Homília Svätého Otca počas svätej omše v Jozafátskom údolí v Jeruzaleme

Izrael (12. mája, RV) – Poslednou udalosťou v dnešnom programe Svätého Otca bolo slávenie svätej omše v Jozafátskom údolí v Jeruzaleme, počas ktorej sa prihovoril veriacim v homílii:

Drahí bratia a sestry v Pánovi,

„Kristus vstal z mŕtvych, aleluja!“ S týmito slovami vás všetkých veľmi srdečne pozdravujem. Ďakujem patriarchovi Fouad Twalovi za jeho slová privítania vo vašom mene a chcem predovšetkým vyjadriť svoju radosť z toho, že môžem sláviť túto svätú omšu spolu s vami, s jeruzalemskou cirkvou. Zhromaždili sme sa pod Olivovou horou, na mieste, kde sa modlil a trpel náš Pán, kde plakal pre lásku k tomuto mestu a kvôli túžbe, aby spoznalo „čo mu prináša pokoj“ (Lk 19,42), na mieste, z ktorého sa vrátil k Otcovi, potom ako dal svoje posledné pozemské požehnanie svojim učeníkom i nám samotným. Prijmime dnes toto požehnanie. Dáva ho zvláštnym spôsobom vám, drahí bratia a sestry, ktorí stojíte v neprerušenom rade s prvými učeníkmi, ktorí stretli Vzkrieseného Pána pri lámaní chleba, s tými, ktorí zažili vyliatie Ducha v Hornej miestnosti (Večeradle) a s tými, ktorí sa obrátili na kázanie sv. Petra a ostatných apoštolov. Môj pozdrav tiež smeruje ku všetkým prítomným a osobitným spôsobom ku všetkým veriacim Svätej Zeme, ktorí tu z rozličných dôvodov dnes nemôžu byť s nami.

Ako nástupca svätého Petra šiel som po jeho stopách, aby som mohol medzi vami ohlásiť Vzkrieseného Pána, utvrdiť vás vo viere vašich otcov a zvolať na vás útechu, ktorá je darom Ducha Tešiteľa. Keď tu dnes stojím pred vami, chcem oceniť ťažkosti, frustrácie, bolesť i utrpenie, ktoré mnohí z vás vystáli kvôli konfliktom, čo postihli túto zem, ako aj trpké skúsenosti vysídlenia, ktoré mnohé z vašich rodín zažili – a nedajbože – ešte stále môžu zažiť. Dúfam, že moja prítomnosť na tomto mieste je znamením, že nie ste zabudnutí; že vaša verná prítomnosť a svedectvo sú skutočne vzácne v Božích očiach a neoddeliteľné od budúcnosti tejto zeme. Práve kvôli vašim hlbokým koreňom v tejto zemi, vašej starobylej a silnej kresťanskej kultúre a vašej neotrasiteľnej dôvere v Božie prisľúbenia, vy, kresťania Svätej zeme, ste povolaní byť nielen majákom viery pre univerzálnu Cirkev, ale aj kvasom harmónie, múdrosti a rovnováhy v živote spoločnosti, ktorá tradične bola a stále je pluralistickou, mnoho-etnickou a mnoho-náboženskou.

V dnešnom druhom čítaní apoštol Pavol hovorí Kolosanom, aby hľadali „čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha“ (Kol 3,1). Jeho slová zaznievajú výnimočne silne práve tu, pod Getsemanskou záhradou, kde Ježiš prijal kalich utrpenia v úplnej poslušnosti Otcovej vôli, a odkiaľ podľa tradície vystúpil do neba, aby zasadol po pravici Otca, kde sa za nás, údy jeho Tela, neustále prihovára. Svätý Pavol, veľký posol kresťanskej nádeje, spoznal hodnotu tejto nádeje i jej cenu v utrpení a prenasledovaní pre evanjelium, avšak nikdy nezaváhal v presvedčení, že Kristovo vzkriesenie bolo začiatkom nového stvorenia. Ako nám hovorí: „Keď sa zjaví Kristus, vás život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve!“ (Kol 3,4).
Pavlovo napomenutie, aby sme hľadali, „čo je hore“ musí stále znovu zaznievať v našich srdciach. Jeho slová nás obracajú k naplneniu zjavenia viery o nebeskom Jeruzaleme, kde – vo vernosti starobylým proroctvám – Boh zotrie z očí každú slzu a pripraví hostinu spásy pre všetky národy (por. Iz 25,6-8; Zjv 21,2-4).

Toto je nádej, toto je zjavenie, ktoré povzbudzuje všetkých, čo milujú tento pozemský Jeruzalem, aby ho vnímali ako proroctvo a prisľúbenie o tom univerzálnom zmierení a pokoji, ktoré Boh túži dať celej ľudskej rodine. Bohužiaľ, pod múrmi tohto istého mesta, myslíme na to, ako ďaleko je náš svet od úplného naplnenia daného proroctva a prisľúbenia. V tomto Svätom meste, kde život premohol smrť, kde Duch bol vyliaty ako prvotina nového stvorenia, nádej stále zápasí so zúfalstvom, frustráciou a cynizmom, zatiaľ čo pokoj, ktorý je Božím darom a povolaním, je stále ohrozovaný sebectvom, konfliktami, rozdelením a bremenom dávnych krívd. Z tohto dôvodu kresťanské spoločenstvo v tomto meste, ktoré bolo svedkom Kristovho vzkriesenia a vyliatia Ducha Svätého, musí sa ešte viac privinúť k nádeji, ktorú nám dáva evanjelium, uchovávajúc v srdci prísľub Kristovho definitívneho víťazstva nad hriechom a smrťou, svedčiac o sile odpustenia a ukazujúc najhlbšiu podstatu Cirkvi – ako znaku a sviatosti ľudstva zmiereného, obnoveného a zjednoteného s Kristom, novým Adamom.

Zhromaždení pod múrmi tohto mesta, svätého pre veriacich troch veľkých náboženstiev, ako by sme mohli nezamyslieť sa nad univerzálnym povolaním Jeruzalema? Oznámené prorokmi, toto povolanie sa javí ako nepopierateľný fakt, skutočnosť nesporne založená na komplexnej histórii tohto mesta a tohto ľudu. Židia, Moslimovia a kresťania rovnako volajú toto mesto svojím duchovným domovom. Ale koľko musí byť ešte urobené, aby sa naozaj stalo „mestom pokoja“ pre všetky národy, kam všetci môžu putovať hľadajúc Boha a počuť jeho hlas, „hlas, ktorý hovorí o pokoji“ (por. Ž 85,8)!
Jeruzalem bol naozaj vždy mestom, ktorého ulice sa ozývali rozličnými jazykmi, po ktorého kameňoch chodili ľudia všetkých rás a jazykov, ktorého múry sú symbolom Božej prozreteľnej starostlivosti o celú ľudskú rodinu. Ako mikrokozmos nášho globalizovaného sveta toto mesto, ak má žiť podľa svojho univerzálneho povolania, musí byť miestom, ktoré bude učiť univerzalite, úcte k druhým, dialógu a vzájomnému porozumeniu; miestom, kde predsudky, ignorancia a strach, ktorý ich podporuje, budú prekonané poctivosťou, integritou a snahou o mier. V múroch tohto mesta by nemalo byť miesto pre úzkoprsosť, diskrimináciu, násilie a nespravodlivosť. Veriaci v milosrdného Boha – či už sa nazývajú Židmi, kresťanmi alebo Moslimami – musia byť prvými, ktorí budú podporovať túto kultúru zmierenia a pokoja, akokoľvek bolestivo pomalý tento proces bude a akokoľvek ťažká je váha ich dávnych spomienok.
Na tomto mieste by som chcel povedať priamo o tragickej realite, ktorá sa dotýka všetkých, čo milujú toto mesto a túto krajinu, a ktorou je odchod mnohých členov kresťanskej komunity v posledných rokoch. Zatiaľ čo pochopiteľné dôvody mnohých, predovšetkým mladých, vedú k tomu, aby odišli do emigrácie, toto rozhodnutie zanecháva brázdu hlbokého kultúrneho a duchovného ochudobnenia na celom meste. Dnes chcem zopakovať, čo som povedal už pri iných príležitostiach: vo Svätej zemi je miesto pre každého! Naliehavo povzbudzujem úrady, aby rešpektovali, podporovali a cenili si prítomnosť kresťanov v tomto meste, a zároveň vás všetkých chcem uistiť o solidarite, láske a podpore celej Cirkvi i Svätej Stolice.
Drahí priatelia, v evanjeliu, ktoré sme práve počuli, svätý Peter a svätý Ján bežia k prázdnemu hrobu, a Ján, ako nám hovorí Písmo, „uvidel i uveril“ (Jn 20,8). Tu vo Svätej zemi, očami viery, vy, spolu s pútnikmi z celého sveta, ktorí zapĺňajú miestne chrámy a svätyne, máte požehnanie „vidieť“ miesta posvätené Kristovou prítomnosťou, jeho pozemskou činnosťou, jeho utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním, jeho darom Ducha Svätého. Tu, ako svätý apoštol Tomáš, máte možnosť „dotknúť sa“ historických skutočností, ktoré podčiarkujú naše vyznanie viery v Božieho Syna. Modlím sa dnes za vás, aby ste stále znova, každý jeden deň, „uvideli a uverili“ znameniam Božej prozreteľnosti a nevyčerpateľného milosrdenstva, „počúvali“ s obnovenou vierou a nádejou slová útechy apoštolského kázania, „dotýkali sa“ prameňov milosti vo sviatostiach, a stali sa tak pre ostatných stelesnením prísľubu o nových začiatkoch, o slobode zrodenej z odpustenia, o vnútornom svetle a pokoji, ktoré môžu priniesť uzdravenie a nádej aj do najtmavších kútov ľudských skutočností.

V chráme Božieho hrobu pútnici všetkých storočí prejavovali úctu kameňu, o ktorom nám tradícia hovorí, že stál pri vchode do hrobu v ono ráno Ježišovho vzkriesenia. Snažme sa často vracať k tomuto prázdnemu hrobu. Povzbuďme sa tam v našej viere vo víťazstvo života a modlime sa, aby každý „ťažký kameň“, ktorý stojí pred dverami našich sŕdc a bráni nášmu úplnému odovzdaniu sa Pánovi vo viere, nádeji a láske, bol rozbitý silou svetla a života, ktorý zažiaril z Jeruzalema do celého sveta v oné veľkonočné ráno. Kristus vstal z mŕtvych, aleluja! Naozaj vstal z mŕtvych, aleluja! -mk-