Štvrtkový komentár Mariána Gavendu: Deň rodiny a reč hrachu

Milí poslucháči, príslovie vraví, že „z plnosti srdca, hovoria ústa“. Vo svojich štvrtkových poohliadnutiach nad dianím v spoločnosti a v Cirkvi sa vždy snažím nechať voľný priebeh tomuto pravidlu. Dnes to bude asi platiť ešte viac, lebo mlčať nie vždy je zlato...

Počas nedávnej návštevy Svätého Otca v krajinách Svätej Zeme som si neustále všímal, akú výhodu má ten, čo všade hlása tú istú pravdu. Situácia v tejto oblasti je už desaťročia napätá a pápežova cesta bola mimoriadne delikátna. Keď Svätý Otec hovoril s Jordánskym kráľom či Izraelskými alebo Palestínskymi predstaviteľmi, otvorene odsudzoval násilie, obhajoval základné ľudské práva a okrem miest modlitby kde za mier prosil, navštevoval školy, utečenecký tábor či charitatívne ustanovizne. I keď komentáre obyvateľov i médií boli rôzne, nikto nemohol namietať, že pápež nemá pravdu. Aj napriek tomu, že si ho snažil každý tak trochu uchytiť na svoju stranu, nikto mu nemohol zazlievať, že je tendenčný a jednostranný. V Nazarete vraj sklamal, lebo obišiel politické témy a hovoril o dôležitosti stabilnej rodiny. Komu však ide o lepšie budúcnosť, pre toho je otázka rodiny tou najzávažnejšou politickou témou.

V záujme o rodinu sme sa mohli dočkať sklamania aj na domácej pôde. V sobotu 16. mája sa v Bratislave konal celoslovenský Deň rodiny. Pardon, ak platí zásada: „čo nie je v médiách, neexistuje“, tak sa tento deň vlastne nekonal. Ako vyplýva z prehľadu slovenských médií, vypracovávaného nezávislou agentúrou, statočne toto veľké podujatie odignorovali okrem náboženského rádia Lumen všetky verejnoprávne i komerčné médiá Slovenska. Výkon obdivuhodný aj na časy totalitnej cenzúry! Kým sa na bratislavskom námestí SNP stopäťdesiat dobrovoľníkov staralo o pestrý program detí i rodičov, v najsledovanejších televíznych novinách sa diváci mohli dopočuť, že v tom istom čase v Košiciach 150 ťažkoodencov kontrolovalo provokačnú manifestáciu asi dvoch stoviek neonacistov, z ktorých - ako sa z výpovedí zdalo - mnohí ani nevedeli, načo tam sú. V správach nechýbali ani iné tragédie z obligátneho denného menu, či lamentácie nad rozkradnutými hydrantmi, bez ktorých sú neúčinné drahé zavlažovacie systémy, tak potrebné v časoch katastrofálneho sucha.

To je, milí poslucháči, len malá ukážka. Zdá sa, že zatiaľ sú výnosnejšie atrakcie z tragických následkov, než hľadanie a odstraňovanie ich príčin. Demonštratívne ticho médií o Dni rodiny je veľmi hlasným mlčaním. Spoločnosti zatiaľ nedošlo že odmietaním rodiny odmieta svoju vlastnú budúcnosť. Ešte že sa aspoň kde–tu sa ozývajú hlasy, že súčasná ekonomická kríza je dôsledkom etickej krízy. Škoda, že človek nevidí keď mu vykrádajú srdce a zobudí ho až siahnutie do peňaženky. Kým je na jednej strane v móde vyčítať Cirkvi prípady, v ktorých vraj v minulosti mlčala, zároveň beda, ak hovorí k súčasným problémom! Bolo by preto dobré uchovať pre históriu vyhlásenie, ktoré odznelo v Bratislave na záver tohoročného Dňa rodiny. Okrem iného sa v ňom hovorí:

"Rodina tvorí dôležitú súčasť života každého z nás. V prostredí rodiny sa delíme so svojimi radosťami, ale aj bolesťami a sme schopní prekonávať životné prekážky. V rodine dozrievajú predstavy mladého človeka o živote a formuje sa základný rebríček hodnôt dôležitý pre celý život. Rodina je

školou ľudskosti, v ktorej sa učíme vzájomnej láske a úcte a službe slabším. Preto je rodina nenahraditeľná... 

Rodina je miestom odovzdávania základných životných skúseností, ekonomického bohatstva, kultúrneho, sociálneho i duchovného cítenia. V rodine je budúcnosť ďalších generácií.“ Ako vidno, tieto myšlienky sú nateraz na idexe. O prežitie nie je záujem.

Namiesto odpovede som si zalistoval v denníku, kde som si pred pár rokmi rozhorčený nad vtedajšími diskusiami zapísal postreh z neúspešného pestovania hrachu. Glosku som vtedy nazval: „Hrach o bruselské hlavy“ – pre istotu podotýkam, že som nimi nemyslel všetky, len tie, čo najviac kričia. Myslím, že pointa platí aj dnes.

Hovoriť mnohým „bruselčanom“ o normálnom človeku, o normálnej rodine, o tom čo je dané a nad čím nemožno   diskutovať, prichádza človeku ako hádzať hrach na stenu. Argumenty sa skotúľajú pod nohy a oni si naďalej omieľajú nalinkovanú agendu. Pravda je vraj aj tak relatívna a nie je dovolené ani len akademicky pripustiť, že sú aj nemenne dané princípy a skutočnosti. Našťastie život funguje ako funguje aj bez toho, aby sa pýtal na názor bruselskej „kvalifikovanej väčšiny“.

Nedávno ma silno oslovil práve už spomínaný hrach. Nehádzal som ho o stenu ale do kvetináča pod stenou. Aj v petržalskej betónovej džungli som chcel mať niečo z atmosféry domácej záhrady. Experiment sa veľmi nevydaril. Strúčky boli krátke, len po dvoch, troch zrnkách a bolo ich málo. Už to som vnímal ako múdrosť prírody, „plánované rodičovstvo“. Hrach vycítil, že z tej trochy hliny by neuživil veľa, nuž radšej nasadil menšie struky, len aby garanta svojho prežitia donosil až do zrelého zrna. Ešte silnejšiu lekciu mi dal hrach na záver. Keď už zosychal, prestal som ho polievať. Keď som sa po niekoľkých dňoch vrátil z ciest, byľ bola úplne suchá. Ale čuduj sa svete, strúčky na koncoch jednotlivých výhonkov boli zelené a dorastali. Škola krajnej obetavosti a sebadarovania! Na smrť vyprahlá byľ dokázala odolať pokušeniu a zbytky cennej vody dopravila až k strukom, hynula aby prežila v nových zrnách...! Pravý opak toho, čo dnes robí človek - koruna stvorenia. Ten odvrhne potomstvo ako prvé, len aby mu zostalo čím viac pre seba. Rád by som túto reč hrachu hodil všelikomu o hlavu. V Bruseli aj u nás. Ale podľa názorov a postojov mnohých z nich sa obávam, že by to bolo ešte márnejšie, než hádzať ho rovno o stenu. Isté zostáva, že len život prežije!