Generálna audiencia Benedikta XVI.: Katolícky mysliteľ Ján Scotus Eriugena
Vatikán (10. júna, RV) – Námestie sv. Petra vo Vatikáne sa aj dnes zaplnilo
pútnikmi z celého sveta, ktorí si prišli vypočuť dnešnú katechézu pápeža Benedikta
XVI. počas jeho pravidelnej generálnej audiencie. V tej dnešnej sa Svätý Otec zameral
na vplyvného katolíckeho mysliteľa Jána Scota Eriugena z karolínskeho obdobia, ktorý
sa narodil v Írsku, no neskôr odišiel do Francúzska, kde strávil 30 rokov. Na žiadosť
byzantského cisára Michala III. preložil do latinčiny práce Pseudo-Dionýza a pridal
k ním aj vlastný komentár. Ako prvý tak predstavil myšlienky gréckeho neoplatonizmu
v intelektuálne založenej západnej Európe, ktoré vo veľkej miere ovplyvnili kresťanskú
teológiu. „Ján Scot Eriugena mal patristické vzdelanie, tak grécke
ako aj latinské, a to z prvej ruky: poznal bezprostredne písomnosti latinských aj
gréckych otcov. Poznal dobre, medzi inými, diela svätého Augustína, Ambróza, Gregora
Veľkého, veľkých cirkevných otcov kresťanského západu, ale taktiež myslenie Origena,
Gregora z Nyssy, Ján Zlatoústeho a ostatných, nemenej významných kresťanských otcov
východu. Bol to výnimočný muž, ktorý v daných časoch ovládal aj grécky jazyk. Mal
mimoriadny záujem o Svätého Maxima Vyznavača a o Dionýza Areopagitu. Pod týmto pseudonymom
sa ukrýval cirkevný spisovateľ z piateho storočia zo Sýrie, avšak celý stredovek a taktiež
Ján Scot Eriugena si bol istý, že tento autor sa zhodoval s priamym učeníkom svätého
Pavla, o ktorom sa hovorí v Skutkoch apoštolských (17,34). Scot Eriugena, presvedčený
o apoštolskom pôvode Dionýzových spisov, ho označoval za vynikajúceho autora nadprirodzenej
kvality. Dionýzove spisy boli následne popredným prameňom jeho myslenia. Ján Scot
preložil jeho diela do latinčiny. Veľkí teológovia stredoveku, ako napríklad sv. Bonaventúra,
poznali Dionýzove diela práve vďaka tomuto prekladu. Ján Scot sa celý život snažil
prehlbovať a rozvíjať jeho myslenie, čerpajúc z jeho spisov, a to do takej miery,
že je niekedy ťažko rozlíšiť, kde máme do činenia s myšlienkami Scota Eriugenu a kde
tento autor iba opakovane predkladá myslenie Pseudo-Dionýza.“ Ako ďalej Svätý
Otec povedal vo svojej katechéze, teologické dielo Jána Scota nemalo veľa šťastia,
nakoľko cenzúra cirkevných autorít vtedajšej doby vrhla na jeho osobu istý tieň. Ján
Scotus totiž predstavuje radikálny platonizmus, ktorý sa niekedy zdá byť príliš blízko
panteistickým predstavám, hoci nemožno pochybovať o jeho osobnom ortodoxnom postoji.
Ten sa odráža aj v jeho dielach. Hlavne jeho teologicko – spirituálne úvahy by mohli
byť inšpiráciou aj pre dnešných teológov. Napríklad, keď píše o potrebe vhodného rozlišovania,
zdôrazňuje dôležitosť tzv. „auctoritas vera“, teda „opravdivej autority“, alebo o dôležitosti
vytrvalého úsilia pri hľadaní pravdy až po okamih dosiahnutia skúsenosti tichého spočinutia
v Bohu. „Náš autor píše: „Naša spása začína vierou“. Nemôžeme preto hovoriť
o Bohu vychádzajúc z našich výmyslov, ale z toho, čo Boh hovorí o sebe samom vo Svätých
písmach. Pretože Boh hovorí len pravdu, Scotus Eriugena je presvedčený, že autorita
a rozum si nikdy nemôžu protirečiť: je si istý, že skutočná viera a opravdivá filozofia
sa musia zhodovať. V tejto perspektíve píše: „Akýkoľvek druh autority, ktorý nie je
potvrdený rozumom, možno pokladať za slabý... Nemôže byť opravdivou autoritou tá,
ktorá sa nezhoduje s pravdou nachádzajúcou sa v sile rozumu, aj keby sa malo jednať
o autoritu odporúčanú a odovzdanú nasledujúcim generáciám od samotných svätých Otcov.“
(I, PL 122, col 513BC). Z toho dôvodu pripomína: „Nech ťa nijaká autorita nezastraší
alebo neodvedie tvoju pozornosť od toho, čo ti hovorí tvoje presvedčenie, ktoré si
získal na základe správneho rozumového uvažovania. Vskutku autentická autorita nikdy
neprotirečí zdravému rozumu, ako ani rozum nemôže protirečiť opravdivej autorite.
Aj rozum, aj autorita pochádzajú bezpochyby z toho istého prameňa, ktorým je Božia
múdrosť“ (I, PL 122, col 511B). Tu vidíme odvážne potvrdenie hodnoty rozumu, ktoré
sa zakladá na istote, že pravá autorita je vždy rozumná, pretože Boh je stvoriteľský
rozum. Samotné písmo Sväté podľa Eriugena musí byť interpretované podľa
rovnakého kritéria rozlišovania. Písmo samé – ako tvrdí tento írsky teológ, predkladajúc
úvahu, ktorú nájdeme už u Jána Zlatoústeho – Písmo samé, aj keď pochádza od Boha,
by nebolo potrebné, keby človek nebol zhrešil. Je treba odvodiť, že Písmo nám bolo
dané Bohom s pedagogickým zámerom a pre našu pomoc, aby si človek pripomenul všetko
to, čo mu bolo vložené do srdca od okamihu jeho stvorenia „na obraz a podobu Božiu“
(por. Gn 1,26), avšak on to zabudol kvôli dedičnému hriechu. V diele Expositiones
Eriugena píše: „Nie človek bol stvorený pre Písmo, ktoré by nebolo potrebné, keby
nebol zhrešil, ale Písmo, celok doktríny a symbolov, bolo dané pre človeka. Vďaka
nemu naša rozumová prirodzenosť môže byť vovedená do tajomstiev autentickej, čistej
kontemplácie Boha“ (II, PL 122, col 146C). Slovo Svätého písma očisťuje náš čiastočne
zaslepený rozum a pomáha nám, aby sme si spomenuli na to, čo ako obrazy Božie nosíme
vo svojom srdci, ktoré však bohužiaľ bolo zranené hriechom.“
Svätý
Otec ďalej zdôraznil, že z tohto vyplývajú určité hermeneutické dôsledky vzhľadom
na interpretáciu Písma. Ide o objavenie skrytého zmyslu v posvätnom texte, čo predpokladá
taký vnútorný postoj, ktorý rozum otvára pre pravdu. Takýto prístup spočíva v prežívaní
ustavičnej vnútornej disponovanosti k obráteniu. K tomu totiž, aby sa dosiahlo hlboké
pochopenie textu, je potrebné neustále napredovať v procese obrátenia srdca a pri
čítaní biblického textu vnímať aj jeho kozmický, historický a doktrinálny charakter.
Iba v takomto procese nepretržitého očisťovania srdca a mysle, je možné dospieť k správnemu
pochopeniu biblického textu. „Táto neľahká a náročná cesta, plná nadšenia,
zložená z mnohých víťazstiev i spochybnení ľudského poznania, vedie inteligentné bytie
na prah Božieho tajomstva, kde všetky poznatky musia deklarovať vlastnú slabosť a neschopnosť,
a preto ukladajú ísť stále ďalej, s jednoduchou slobodnou a sladkou silou pravdy,
ísť ďalej za to, čo neprestajne nadobúdame. Zbožné a tiché uznanie tajomstva, ktoré
vyúsťuje do zjednocujúceho spoločenstva, sa teda ukazuje ako jediná možná cesta vzťahu
s pravdou, ktorá je zároveň najintímnejšou i prejavujúcou najcitlivejší rešpekt pre
odlišnosť. Ján Scot, používajúc aj v tomto prípade slovné vyjadrenia, ktoré boli tak
drahé kresťanskej tradícii gréckej reči, nazval túto skúsenosť, ku ktorej smerujeme
„theosis“, alebo zbožstvenie, a to s takými odvážnymi tvrdeniami, že ho bolo možné
podozrievať z kacírskeho panteizmu. V každom prípade však jeho texty vyvolávajú veľmi
silný dojem; napríklad nasledujúci, ktorý pripomína antickú metaforu liatia železa:
„Teda ako celé železo sa rozžeravené stáva tekutým až do tej miery, že sa nám zdá,
že už vidíme len oheň, a predsa zostávajú odlíšené obe podstaty jedna od druhej, takisto
treba prijať, že po skončení tohto sveta celá príroda, či už telesná alebo netelesná,
bude vyjadrovať len Boha, a predsa zostane jednotná takým spôsobom, že Boh bude môcť
byť nejakým spôsobom obsiahnutý, aj keď zostane nepochopiteľný, a samotné stvorenie
bude pretransformované, skrze úžasný zázrak, na Boha (V, PL 122, col 451B). V skutočnosti
celé myslenie Jána Scota je najjasnejším prejavom pokusu vyjadriť to, čo je možné
povedať o nevysloviteľnom Bohu, vychádzajúc čisto z tajomstva Slova, ktoré sa stalo
telom v Ježišovi z Nazareta. Všetky metafory, ktoré používa, aby naznačil túto nevýslovnú
skutočnosť ukazujú, ako si je vedomý absolútnej neadekvátnosti termínov, prostredníctvom
ktorých hovoríme o daných veciach. Tak či tak, zostáva nám pôvab a atmosféra autentickej
mystickej skúsenosti, ktorej sa v jeho textoch možno takmer dotýkať. Na dôkaz toho
stačí odcitovať jednu zo stránok jeho diela De divisione naturae, ktorá sa dotýka
aj ducha nás, veriacich 21. storočia: „Netreba túžiť po inom, píše, než po radosti
z pravdy, ktorou je Kristus a nevyhýbať sa ničomu, než jeho neprítomnosti. Toto jediné
treba pokladať za príčinu úplného a večného smútku. Zober mi Krista, a nezostane mi
žiadne dobro; nič ma nevystraší tak, ako jeho neprítomnosť. Najväčšou mukou pre rozumné
stvorenie je odcudzenie sa mu a jeho neprítomnosť“ (V, PL 122, col 989a). Sú to slová,
ktoré môžeme prijať za svoje, preložiac ich do modlitby k tomu, ktorý je túžbou aj
nášho srdca.“ Potom nasledovali pozdravy vo viacerých jazykoch, medzi nimi aj
po slovensky:
„Zo srdca vítam pútnikov z Kláštora pod Znievom, Tajova, Horných
Hámrov, Kysúc, Košíc a Považia. Osobitne pozdravujem Základnú školu a Scholu cantorum
Jána Pavla Druhého z Bratislavy - Vajnor. Bratia a sestry, Kristus je cesta
k Otcovi a v Eucharistii sa ponúka každému z nás ako prameň božského života. Čerpajme
vytrvalo z toho prameňa. S týmto želaním žehnám vás i vašich drahých. Pochválený buď
Ježiš Kristus!“
V závere potom udelil Svätý Otec všetkým
prítomným svoje apoštolské požehnanie. –mk, ls, mf