Cirkev a svet: Nórsko a Mongolsko 
 

Naše dnešné spoznávanie Cirkvi v jednotlivých krajinách bude zamerané nie na jednu, ale hneď na dve krajiny, dva kontinenty. Nenavštívime len Európu, ale presunieme sa aj do vnútrozemia Strednej Ázie. Hovoriť budeme najprv o Nórsku - rozprestiera sa po celom západnom pobreží Škandinávskeho polostrova od mysu Lindesnes v Severnom mori po Severný mys v Severnom ľadovom oceáne. Susedí so Švédskom, Fínskom a Ruskom.
Druhá krajina, ktorej sa budeme venovať je Mongolsko. Tento vnútrozemný štát v strednej Ázii hraničí na severe s Ruskom a na juhu s Čínskou ľudovou republikou. O krajinách dnes budeme hovoriť aj v súvislosti s ich novými veľvyslancami pri Svätej stolici, ktorým sa Svätý Otec prihovoril uplynulý piatok. Okrem veľvyslancov Mongolska a Nórska prijal Svätý Otec poverovacie listiny aj od veľvyslancov Indie, Beninu, Nového Zélandu, Južnej Afriky, Burkiny a Namíbie.

Politická situácia v krajinách

 
Nórsko je konštitučnou monarchiou. Ústava z roku 1814 bola už mnohokrát zmenená, zákonodarnú moc má však v rukách parlament, zatiaľ čo dedičný monarcha má len reprezentačnú funkciu. Súčasnou hlavou monarchie je 72 ročný kráľ Harald V. z rodu Glücksburgovcov, ktorý krajinu vedie od roku 1991. Nórsko získalo nezávislosť v roku 1905. Dodajme, že krajina sa po 2. svetovej vojne stala zakladajúcim členom NATO.
Hlavným mestom monarchie je Oslo, úradným jazykom je nórčina, ale aj lapončina, pričom sa používajú dva rovnocenné druhy nórčiny: Bokmaal, ktorou hovorí 85 percent obyvateľstva, predovšetkým v Oslo a vo veľkých mestách južného Nórska a Nyonorsk, staršia verzia nórčiny, založená na západonórskych dialektoch. Nórske kráľovstvo má takmer 5 miliónov obyvateľov, pričom prevažnú väčšinu predstavujú Nóri, zvyšnú časť dopĺňajú ďalší Škandinávci a prisťahovalci.

Mongolská republika, ktorej oficiálny názov je Mongol Uls vznikla po zániku Čínskeho cisárstva v roku 1911, no od roku 1921 je známa ako Mongolská ľudová republika. Je parlamentnou republikou a na jej čele stojí prezident Nambaryn Enchbajar, premiérom republiky je Sandžín Bajar, ktorý je vo funkcii od konca roku 2007. Hlavným mestom krajiny je Ulánbátar. Úradným jazykom krajiny je mongolčina, ktorou hovorí približne 90 percent obyvateľstva, v krajine sa však rozpráva aj po kazašsky, rusky a čínsky. Krajina patrí k najredšie osídleným miestam sveta, má menej ako 3 milióny obyvateľov. Deväťdesiatpäť percent obyvateľov tvoria Mongoli, zvyšných 5 percent predstavujú turkické kmene – Kazaši, ďalej Rusi a Číňania. Približne tretina obyvateľov žije v hlavnom meste.

Cirkev v Nórsku a Mongolsku

 
Približne 82 percent obyvateľov sa v Nórsku hlási k štátnej evanjelickej cirkvi, iba necelých 20 percent predstavujú veriaci Rímsko-katolíckej cirkvi. Krajina prijala kresťanstvo v 11. storočí. Po reformácii a následnom prijatí protestantizmu v Nórsku bola Katolícka cirkev dlhodobo kruto utláčaná a väčšina katolíkov tak konvertovala, utiekla z krajiny alebo zahynula. Povolenie znovu pôsobiť v krajine dostala Katolícka cirkev v roku 1843 a v roku 1897 bol v Nórsku zrušený zákaz pôsobenia katolíckych rádov. Úplnej náboženskej slobody sa však Katolícka cirkev v krajine dočkala až v roku 1956, keď nórsky parlament zrušil posledné opatrenia namierené proti pôsobeniu katolíckych rádov, predovšetkým jezuitov.
Katolícka cirkev sa v súčasnosti v Nórsku člení na diecézy Oslo a prelatúry Trodheim a Tromsø, pod ktoré patrí 32 farností. Nórski biskupi sú členmi Škandinávskej konferencie biskupov, ktorá združuje biskupov severských krajín.

V Mongolskej republike, kde sa k budhizmu hlási viac ako 90 percent obyvateľov, je počet katolíckych veriacich minimálny a pohybuje sa okolo 6 percent. O príchod misionárov do krajiny požiadal v 13. storočí chán Chubilaj. Svätá stolica tak po Hodvábnej ceste vyslala do krajiny františkánov a dominikánov. V roku 1921 poverila Svätá Stolica belgických misionárov z Kongregácie Nepoškvrneného Srdca Panny Márie (CICM), aby sa stali duchovnými pastiermi mongolského ľudu, no misia sa nakoniec neuskutočnila, keďže v tom istom roku sa krajina dostala pod kontrolu Moskvy. Po sedemdesiatich rokoch totalitnej nadvlády a následného pádu ruského impéria bol do Mongolska vyslaný Mons. Jean-Paul Gobel, zástupca Svätej stolice. Po preskúmaní situácie bola krajina zverená misionárom, o rok neskôr v roku 1992 Mongolsko upevnilo vzťahy so Svätou stolicou. V súčasnosti v krajine pôsobí niekoľko misionárov a rehoľných sestier. Pomoci ľudu sa venujú aj Misionárky lásky Matky Terezy z Kalkaty, sestry sv. Pavla de Chartres, ale aj saleziáni.

Katolícka evanjelizácia v Mongolsku

Starostlivosť o najslabších členov spoločnosti a živá liturgia boli kľúčom úspechu katolíckej evanjelizácie v Mongolsku – uviedol tak v roku 2007 biskup Wenceslao Padilla z Ulanbátaru. Keď v roku 1992 prišiel spolu s ďalšími dvoma misionármi do Mongolska, katolícku spoločnosť tvorili iba cudzinci, ktorí pracovali na ambasádach alebo v medzinárodných agentúrach. Kontakt s rozvojovým programom OSN a Červeným krížom pomohol misionárom spoznať sociálnu situáciu, v ktorej ich prítomnosť a pomoc môže zmierniť trápenie a poukázať na význam evanjelia.
Cudzinci začali pozývať svojich mongolských kolegov k nedeľným bohoslužbám a niektorí Mongoli ich aj skutočne začali navštevovať, tvrdí biskup a dodáva: „Mladá cirkev v Mongolsku má iba 15 rokov. Začínali sme úplne od nuly, no v súčasnosti sa tu nachádza 415 mongolských kresťanov. Dnes v krajine pôsobí 65 misionárov, ktorí pochádzajú z 19 krajín a desiatich kongregácií a to je skutočným znakom univerzálnosti cirkvi.“
 
Apoštolský prefekt, Mons. Padilla adresoval v januári tohto roku list hlavnému predstavenému saleziánov, Pasqualovi Chávezovi Villanuevovi. Okrem vďaky Kongregácii saleziánov Dona Bosca za evanjelizačnú činnosť vyjadril tiež želanie, aby stále narastal počet veriacich katolíkov v Mongolsku.

Medzi najdôležitejšie udalosti miestneho Katolíckeho spoločenstva sa zapísalo pokrstenie stovky veriacich a vstup prvého mongolského uchádzača do kňazského seminára v Južnej Kórei.
 
Svätý Otec sa prihovoril novým veľvyslancom pri Svätej stolici
 
Pápež Benedikt XVI. sa 29. mája prihovoril novým veľvyslancom pri Svätej stolici, ktorí mu odovzdali svoje poverovacie listiny. Medzi zástupcami z viacerých krajín boli aj noví veľvyslanci z Mongolska a Nórska.

Vo svojom príhovore sa hlava Katolíckej cirkvi zamerala najmä na súčasnú ekonomickú krízu. Táto sa podľa Svätého Otca môže premeniť na skutočnú ľudskú katastrofu pre obyvateľov početných krajín, spomedzi ktorých ako prvé zasiahne tie najzraniteľnejšie. Jej ustúpenie - pokračoval Svätý Otec - môže mať za následok nezvratné dopady na samotnom živote mnohých osôb. Medzi prvými, najmä detí, ktoré majú byť chránené ako prvé. Na druhej strane beznádej spôsobená ekonomickou krízou privádza niektorých ľudí k hľadaniu riešení na prežitie násilím. Hrozí tu riziko vnútorných konfliktov, ktoré môžu destabilizovať už aj tak slabé spoločnosti. V tomto zmysle Svätý Otec vyzval na bratstvo a solidaritu a na všeobecnú štedrosť. Toto vzájomné podelenie sa si od rozvinutých krajín vyžaduje nájsť hranice miery a striedmosti v ekonomike a v životnom štýle. V tomto zmysle hovoril tiež o úlohe náboženstiev pri šírení pokoja práve v období, v ktorom sú napádané a diskreditované. Vyzval tiež na vytvorenie priestoru, ktorý by pomáhal viesť pozitívny dialóg, ktorý je tak dôležitý. Nakoniec prítomných ubezpečil o tom, že Katolícka cirkev chce tiež prispieť k pozitívnej vízií do budúcnosti ľudstva. –mf-