Štvrtkový komentár Jozefa Haľka: Prázdny hrob

Drahí poslucháči, dovoľte mi pozvať vás uvažovať a rozjímať nad niektorými výjavmi, ktoré nám minulý týždeň ponúkla cesta svätého otca Benedikta XVI. do Svätej zeme. Väčšina mediálnych komentárov sa, žiaľ, pozastavila iba na povrchu udalostí, nehovoriac o programovo ironickom tóne niektorých iných mienkotvorných médií. Ak sám pápež označil svoju cestu predovšetkým za púť, potom je naprosto legitímne, aby sme na tejto púti hľadali teraz najmä duchovné posolstvá. Prvý inšpiratívny obraz: betónový múr oddeľujúci Izrael a Palestínu, pred ním oltár. Za ním veľkňaz katolíckej cirkvi, pápež Benedikt. Slúži svätú omšu, ktorá vrcholí momentom prepodstatnenia. Potom celebrant do výšky dvíha premenenú hostiu. Aký kontrast: na pozadí viactonové betónové dielce steny, ktorá má ľudí od seba oddeľovať. Vpredu niekoľko gramový nekvasený chlieb Eucharistie, ako prostriedok na premosťovanie, harmonizovanie, uzdravovanie vzťahov. Kto, čo je silnejšie? Tá masa tvrdej hmoty vytvárajúca bariéru, alebo krehučký prepodstatnený chlieb, sprítomňujúci Krista? Krista, ktorý sám odstraňoval zdanlivo neprekonateľné bariéry: prekonal bariéru spoločenských zvyklostí, keď sa dotkol malomocného; bariéru predsudkov, keď uzdravil svokru; bariéru strachu, keď vstúpil medzi ustráchaných učeníkov; vysokú bariéru nemožnosti, keď vrátil zrak slepému od narodenia. A najmä a predovšetkým bariéru smrti, keď vstal z mŕtvych. Táto mystická udalosť sa predsa stala v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste, ktoré dnes zastrešuje známa jeruzalemská Bazilika Božieho hrobu. Toto miesto, prázdna hrobová komora, dodnes fascinuje milióny pútnikov, ochotných čakať hodiny len preto, aby nazreli do malej miestnosti, v ktorej nik a nič nie je. S pohnutím tam v jubilejnom roku vstúpil blahej pamäti pápež Ján Pavol II. „Z tohoto miesta, kde sa ženy a apoštol prví dozvedeli o zmŕtvychvstaní, - vyzval vtedy Ján Pavol II. - povzbudzujem všetkých členov Cirkvi: obnovte svoju poslušnosť Pánovmu príkazu zaniesť Evanjelium až na kraj sveta!“
A potom pokračoval radikálnou výzvou: „prekonajme škandalózny dojem, ktorý vyvolávajú naše nezhody a spory!“ O niekoľko hodín sa vtedy pápež prekvapujúco vrátil, aby v štyridsaťmetrovej vzdialenosti od hrobu znovu ticho spočinul nad skalou Golgoty. Zostane navždy tajomstvom, o čom počas tých tichých dvadsiatich minút tak nehybne rozjímal, no iste to bolo o sile Ježišovej obety, o jeho preliatej krvi, ktorá padala na túto skalu, na tieto miesta.
Minulý týždeň vstúpil do baziliky Božieho hrobu aj Benedikt XVI. Aj on vstúpil do hrobovej komory, aj on si bozkom uctil miesto, kam položili Kristovo mŕtve telo. Telo, ktoré tam však pred dvetisíc rokmi nenašli. Vtedy, pri pohľade na prázdny hrob a zložené plachty Peter a Ján uverili, že Ježiš zvíťazil nad smrťou. Vtedy to bol prvý Peter, dnes je to Petrov nástupca. Posolstvo a obsah tohto výjavu však zostáva nemenný.
V tieto dni slávime Nanebovstúpenie pána. Touto slávnosťou sa kruh uzatvára: Boží syn sa stal človekom, zostúpil medzi nás, aby vzal na seba všetko ľudské okrem hriechu. Smrť, ktorá bola dovtedy dôsledkom hriechu, naplnil láskou: keď sa on, nevinný ukrižovaný dokázal modliť za svojich mučiteľov. Teraz on, víťaz lásky, vystupuje k Otcovi. Ako ten, kto dokonale splnil jeho vôľu. Keď Ježiš povedal, aby sme šli za ním, aby sme vstúpili do jeho šľapají, myslel nielen na krížovú cestu, ale aj na víťazný výstup k Otcovi. Konečná stanica ľudskej púte nie je ani krížová cesta ani hrob, zavalený kameňom. Konečnou stanicou je nekonečná Božia láska - ako skúsenosť v spoločenstve svätých v nebeskom kráľovstve.