet kresťanov, a ktorý na svojom dvore v roku 977 prijal aj pápežských vyslancov, ale on sám sa nestal kresťanom. Oľga zomrela v roku 969 a ruský kronikár hodnotí takto jej život: „Bola zvestovateľkou kresťanskej zemi tak ako zornička predchádza slnku a žiara svetlu. Tak ako luna v noci aj ona žiarila uprostred pohanov ako perla v blate, pretože ľudia boli ušpinení a zablatení hriechmi a neobmytí svätým krstom. Ale ona sa umyla v svätom kúpeli a zhodiac zo seba hriešny šat prvého človeka, Adama, obliekla sa do nového Adama, teda Krista. Aj my k nej voláme: „Raduj sa ruské poznanie Boha a začiatok nášho zmierenia sa s ním.“

Ak možno nazvať Oľgu zorničkou kresťanstva u východných Slovanov, rozžiarilo sa slnce kresťanského učenia nad týmito národmi za čias panovania jej vnuka Vladimíra. Vladimír, syn Viatoslava, sa narodil okolo roku 956 a strávil svoje detské roky práve pri svätej Oľge v Kyjeve a ňou bol aj vychovávaný. Po rozličných domácich rozbrojoch a dvojročnom exile v Škandinávii sa ujal okolo roku 980 vlády nad Kyjevom. Prvé roky panovania ostáva Vladimír pohanom, čomu zodpovedá jeho správanie, spôsob života a vojenské výboje voči okolitým susedom. O jeho krste sa tiež zachovali rozličné legendy, ktoré sa stali súčasťou ruskej kultúry a donedávna boli považované za historické. Podľa nich Vladimír vyslal svojich poslov do rozličných krajín, aby skúmali rozličné náboženstva a podali mu o nich správu. Po ich návrate a vypočutí poslov si zvolil pre seba a pre svoj ľud grécku formu kresťanstva, ktorá bola podľa mienky poslov najkrajšia. Krása a okázalosť byzantských bohoslužieb očarili poslov, ktorí odporúčali toto náboženstvo Vladimírovi aj slovami: „Keby nebolo grécke náboženstvo najlepšie, nikdy by tvojej babičke Oľge, ktorá je predsa najrozumnejšia zo všetkých smrteľníkov, nebolo ani prišlo na um, aby sa k nemu priklonila“. Podľa tejto legendy prijal Vladimír krst v Chorsune, kde sa v roku 988 zosobášil s princeznou Annou, dcérou byzantského cisára. Neskôr vo vlnách Dnepra pri Kyjeve vraj dával hromadne pokrstiť svojich poddaných a členov družiny.

Staršie historické pramene však opisujú priebeh Vladimírovho obrátenia oveľa pravdepodobnejšie. Podľa nich prijal Vladimír kresťanstvo z vlastného popudu a po zrelej úvahe. Impulzom mu bolo aj osobné svedectvo nórskeho kráľa svätého Olafa Tryggvissona, ktorého spoznal už počas spomínaného exilu a ktorý ho navštívil v Kyjeve pri svojom návrate z Konštantínopolu. Podľa týchto prameňov bol Vladimír vyučený vo viere a pokrstený kňazmi z kmeňa Variagov v roku 987 v Rusku a nie v Chersone.

Nech je už pravdivou v jednotlivých detailoch tá či ona tradícia, všetky pramene sa zhodujú v tom, že Vladimírov život sa krstom zásadne zmenil. A to ako na úrovni jeho vladárskeho a politického rozhodovania, tak aj v osobnej rovine. Jeho zásluhou sa kresťanstvo začalo šíriť a upevňovať na celej vtedajšej Rusi. V prvých desaťročiach sa tu stretali obe formy kresťanstva: latinská aj grécka. Vladimír udržiaval prostredníctvom vyslancov kontakty s pápežmi i s misionármi prichádzajúcimi zo západnej Európy. Až neskôr prevládol v živote ruskej Cirkvi byzantsko-bulharský vplyv.

Tak svätá Oľga, ako aj svätý Vladimír svojimi životnými osudmi dosvedčili túžbu človeka po poznaní a prijatí pravdy. K tejto pravde viedli svojich blízkych a aj národ im zverený. Nech sa teda pre každého z nás stane spomienka na týchto panovníkov a svätcov výzvou k väčšej zodpovednosti za hľadanie a odhodlané šírenie pravdy v našom osobnom živote i pri riadení „vecí spoločných“.



Mons. Cyril Vasiľ SJ