Štvrtkový komentár Antona Ziolkovského: Návrat k hodnotám
Vážení poslucháči!
Keď po smrti Jána Pavla II. zvolili kardináli za jeho nástupcu Jozefa Ratzingera,
viaceré médiá ho predstavili ako ultrakonzervatívca, ktorý brzdí pokrok a nerozumie
dnešnému svetu. Po jeho doterajšom pôsobení na Petrovom stolci však možno konštatovať,
že v Benediktovi XVI. Katolícka cirkev i celý svet dostali proroka nielen s encyklopedickými
vedomosťami, ale najmä s obdivuhodnou intuíciou. Hlási sa k odkazu svojich predchodcov,
a predsa je iný. Pápežské pontifikáty nie je možné tak ľahko porovnávať. Každý sa
totiž realizuje v inom spoločenskom a kultúrnom kontexte, v inej dobe a s inými výzvami.
Ján Pavol II. bol mediálnou hviezdou, absolvoval desiatky pastoračných ciest po celom
svete a všade bolo cítiť charizmu jeho slovanstva. Ratzinger je iný, ale určite nie
horší.
Na jednej strane je veľkým znalcom Druhého vatikánskeho koncilu, keďže
sa ho aj osobne zúčastnil. Táto udalosť bola vyvrcholením teologickej obnovy niekoľkých
desaťročí najmä v otázkach Zjavenia a Cirkvi. Katolícku cirkev natrvalo poznačila.
Pápež Pavol VI. v roku 1964 vydal encykliku Ecclesiam suam, v ktorej za vzor
dialógu Cirkvi so svetom označil dialóg medzi Bohom a človekom, ktorý katolícka teológia
nazýva Zjavením. Nepriateľstvo a uzavretosť zo strany Cirkvi voči svetu tak vystriedali
otvorenosť, úcta a rešpekt. Tieto názory sa odrazili aj v koncilových dokumentoch.
Vývoj po Druhom vatikánskom koncile a život Cirkvi uprostred pluralitnej spoločnosti
však ukázali, že mnoho katolíkov vzťah Cirkvi a sveta chápe nesprávne. Zásadným problémom
je rezignácia mnohých našich súčasníkov na otázku pravdy. Pritom nie je jedno, či
je niekto moslimom alebo kresťanom, katolíkom alebo protestantom. Tieto trendy podrobne
opísal už Ján Pavol II., najmä v encyklike Veritatis splendor, kde varoval
pred morálnym relativizmom a náboženským indiferentizmom.
Benedikt XVI. dnes
nehlása inú náuku ako Ján Pavol II., len rozmieňa na drobné odpovede Cirkvi na problémy,
ktoré mohol podrobne sledovať niekoľko rokov ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku
viery. Spomeňme si na jubilejný rok a vyhlásenie Dominus Iesus, kde potvrdil,
že jediným sprostredkovateľom spásy je Ježiš Kristus a vo vzťahu k iným náboženstvám
Cirkev nie je jednou z ciest, ale jedinou cestou ku spáse. Samozrejme, prišli obvinenia
z poškodeniu medzináboženského dialógu či ekumenického procesu. Vtedy dokonca aj istý
protestantský teológ napísal, že sa čuduje rozhorčeniu svojich súvercov, keďže Katolícka
cirkev v deklarácii netvrdí nič nové, čo by sme už nevedeli.
Toto je len jeden
z príkladov. Zdá sa, že súčasný pápež sa rozhodol pri všetkej otvorenosti oveľa viac
zdôrazňovať primát pravdy, ktorou je Kristus. Avšak on nielen apeluje, aby sme sa
tejto pravdy nevzdávali. Benedikt XVI. ako najvyšší pastier aj jasne pripomína, čoho
sme povinní sa držať. Zachováva si úctu voči všetkým, ale zároveň otvorene pomenúva
ťažkosti, ktoré vidí v súčasnom svete. Tak to je pri témach európskej integrácie,
vzťahu k islamu, ale aj vo vzťahu ku kresťanskej demokracii.
Kresťanskodemokratická
politika v Európe sa ocitla v hlbokej kríze. Je to tak najmä preto, že mnohí jej politici
prestali z obavy o volebné výsledky veriť typickým katolíckym hodnotám. Vo väčšine
krajín starého kontinentu sú konzervatívne a ľavicové strany na nerozoznanie. Vážnou
chorobou súčasného verejného života je pragmatizmus, ktorý neberie ohľad na pravdu
a hodnoty, ale najmä na potenciálny volebný úspech. Výsledkom takéhoto správania politických
strán je strata zábran, bezproblémové zriekanie sa vlastných hodnôt a stále častejšia
bezzásadovosť. Za najväčší problém kresťanskej demokracie možno považovať jej rezignáciu
na vnášanie katolíckeho pohľadu na zásadné etické problémy. Toto už nie je problém
len západnej Európy. Čoraz vo väčšej miere sa objavuje aj na Slovensku. Nie náhodou
pred dvoma rokmi pápež Benedikt XVI. na stretnutí zástupcov ľudových strán v Ríme
definoval témy, ktoré nemôžu byť predmetom politickej licitácie. Medzi ne patrí ochrana
života od počatia po prirodzenú smrť, kde patrí aj úsilie o úplný zákaz potratov.
Ďalej sem zaradil ochranu manželstva ako zväzku muža a ženy, čím sa jasne postavil
proti akýmkoľvek úvahám o registrovaných partnerstvách ľudí rovnakého pohlavia. Medzi
tieto témy patrí aj výhrada vo svedomí a právo rodičov na náboženskú výchovu svojich
detí.
Zdá sa, že väčšina kresťanskodemokratických politikov v Európe by si
tieto zásady mala nahlas prečítať každý večer pred spaním. Je totiž neprijateľné,
aby sa politici, ktorí sa uchádzajú o hlasy praktizujúcich katolíkov, hanbili nahlas
prihlásiť sa ku Katolíckej cirkvi alebo v mene akejsi falošnej otvorenosti vo svojich
vyhláseniach rozrieďovali náuku viery a mravov.
Vážení poslucháči! Voľba Jozefa
Ratzingera za pápeža je Božím dielom. Až s odstupom času sa ukazuje, že naozaj nadišiel
čas hlasnejšie pripomínať, že pravda nie je len nejakou filozofickou špekuláciou,
ale základom, na ktorej stojí všetko. My veríme spolu s Benediktom XVI., že tou pravdou
je Kristus a že tým spoločenstvom, ktorému bol tento poklad zverený, je Katolícka
cirkev. Tento fakt nijako neprotirečí našej snahe o dialóg so svetom. Je však mantinelom,
ktorý v záujme zachovania vlastnej identity jednoducho musíme rešpektovať.