Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Cyril a Sv. Metod

Vatikán (17. júna, RV) – V katechéze dnešnej generálnej audiencie sa Svätý Otec venoval nám tak blízkym slovanským vierozvestcom – sv. Cyrilovi a Metodovi, bratom nielen krvou, ale aj vierou. V úvode sa Benedikt XVI. zameral na ich pôvod: Cyril sa narodil v Solúne okolo rokov 826 – 827 ako najmladší zo 7 detí. Už od detstva sa naučil slovanský jazyk a vo veku 14 rokov odišiel do Konštantínopolu, kde sa vzdelával. Brat Michal, ktorý sa narodil okolo roku 815 sa po kariére úradníka v Macedónsku asi v roku 850 utiahol do kláštora, kde prijíma meno Metod a Cyril ho nasleduje. Asi v roku 861 sa Konštantín a Metod vydávajú na misie na územie dnešnej Ukrajiny ku Chazarom. Tam našli pozostatky pápeža sv. Klementa, ktorý tam bol vo vyhnanstve. Keď sa byzantský panovník Michal III. rozhodol vyhovieť požiadavke moravského kniežaťa Rastislava, aby mu na jeho územie poslal misionárov, boli práve Konštantín a Metod tou najlepšou voľbou - poznali totiž jazyk a boli vhodní aj na misionársku činnosť.
 
„Toto však vyvolalo nevôľu franských kňazov, ktorí na Veľkú Moravu prišli ešte skôr, a tak danú oblasť pokladali za vlastnú, patriacu do ich cirkevnej jurisdikcie. Aby dostali potvrdenie pre svoju prácu, v roku 867 sa obaja bratia vydali do Ríma. Na ceste sa zastavili v Benátkach, kde sa dostali do rušnej diskusie so zástancami takzvanej trojjazyčnej herézy, ktorí sa domnievali, že Boha možno náležite chváliť iba v troch jazykoch: v hebrejskom, gréckom a latinskom. Samozrejme, obaja bratia sa proti tomuto tvrdeniu rázne postavili. V Ríme Cyrila a Metoda prijal pápež Hadrián II, ktorý im vyšiel v ústrety s procesiou, aby tak dôstojne privítal relikvie sv. Klementa.

 
Pápež takisto pochopil mimoriadnu dôležitosť ich osobitej misie. Od polovice prvého tisícročia sa slovanské národy veľmi početne rozšírili na územiach medzi východom a západom Rímskej ríše, ktoré neraz prichádzali do vzájomného konfliktu. Pápež vytušil, že slovanské národy by mohli zohrať významnú úlohu premostenia, a prispieť tak k zachovaniu jednoty medzi kresťanmi v oboch častiach impéria. Neváhal preto odsúhlasiť misiu oboch bratov na Veľkej Morave: prijal a potvrdil používanie slovanskej reči v liturgii. Slovanské knihy boli položené na oltár v bazilike Santa Maria Maggiore a liturgia v slovanskej reči sa slávila aj v bazilikách sv. Petra, sv. Andreja a sv. Pavla.“

Svätý otec potom pokračoval v rozprávaní o misii solúnskych bratov a spomenul aj skutočnosť, že Konštantín sa už na Veľkú Moravu nikdy nevrátil, pretože v Ríme ochorel a na cestu späť mu nezostali sily. Vstúpil do kláštora, kde prijal meno Cyril a v Ríme aj zomrel, 14. februára 869. Pred smrťou však naliehavo prosil svojho brata Metoda, ktorý bol medzičasom vysvätený za biskupa, aby sa vrátil a pokračoval v práci na Veľkej Morave.


„Verný poslaniu, ktoré na seba zobrali spolu s bratom, Metod sa v roku 870 vrátil na Veľkú Moravu a do Panónie (dnešné Maďarsko), kde sa však znovu stretol s násilným odporom franských misionárov, ktorí ho vrhli do väzenia. Nestratil však nádej a keď ho v roku 873 prepustili, dal sa aktívne do budovania Cirkvi, formujúc zároveň skupinu učeníkov, svojich nasledovníkov. Zásluhou týchto učeníkov bola prekonaná aj kríza, ktorá sa začala po Metodovej smrti 6. apríla 885. Jeho učeníci boli totiž prenasledovaní a väznení. Niektorých predali za otrokov a odvliekli do Benátok, kde ich však vykúpil istý konštantinopolský úradník, ktorý im umožnil, by sa vrátili na slovanské územia na Balkáne.
 
Dostalo sa im prijatia v Bulharsku, a tak mohli pokračovať v misii začatej sv. Metodom, šíriac Evanjelium. Boh vo svojej prozreteľnosti využil prenasledovanie, aby zachránil dielo svätých bratov. Zostala o tom aj písomná dokumentácia. Stačí si spomenúť napríklad na diela ako Evanjeliár, Žaltár a rozličné liturgické texty v slovanskej reči, na ktorých pracovali obaja bratia. Po Cyrilovej smrti sa Metodovi okrem iného pripisuje aj úplný preklad Svätého písma, Nomokánon a Kniha Otcov.“
 
Pápež Benedikt XVI. následne pripomenul, že sv. Cyril sa vo svojej snahe sprostredkovať ľudu slová Zjavenia v jeho vlastnej reči inšpiroval Gregorom Naziánskym, ktorého túžbou bolo, aby skrze neho hovoril sám Kristus: „Som služobníkom Slova, a preto sa dávam slovu do služby.“
 
„V snahe napodobniť sv. Gregora v tejto službe, Cyril prosil Krista, aby skrze neho prehovoril v slovanskej reči. Svoj preklad uviedol slávnostnou invokáciou: „Počúvajte všetky národy slovanské, počúvajte Slovo, ktoré pochádza od Boha, Slovo, ktoré živí duše, Slovo, ktoré vedie k poznaniu Boha.“ Zdá sa, že už niekoľko rokov predtým, než moravské knieža prišlo žiadať cisára Michala III, aby poslal misionárov na jeho územia, Cyril a Metod, spolu so skupinou svojich učeníkov, pracovali na projekte zozbierania kresťanských dogiem a ich zachytenia do kníh písaných slovanskou rečou.
Vznikla tu teda zrejmá potreba nových grafických znakov, ktoré by viac zodpovedali hovorenej reči: zrodila sa tak hlaholika, písmo, ktoré bolo následne modifikované a neskôr nazvané „cyrilika“ na počesť toho, ktorý stál pri jeho vzniku. Toto bol rozhodujúci moment pre rozvoj slovanskej civilizácie. Cyril a Metod boli presvedčení, že jednotlivé národy nemôžu naplno prijať Zjavenie, kým ho nebudú počuť vo vlastnej reči a čítať prostredníctvom vlastného písma a vlastnej abecedy.
 
Metodovi prináleží zásluha, že dielo, ktoré začali spolu s bratom, nezostalo prerušené bez dokončenia. Kým Cyril, „Filozof“, mal blízko ku kontemplácii, Metod inklinoval k aktívnemu životu. Vďaka tomu mohol položiť základy pre následné potvrdenie toho, čo by sme mohli nazvať „cyrilometodskou ideou“: táto idea sprevádzala počas mnohých historických období slovanské národy, umožňujúc im kultúrny, národný a náboženský rozvoj. Potvrdzuje to aj Pápež Pius XI. vo svojom apoštolskom liste Quod Sanctum Cyrillum, v ktorom opisuje dvoch bratov nasledovne: „synovia Východu, čo sa vlasti týka byzantínci, čo do pôvodu Gréci, podľa misie Rimania, podľa apoštolských plodov Slovania (AAS 19 (1927) 93-96).

 
Mimoriadne dielo, ktoré vykonali, bolo oficiálne potvrdené a ocenené aj pápežom Jánom Pavlom II, ktorý ich apoštolským listom Egregiae virtutis viri vyhlásil za spolupatrónov Európy, spolu so svätým Benediktom (AAS 73 (1981) 258-262). Cyril a Metod predstavujú skutočne klasický príklad toho, čo sa dnes zvykne nazývať termínom „inkulturácia“: každý národ musí do svojej kultúry zakomponovať zjavené posolstvo a vyjadriť jeho spásonosnú pravdivosť vo vlastnom jazyku. To predpokladá veľmi náročnú prácu „prekladu“, pretože vyžaduje vybratie a určenie adekvátnych termínov, aby sa verne, bez zmeny zmyslu, znovu predložilo bohatstvo zjaveného Slova. O tomto naši dvaja svätí bratia vydali mimoriadne svedectvo, na ktoré Cirkev pozerá aj dnes, aby si z neho vzala inšpiráciu a správne smerovanie.“ –mk,sg-