Zamyslenie na 6. veľkonočnú nedeľu

„Uverili sme v Božiu lásku – tak môže kresťan vyjadriť svoje základné životné rozhodnutie. Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie“, píše Benedikt XVI v úvode svojej Encykliky Boh je láska.
Tento dôležitý rozmer nášho kresťanského náboženstva nám pripomína Božie slovo 6. Veľkonočnej nedele. Apoštol Ján nám vo svojom liste ale rovnako aj v evanjeliu hovorí o Božej láske. To, že je vo svete nedostatok lásky, že sa máme vzájomne milovať, že si máme odpúšťať, sme už počuli mnoho krát. A predsa vidíme, že sa nám to veľmi nedarí, je to náročne, že dobrá vôľa nestačí. Akoby lásky v našom svete bolo stále menej a menej. Aj my kresťania sa často pýtame: „Prečo mám odpustiť, keď druhý o to nestojí, prečo mám milovať, keď mi láska spôsobuje bolesť, keď ma robí zraniteľným v očiach druhých. Musia predsa existovať hranice, kedy poviem dosť, stačí, ďalej už nemôžem.“ Áno, ľudská láska má svoje limity. Existuje však ešte iná Láska. Láska nekonečná, neobmedzená, nepodmienená, do krajnosti. Počujeme o nej v druhom čítaní: „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás s poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“ Keď vrcholila ľudská zloba a keď sme vo svojej zlobe zašli tak ďaleko, že sme prebodli srdce samotného Boha, Boh na to odpovedal tak, ako to vie iba on: Láskou. Skrz-naskrz prebodnutý kopijou nášho hnevu, nenašlo sa v ňom nič, iba láska. Láska, ktorá sa dáva, ktorá miluje, ktorá ide v ústrety. Kto by predsa len pochyboval, nech sa zadíva na kríž.
„Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem.“ Ježiš nás v evanjeliu nazýva priateľmi. Toto oslovenie vyjadruje túžbu po blízkosti milovanej osoby. Priateľská láska sa nedá prikázať ani nanútiť. Je možné na ňu odpovedať vnútorným postojom srdca, alebo ponúknutý vzťah odmietnuť. „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske.“ Ak ostaneme v dôvernom vzťahu s Kristom, bude v nás jeho láska a  jeho radosť. Prikázania prestanú byť ťažké. Stanú sa odpoveďou na Božiu lásku. Potreby blížnych budú takto príležitosťou na konanie dobra.
Iba v stretnutí s Božou láskou má základ a pôvod naša kresťanská láska. Sv. Ján nám to vysvetľuje slovami. „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha.“ Hlavným motívom našej vzájomnej medziľudskej lásky je Božia láska. Kto miluje Boha a kráča k nemu zároveň kráča k ľuďom a stáva sa im skutočne blízkym.
Kresťanstvo nie je teda náboženstvom výkonu, ani zbierkou zákazov, ale je náboženstvom stretnutia sa so živou osobou, s Ježišom Kristom, s Láskou. Až keď človek pochopí, že ho má Boh skutočne rád, stáva sa ozajstným kresťanom.


František Knapík