Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika: Pošliapaná ľudská dôstojnosť

„Pred niekoľkými týždňami sme tu mali zápas futbalovej ligy, ktorý sa hral bez divákov. Napriek tomu sme mali v uliciach nasadených viac ako 1000 policajtov.“- zaspomínal pri otvorení Festivalu Lumen v Trnave primátor mesta. „A teraz je v uliciach mesta niekoľko tisíc mladých ľudí na kresťanskom festivale a polícia nemá čo riešiť... Ani počas uplynulých rokov nebolo počas festivalu počuť o výtržnostiach, vandalstve, či trestných činoch.“ Podľa primátora i napriek tomu, že tento argument predkladá novinárom, táto informácia ich nezaujíma... Nuž, je to tak. Pozitívne príklady sa ťažko presadzujú. Je to však o priamej úmere k úcte voči človeku samotnému. A práve to sa prejavilo v posledných dňoch i v tzv. prípade „Františkáni“. Definitívne výsledky vyšetrovania ešte nemáme k dispozícii. No bulváru stačilo „vraj“ a „údajne“, aby z troch obvinených urobili vinných a pedofilov. Doterajšie skutočnosti však začínajú ukazovať opačným smerom. Tvrdý zásah 50 členného komanda polície na kláštor, kde údajní páchatelia už viac ako pol roka nežijú, záťah na počítače, CD, DVD, bez toho, aby boli urobené presné záznamy zhabaných vecí a teda s možnosťou v budúcnosti do nich prípadne prepašovať to, čo tam nebolo, ako sa zdá i prípadný hrubý nátlak vyšetrovateľov na svedkov... To všetko svedčí proti zložke, ktorá by mala občanov ochraňovať, nie terorizovať. Čo je však najhoršie, prostredníctvom bulváru prišlo k závažnému poškodeniu dobrého mena. Ak sa obvinenia ukážu ako vykonštruované a nepodložené, kto vráti bratom Františkánom ich dobré meno? Trom, ktorých potupne odviedli v putách a celej reholi? Už dnes majú problém ísť v habite v meste či v električke, pretože na nich ľudia zazerajú a vykrikujú nedôstojné pokriky. Kto sa bude zodpovedať, ak sa to všetko naozaj potvrdí v prospech Františkánov? Celý tento prípad nie je len o predpokladanom zlyhaní polície, ale aj o úcte voči človeku ako takému. Je opätovne o neúcte bulváru, kde tzv. novinárom môže byť už hocikto. I kulturista s veľkými svalmi, no ako sa zdá, bez úcty k pravde. Na mieste je aj otázka informátorov z radov samotnej polície. Ak hovoríme o služobnom tajomstve, ako je možné, že bulvárna televízia je pri záťahoch polície, či haváriách ako prvá a dokonca má informácií toľko, že je z toho denne pripravovať osobitné tv noviny? Tento fakt zodpovedných v policajnom zbore netrápi? Alebo sú títo informátori za to priamo platení? Vážne otázky, ktoré treba nahlas vyrieknuť. I v mene tých, ktorí sú obeťami bulvárneho hyenizmu.
Jerusalem is to pray, Tel Aviv is to play... Do Jeruzalema sa chodia ľudia modliť, do Tel Avivu zabávať. Aj toto je jeden zo sloganov, ktorý som pri svojej poslednej návšteve Izraela počul. Keď chceli naposledy stavať novú veľkú synagógu v Tel Avive, odpoveď bola rovnaká. Modliť sa treba ísť do Jeruzalema. Ak hovoríme o tom, že kresťania na Slovensku sú rozdelení v tom, čo si o sebe myslia, že sú a v tom, ako svoju vieru skutočne prežívajú, o obyvateľoch Izraela, zvlášť židovskej populácii to platí niekoľkonásobne. Skutočne veriacich, či ako to o nich hovoria tí druhí, „pobožných“, je len niečo okolo 10 percent. Tí ostatní sa k židovstvu síce hlásia, no viac ku národu, ako k náboženstvu.
Počas návštevy na pozvanie Izraelského ministerstva turizmu som mal možnosť s ďalšími novinármi sledovať i návštevu Benedikta XVI. Musím potvrdiť, že po organizačnej stránke bola zvládnutá veľmi dobre. Na najväčšej svätej omši v Nazarete, kde bolo prítomných zhruba 45 tisíc ľudí, ktorí mali všetci miesta na sedenie, panovala z bezpečnostného hľadiska pokľudná nálada. Hoci človek musel prejsť niekoľkými bezpečnostnými kontrolami, cítil sa skutočne bezpečne.
Hoci vzájomná nevraživosť medzi palestínskym a židovským obyvateľstvom bola cítiť na každom kroku, mesto Haifa na severe krajiny akoby bolo výnimkou. V takmer ideálnom pokoji tu spolunažíva 6 veľkých náboženských komunít a v meste je niekoľko centier, kde sa veriaci rôznych komunít dokonca stretávajú a vymieňajú si svoje názory a skúsenosti. Keď sme sa pýtali, ako je to možné, dostali sme veľmi jednoduchú odpoveď- tu má takmer každý prácu. A kde sú ľudia zamestnaní a nemajú existenčné problémy, vedia s úctou prijať i názor iného. Je na tom veľký kus pravdy. Ešte aj v Nazarete sme sedeli po svätej omši za jedným stolom s arabom, ktorému malá reštaurácia patrila a pokojne sa bavili o bežnom živote so židovskou sprievodkyňou a novinármi.
Čím južnejšie sme sa však uberali, tým bolo napätie a nevraživosť viditeľnejšia.
Zostáva teda len veriť, že apel Benedikta XVI. uberajúci sa k rešpektovaniu ľudskej dôstojnosti počuli tí, ktorí o všetkom rozhodujú. Mocou a politickým vplyvom.