Slovo pre chorých: Utrpenie ako cesta dozrievania

Drahý brat, sestra!

Je tu opäť okamih, keď sa stretávame na vlnách rozhlasu. Nasledujúce chvíle patria ako vždy tým, ktorí sa vo svojom živote stretli a stretávajú s chorobou, alebo inou formou utrpenia. Ono sa stalo trvalou súčasťou ich života. Ako ľudia, ktorých prirodzenosť je zraniteľná a poznačená hriechom, sa pri skúsenosti s chorobou a bolesťou zväčša utiahneme do vlastnej ulity. Zažívame zápas, v ktorom si kladieme otázku za otázkou, prelievame slzy, ktoré prinášajú úľavu ubolenej duši... Je treba pripustiť aj skutočnosť, že za svoj stav viníme okolie, či Boha, ktorý nás napriek všetkému neprestáva sprevádzať svojim pohľadom.
Toto všetko sú prejavy, ktoré sú mocnou výpoveďou o tom, že sme ľudia. Vo svojej slabosti ľahko prepadneme zúfalstvu, ktoré ale trvá krátku chvíľu. Po spomínanom zápase sa do popredia pretlačí chuť opäť žiť a nachádzať zmysel vo všetkom, čo zažívame. Otázka utrpenia a bolesti je tak zložitá a zároveň tajomná skutočnosť, že pri tom zabúdame na fakt osobného dozrievania. Áno, utrpenie je skúsenosťou, ktorá sa môže stať pre každého z nás cestou. Môže to byť cesta poznania, osobnej premeny, ale tak či onak mali by sme sa usilovať o to, aby to bola cesta k dokonalej slobode... Cesta, ktorá je ozajstným svedectvom o tom, že svoje utrpenie a bolesť dokážeme vnímať ako hodnotu. Tú hodnotu, ktorá je darom od Krista. Tu vôbec nepôjde o to, aby som realitu bolesti vykreslila ako čosi, čo pripomína akýsi ideál. Čosi, čo je treba prijať s určitou dávkou „samozrejmosti“. Ono to ani nie je možné. Ak si pripomenieme utrpenie Krista v Getsemanskej záhrade, tak narazíme na prosbu Krista, ktorú v modlitbe adresoval Otcovi. „Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich“. Sám Kristus je ten, ktorý prežíva pocit strachu a úzkosti až do takej miery, že sa potí krvou... Pocity strachu a úzkosti sú znakom ľudskej prirodzenosti. Preto, ak ich zažil Kristus, bude ich prirodzene zažívať každý človek, ktorý sa s utrpením a bolesťou stretne. Je len na nás samých, ako využijeme ponuku Krista, mať účasť na Jeho kríži.

Možno prežívaš zápas a práve v tejto chvíli chceš „hodiť flintu do žita“. Snáď už nemáš síl ďalej kráčať cestou života a máš ľudovo povedané všetkého plné zuby. Je to tvoje dno, od ktorého je možné odraziť sa a vidieť svet v krajšom a žiarivejšom svetle. Pretože o svetle môže svedčiť iba človek, ktorý má skúsenosť s tmou. V týchto dňoch, ktoré prežívam sama vnímam veľmi intenzívne konanie Boha. Vnímam ho veľmi intenzívne v situáciách, v ľuďoch, skrátka v každom okamihu dní, ktoré plynú a sú pre nás vždy novou príležitosťou k tomu, aby sme sa dostali bližšie k Nemu. Brat, sestra, aby si pochopil, že bolesť a utrpenie môže byť cestou osobného dozrievania, ponúkam ti nasledujúce veľmi silné svedectvo života, ktoré zaiste pohlo k zamysleniu mnohých ľudí z môjho okolia, vrátane mňa... Človek o ktorom bude reč má meno Ondrej! Stretali sme sa v kostole, kde som pred časom chodievala na sv. omše. On hrával na organe a spestroval bohoslužby svojim spevom. Bol energický, plný života, ktorý pri osobných stretnutiach dokázal vdýchnuť hádam každému. Možno konštatovať, že v službe nie iba vo farnosti sa dokázal veľkodušne obetovať. Človek po stretnutí s ním odchádzal bohatý... „Oprášil“ schopnosť mať rád iných a zaiste premýšľal o vlastnom rebríčku hodnôt... Osobne nikdy nezabudnem na Ondrejovu schopnosť tešiť sa z maličkostí...

Pred dvoma rokmi, deň pred štedrým dňom, mi zazvonil telefón. Roztrasený hlas na druhej strane aparátu mi oznamoval:
„Ondrej je vážne chorý“, skús sa modliť... Myslím, že som sa nemodlila iba ja, ale spolu so mnou mnoho ľudí, ktorí túto prosbu dostali aj do svojej e-mailovej schránky. Z času na čas som sa Ondrejovi telefonicky, alebo SMS správou ozvala aj ja. Aj keď v náročných okamihoch neobľubujem túto otázku, predsa zaznela aj z mojich úst... Ako sa máš? Ondrej komunikoval s optimizmom a komunikoval nám všetkým nádej... Aj takto to vyzerá, keď sa vo Vianočnom čase narodí bolesť, aby Ondreja formovala pre Nebo. Bol čas Vianoc, v ktorom pre Ondreja vlastne prišla jeho hodina... Vydáva sa na krížovú cestu a má vedľa seba okrem najbližších, aj to spoločenstvo ľudí, ktoré vnímame na krížovej ceste Krista. Teší nás, keď počujeme o úspechu liečby, zraňuje nás jeho bolesť... Po čase sa vracia do školy, kde vyučuje... Zdá sa, že je všetko v poriadku. Teší ma Ondrejov prísľub: Zastavím sa, aby sme sa stretli... Skôr ako stretnutie, prišla správa o recidíve ochorenia... Ešte zopár telefonátov, zopár povzbudivých slov, ktoré nevedno ako sám vnímal, ale ak mohol vždy bol povzbudením on sám. Potom mi prišla posledná SMS. Boli Vianoce 2008. Teda čas, keď sa ako som už konštatovala, rodí bolesť. Prvá a posledná SMS od Ondreja znela: „Krásne chvíle v objatí Lásky.“ Potom nasledovalo už len mlčanlivé modlitbové spoločenstvo... Správy, ktoré boli bolestné, ale nádej zostávala... Je 21. máj 2009. Sviatok Nanebovstúpenia Pána... Nachádzam zmeškaný hovor a tuším správne. Ondrej odišiel do Večnosti.

Chrám, v ktorom bola posledná rozlúčka, si už dávno nepamätá toľko ľudí... „O veľkosti jeho srdca, svedčí aj Vaša prítomnosť“, povedal kazateľ... a ja dodávam, že som vďačná za toto svedectvo, krátkeho, ale plodného života. Ono je pre nás dôkazom, že sa dá dozrieť v utrpení, ale je aj odkazom a veľmi živým, aby sme spoznali hodinu, kedy nás Boh navštívi, aby nás mal pre seba. Bolesť sa rodí pre trvalý dych života v spoločenstve s Kristom. Ondrej, vraciam ti Tvoju SMS a želám krásne chvíle v objatí Lásky...

Brat, sestra, želám ti, aby si dokázal zrodenú bolesť prijať a aby bola pre teba síce niečím tajomným, ale predsa hybnou silou, ktorá ľuďom v tvojom okolí ponúkne život. Môj Pán, ktorý si Bohom života. Odpusť, že som niekedy nedokázala prijať svoju bolesť. Aj keď bola posolstvom, bola zvestovaním niečoho, čo ponúka život. Nech je so mnou tvoja múdrosť a tvoja milosť, aby som bolesť vnímala ako dych života.

Ivana Mochorovská