Očami viery, vedy a kultúry: Pokyny pre využitie psychologických kompetencií pri prijímaní a formácii uchádzačov o kňazstvo – 1. časť

Dnešným dňom v rámci našej rubriky Očami viery, vedy a kultúry začíname novú sériu vysielaní na tému: Psychológia a kňazská formácia. Konkrétne sa budeme v našich vysielaniach počas júla zaoberať najnovším dokumentom Magistéria Cirkvi, ktorý vydala Kongregácia pre Katolícku výchovu. Názov tohto cirkevného dokumentu je: Pokyny pre využitie psychologických kompetencií pri prijímaní a formácii uchádzačov o kňazstvo. Dnes si môžete vypočuť prvú časť tohto dokumentu, ktorá má názov: Cirkev a rozlišovanie kňazského povolania.
 „Každé kresťanské povolanie pochádza od Boha, je Božím darom. Nikdy sa nerodí mimo Cirkvi alebo nezávisle od Cirkvi, ale vždy len v Cirkvi a skrze Cirkev (...) ako žiarivý a živý odraz tajomstva Najsvätejšej Trojice“.
Cirkev „tvorkyňa a vychovávateľka povolaní“ má za úlohu rozlišovať povolanie a vhodnosť kandidátov na kňazskú službu. V skutku „je potrebné, aby vnútorné povolanie inšpirované Duchom Svätým bolo uznané biskupom, ako autentické povolanie“.
V napomáhaní takéhoto rozlišovania a počas celej formácie k tejto službe je Cirkev motivovaná dvojakou starostlivosťou: mať na zreteli vlastné poslanie a zároveň aj poslanie kandidátov ku kňazstvu. Ako každé kresťanské povolanie, má povolanie ku kňazstvu vskutku spolu s kristologickou dimenziou aj podstatný cirkevný rozmer: „nielenže sa odvodzuje „od Cirkvi“ a od jej sprostredkujúcej úlohy, nielenže sa spoznáva a uskutočňuje „v Cirkvi“, ale sa aj nevyhnutne stvárňuje v službe Bohu - ktorá je jej podstatou – na službu „pre Cirkev“. Kresťanské povolanie v každej forme je dar zameraný na budovanie Cirkvi, na rozvíjanie Božieho kráľovstva na zemi“.
Takže dobro Cirkvi a dobro kandidáta si neodporujú, ale sú jednotné. Osoby zodpovedné za formáciu majú tieto dobrá medzi sebou zjednocovať a súčasne ich vnímať vzhľadom na ich dynamickú vzájomnosť: toto je dôležitý aspekt veľkej zodpovednosti ich služby pre Cirkev a pre ľudí.

Kňazská služba, pochopená a žitá ako pripodobnenie sa Kristovi - Ženíchovi, Dobrému Pastierovi, si vyžaduje morálne a teologické čnosti, podporené psychickou rovnováhou človeka, najmä citovou, čo umožňuje vo vzťahu k veriacim dostatočnú pripravenosť na opravdivo slobodné sebadarovanie života v celibáte.
Zaoberajúc sa rôznymi dimenziami kňazskej formácie – ľudskou, duchovnou, intelektuálnou, pastoračnou – Apoštolská postsynodálna exortácia Pastores dabo vobis zdôrazňuje ešte predtým, ako sa pozastaví pri „najdôležitejšom prvku kňazskej výchovy“ rozmere duchovnom, že základom celej formácie je ľudský rozmer. Uvádza rad ľudských čností a schopností, ktoré sa od kňaza vyžadujú, pokiaľ má byť jeho osobnosť „mostom a nie prekážkou pre ľudí, čo sa chcú stretnúť s Ježišom Kristom Vykupiteľom človeka“. Tie vedú od všeobecnej rovnováhy osobnosti až po schopnosť znášať bremeno pastoračnej zodpovednosti, od hlbokej znalosti ľudskej duše až po zmysel pre spravodlivosť a vernosť.
Niektoré z týchto vlastností si zaslúžia osobitnú pozornosť: pocit vlastnej pozitívnej a stabilnej mužskej identity a schopnosť zrelým spôsobom budovať vzťahy s inými osobami a skupinami; silný pocit spolupatričnosti ako základ pre budúcu účasť v presbytériu a zodpovedná spolupráca s biskupskou službou; sloboda nadchnúť sa pre veľké ideály a dôslednosť ich každodenne realizovať; odvaha robiť rozhodnutia a zostať týmto rozhodnutiam verní; poznanie seba, vlastných schopností a vlastných hraníc a ich vzájomná integrácia v pohľade na seba pred Bohom; schopnosť odstraňovať vlastné chyby; záľuba v kráse ako „svetle pravdy“ a umenie ju rozpoznať; dôvera, ktorá vychádza z úcty voči každej osobe a ktorá vedie k prijatiu druhých; schopnosť kandidáta integrovať vlastnú sexualitu v súlade s kresťanskou víziou, aj so zreteľom na celibát.
Tieto vnútorné dispozície sa musia formovať počas vzdelávania budúceho kňaza, ktorý ako Boží muž a muž Cirkvi, je povolaný budovať cirkevné spoločenstvo. On je, v láske k večnosti vtiahnutý do autentickej a integrálnej hodnoty človeka a do stále väčšieho prežívania bohatstva vlastnej emotívnosti v sebadarovaní sa trojjedinému Bohu a bratom, zvlášť tým, ktorí trpia.
Zaiste ide o ciele, ktoré sa dajú dosiahnuť iba každodenným zladením kandidáta s milosťou v ňom samom a ktoré sa dajú nadobudnúť prostredníctvom postupnej, dlhej a nie vždy lineárneho formačného putovania.
Kandidát, vedomý si úžasného a náročného prepojenia ľudskej a duchovnej dynamiky kňazského povolania, je povinný zužitkovať starostlivé a zodpovedné rozoznanie povolania s cieľom individualizovať svoje formačné smerovanie a postupne prekonávať prípadné nedostatky v rovine ľudskej a duchovnej. Je povinnosťou Cirkvi, aby zabezpečila pre kandidátov účinnú integráciu ľudskej dimenzie s ohľadom na veľkosť dimenzie duchovnej, pre ktorú sa otvárajú, a v ktorej sa dopĺňajú.

Príprava formátorov

Každý formátor by mal byť dobrým znalcom ľudskej osobnosti, rozličných etáp jej rozvoja, jej možnosti a slabé stránky, ako aj  žitý vzťah ľudskej osoby s Bohom.  Preto je žiaduce, aby biskupi, využívajúc overené skúsenosti, programy a inštitúcie, poskytli vhodnú prípravu formátorom v oblasti pedagogiky zameranej na kňazské povolanie podľa usmernení vydaných Kongregáciou pre katolícke vzdelávanie.
Formátori potrebujú primeranú prípravu na získanie schopnosti rozlišovania, ktoré umožňuje pri plnom rešpektovaní cirkevného učenia o duchovnom povolaní spoľahlivé rozhodnutie pre prijatie do seminára alebo domu pre náboženskú formáciu rehoľníkov, alebo pre vylúčenie z dôvodu nevhodnosti, či na sprevádzanie kandidáta, aby nadobudol také morálne a teologické čnosti, ktoré sú nevyhnutné pre harmonický a vnútorne slobodný život, čo znamená stať sa celým svojim životom „služobníkom cirkevného spoločenstva“.

Dokument Pokyny pre vzdelávanie ku kňazskému celibátu z Kongregácie pre katolícku výchovu uznáva, že „chyby rozlišovania kňazského povolania nie sú zriedkavé a prílišné psychické nespôsobilosti viac či menej patologického rázu sa ukazujú až po kňazskej vysviacke. Ich včasné rozoznanie umožní vyhnúť sa mnohým drámam“.
Každý formátor si vyžaduje citlivosť a primeranú psychologickú prípravu, aby vnímal, pokiaľ je to možné, reálnu motiváciu kandidáta, rozoznal prekážky v integrácii ľudskej a kresťanskej zrelosti a vedel rozpoznať prípadnú psychopatológiu. Musí dôkladne a s veľkou rozvahou zvážiť osobný príbeh uchádzača. Ten však sám o sebe nemôže byť rozhodujúcim kritériom postačujúcim na posúdenie prijatia alebo vylúčenia z formácie. Formátor musí vedieť zhodnotiť osobu ako celok, jej progresívny rozvoj – so silnými a slabými stránkami, - či už ide o vedomie si vlastných problémov alebo o schopnosť správať sa zodpovedne a slobodne.
Kvôli tomu sa každý školiteľ pripravuje aj prostredníctvom vhodných špeciálnych kurzov, aby hlbšie pochopil ľudskú osobu a jej potreby formácie pre služobné kňazstvo. V tomto prípade môžu byť veľmi užitočné stretnutia a diskusie s odborníkmi na určitú špecifickú tému v oblasti vedeckej psychológie. – ls –