Zamyslenie na 7. veľkonočnú nedeľu: Slovo – miesto stretnutia s Bohom

V dnešnom Božom slove sme počuli ako sa Ježiš modlí za apoštolov. Touto modlitbou Kristus odkrýva a zároveň potvrdzuje zmysel a námahu svojej práce tu na zemi. Prišiel, aby zjavil človeku pravdu o Bohu a pravdu o povolaní človeka rozpoznať a nasledovať túto pravdu vo svojom živote. Vyjavil nám svoj hlboký a láskavý vzťah so svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ukázal aký má Boh pripravený plán spásy pre tento svet a že je zachytiteľný skrze jeho slovo. Ono znelo a stále zneje storočiami, hodinami a minútami skrze svojich služobníkov: patriarchov, sudcov, prorokov. Svoju osobitnú blízkosť nám Boh preukázal vo svojom milovanom Synovi, Ježišovi Kristovi, ktorý sa stal človekom. On je najväčším znamením spásy v dejinách ľudstva. Prišiel, aby naplnil tento Boží plán spásy. Povoláva dvanástich, aby boli s ním a tvorí tak jadro prvotnej Cirkvi. Ona má byť spoločenstvom založeným na apoštoloch, ktorí prví majú byť svedkami toho čoho sa ich ruky dotýkali a čo na vlastné oči videli, Ježiša Krista (por. 1 Jn 1,1). Teraz ich Ježiš zanecháva, aby učili ľudí o Božom kráľovstve, aby tak mohli vstúpiť do vzťahu s Bohom-Otcom. Ježiš síce odchádza, a hovorí to otvorene aj apoštolom, ale dáva im a teda aj celej Cirkvi prísľub, že bude nad nimi bdieť a zostane s nimi až do skončenia sveta.
Dnešné slovo však hovorí o samotnej podstate života s Bohom. Jazykom Boha ale aj človeka je slovo. V prípade Boha je to slovo spásy, ktoré dáva život. Boh sa sám vkladá do slova a tým mu dáva nový rozmer. Je to prítomnosť jeho samého v slove, skrze ktoré nadväzuje s človekom osobné a hlboké puto lásky ako Boh-Otec.
Dnes máme častú skúsenosť s tým, že príliš veľa slov nás nepriťahuje a niekedy pre nás slovo úplne stráca význam, lebo človek túži po konkrétnych skutkoch a zážitkoch. Ale pre Boha hovoriť o sebe v slove je neodmysliteľná vec, lebo skrze slovo nastáva osobné stretnutie s ním a pehĺbuje sa vzájomný vzťah osôb. Sám Ježiš hovorí: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske (Jn 15, 10a).“ Áno, prikázanie presahuje slovo, dotýka sa srdca človeka, jeho priorít. Zachovávať ho, znamená poznávať Boha, nasledovať ho, byť mu k dispozícii a dať sa tak do jeho služby pre Cirkev a skrze Cirkev pre celý svet. Zachovávať slovo, znamená rásť v láske k Bohu a k blížnym.
Pre Ježiša slovo Boha-Otca je základom vzťahu človeka s Bohom. Je to „slovo pravdy“, ktoré oslobodzuje z temnoty hriechu a neistoty sveta, je prameňom pre našu osobnú labilitu v našich vzťahoch ako aj v nás samých, má moc darovať nám pokoj Ducha a hlavne život podľa neho prináša vnútorné naplnenie, šťastie a radosť. Aj dnes Ježiš tak veľmi hovorí o radosti, ktorá plynie zo slova o ňom. Nazýva ju úplnou radosťou, lebo takú môže dať len Boh sám. Vyviera z vedomia viery, že Boh ma prijíma a sprevádza moje kroky, pomáha mi pomenovať moje túžby, aby sa v nich mohol vytvoriť priestor pre túžbu plniť jeho vôľu.
Aby človek mohol Bohu slúžiť, musí čítať a počúvať jeho slovo, ktoré v každom z nás pripravuje naše srdce, aby bolo schopné dôverovať mu a človek tak mohol dozrievať. Jeho slovo nás posväcuje, premieňa nás znútra na nové stvorenie. Potom v nás prebýva Boh a to dnes potrebuje vidieť každý z nás ako motiváciu pre budúci život viery. Preto nás dnes Ježiš pozýva, aby sme rozvíjali v sebe rozmer osobného posväcovania sa. Hovorí: „A pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde (Jn 17,19).“

Marek Sopko