Svätá stolica k ohlásenému vysväteniu kňazov Bratstvom sv. Pia X.

Vatikán (17. júna, RV) – Svätá stolica dnes vydala stanovisko v súvislosti s ohláseným vysvätením kňazov Bratstvom sv. Pia X., na koniec júna. Komuniké teda pripomína slová Benedikta XVI. v jeho liste biskupom Katolíckej cirkvi z 10. marca o tom, že napriek zrušeniu exkomunikácie, bratstvo nemá kánonický štatút a tak aj svätenia kňazov sú považované za nelegitímne:

“Inštitúcia” Bratstva sv. Pia X. nemá kánonický štatút v Cirkvi a to pre doktrinálne dôvody. Kým sa tieto nevyjasnia a situácia sa nezmení, ani jej členovia nezastávajú legitímne úrad v Cirkvi.” Ako pokračuje stanovisko “svätenia sú teda považované za nelegitímne.” V liste sa tiež spomína úmysel Svätého Otca nadviazať dialóg so zodpovednými z Bratstva sv. Pia X. za účelom vyjasnenia doktrinálnych a následne aj disciplinárnych otázok, ktoré zostávajú ešte otvorené.

Pripájame vtedajšie stanovisko hovorcu Svätej stolice pátra Federica Lombardiho SJ k spomínanému listu Benedikta XVI. z 10. marca.

V stanovisku Svätej stolice sa uvádzajú tieto dôvody, pre ktoré bol list napísaný:

1. Pre vysvetlenie zámerov Svätého Otca a orgánov Svätej stolice, aby tak
prispel k pokoju v Cirkvi po takej “prudkej diskusii, aká sa už dlho neviedla”
2. Bol napísaný v druhej polovici februára (v súvislosti s návštevou Rímskeho
seminára 20. 2.) a ukončený pred začiatkom duchovných cvičení

Úvahy o tom, čo negatívne ovplyvnilo tento prípad:

1. “Prípad Williamson” a nejasnosti o tom, že so zrušením exkomunikácie bola narušená cesta zmierenia medzi kresťanmi a židmi počnúc Koncilom. Pápež si je vedomý nedostatočnosti informácie a ďakuje “židovským priateľom”, ktorí pomohli prekonať nedorozumenia a obnoviť atmosféru dôvery
2. Nedostatočná zreteľnosť v objasnení významu a dosahov tohto opatrenia z 21. januára 2009

Význam a dosahy opatrenia z 21. januára 2009

1. Exkomunikácia sa vzťahuje na “osoby a nie inštitúcie”. Biskupská vysviacka bez pápežského poverenia znamená nebezpečenstvo schizmy. Preto osoby, ktoré ju takto vykonávajú alebo prijímajú, sú postihnuté najtvrdším trestom, exkomunikácie, aby mohli byť znovu povolané k jednote. Po tom, čo tieto osoby uznajú právomoci pápeža, smeruje zrušenie exkomunikácie znovu k tomu istému cieľu: pozýva k jednote štyroch biskupov
2. “Inštitúcia” Bratstva sv. Pia X. nemá kánonický štatút v Cirkvi a to pre doktrinálne dôvody. Kým sa tieto nevyjasnia a situácia sa nezmení, ani jej členovia nezastávajú legitímne úrad v Cirkvi

Budúcnosť komisie “Ecclesia Dei” a vzťah s Bratstvom sv. Pia X.

1. Keďže otázky objasnenia sú najmä doktrinálneho charakteru, komisia “Ecclesia Dei” bude spojená s Kongregáciou pre náuku viery a rozhodnutia budú prerokovávať jej orgány na zasadnutiach (za účasti prefektov ďalších kongregácií a episkopátu)
2. Otázky sa týkajú najmä akceptovania II. vatikánskeho koncilu a pokoncilového magistéria pápežov. V ich diskusiách je potrebné mať na zreteli dva aspekty:
- čo sa týka Bratstva sv. Pia X.: “Pri učení Cirkvi nie je možné zostať pred rokom 1962 (teda pred II. vatikánskym koncilom),
- v súvislosti s tými, ktorí sa považujú za veľkých zástancov Koncilu: “II. vatikánsky v sebe obsahuje celé dejiny náuky Cirkvi”, nie je možné vyťať korene stromu, ktorý žije”

V súvislosti s otázkou, či opatrenie z 21. 1. 2009 bolo skutočne nevyhnutné, odpovedá pápež dvomi krokmi.

Predovšetkým: skutočné, veľké právomoci pontifikátu boli ním objasnené už od začiatku:

1. Viesť ľudí k Bohu, Bohu, ktorý hovorí v Biblii a zjavil sa nám v Kristovi
2. Jednota veriacich v Kristovi, ekumenizmus
3. Medzináboženský dialóg medzi veriacimi v Boha, pri hľadaní pokoja
4. Svedectvo lásky v sociálnej dimenzii kresťanskej viery (Deus caritas est)

Ale potom pokračuje: ak toto namáhavé úsilie pre vieru, nádej a lásku je skutočnou prioritou, tak aj “malé a stredné zmierenia” sú jeho súčasťou, ako to, ktoré sa týka Bratstva sv. Pia X. A keď berieme do úvahy, že “ponížený skutok nastavenej ruky dal vznik takému veľkému “tresku” tým, že sa zmenil na úplný opak zmierenia” vyvstáva séria otázok a úvah o takomto skutku podľa evanjeliových kritérií:

1. Bolo a je naozaj tak veľkým omylom hľadať pri tomto prípade zmierenie s “bratom, ktorý má niečo proti tebe”, ako to vyžaduje Evanjelium v "Ježišovej reči na vrchu?
2. Nemá sa aj civilná spoločnosť snažiť o prekonanie radikálností a získať z nich prívržencov? (Existujú aj pozitívne skúsenosti získania spoločenstiev oddelených od Ríma).
3. Môžeme zostať ľahostajnými a nechať, aby sa tak početné spoločenstvo ako Bratstvo sv. Pia X. vzďaľovalo od Cirkvi? (V mnohých z kňazov, ktorí mu prináležia sú iste dimenzie lásky ku Kristovi a túžba ohlasovať ho).
4. Napriek vážnym chybám zo strany predstaviteľov bratstva (pýcha, domýšľavosť, jednostrannosť...”), je potrebné vnímať aj prejavenia ochoty ostatných, a “veľká Cirkev” sa nemá prejaviť ako štedrá, veľkodušná, a schopná uznať aj nedostatky, ktoré v nej sú?

Na záver, najsilnejšia veta z listu, skutočná výzva k spytovaniu svedomia aj pre tých najtvrdších kritikov (v Cirkvi aj mimo nej) ohľadne gesta pápeža a jeho úmyslu:

“Niekedy sa budí taký dojem, že naša spoločnosť potrebuje aspoň jednu skupinu, ktorej neprejavuje tolerantnosť, na ktorú by mohla pokojne s nenávisťou útočiť. A ak si niekto dovolí priblížiť sa k takejto skupine – aj pápež v tom prípade – stráca právo na toleranciu a aj s ním môže byť zaobchádzané s nenávisťou a bez ostychu a zdržanlivosti”.

 
List uzatvára úvaha nad slovami sv. Pavla o láske ako splnení zákona a o pokušení pred tým, aby sme sa “nehrýzli a nežrali” (porov. Gal 5,13 – 15) ako následok zle pochopenej slobody. Toto pokušenie existuje aj dnes v Cirkvi – hovorí Svätý Otec – nemáme sa nad ním pozastavovať, ale je potrebné postaviť sa mu na odpor učiac sa stále nanovo absolútnej priorite lásky. “Nech nás všetkých ochraňuje Pán a vedie nás na ceste pokoja”. –sg-