Príhovor Svätého Otca pri pamätníku holokaustu Yad Vashem
Izrael (11. mája, RV) – V podvečer navštívil Svätý Otec počas svojej návštevy
pamätník holokaustu Yad Vashem v Jeruzaleme. Pri tejto príležitosti sa prítomným prihovoril
slovami z Knihy proroka Izaiáša: “Tým dám vo svojom dome, medzi svojimi múrmi pomník
a meno... večné meno im dám, ktoré nezahynie“ (Iz 56,5). Ako
Svätý Otec dodal - jednoduché slová, ktoré vyjadrujú hlboký význam tohto cteného miesta:
yad – „pamätník“, shem – „meno“. Potom pokračoval:
„Prišiel
som sem, aby som sa v tichosti pozastavil pred týmto pamätníkom, vztýčeným
k vzdaniu úcty a spomienky miliónov Židov usmrtených v hroznej tragédii šoah.
Prišli o svoje vlastné životy, ale nikdy neprídu o svoje
mená: tie zostannú navždy vpísané do sŕdcich drahých, ich spoluväzňov
a všetkých tých, ktorí sa rozhodli, že už nikdy viac nedopustia,
aby podobná hrôza potupila ľudstvo. Ich mená sú nezničiteľne
vpísané do pamäti Všemohúceho Boha. Človek môže okradnúť blížneho
o majetok, o výhodné príležitosti, o slobodu, môže tkať zákerné plány
klamstiev, aby ostatných presvedčil, že niektoré skupiny si nezaslúžia
rešpekt, ale nijaké úsilie nikdy nezmaže „meno“ nejakého človeka.“
Potom
Svätý Otec hovoril o tom, ako nás o dôležitosti mena učí Sväté písmo. Mena, ktoré
je niekomu zverené ako jedinečné poslanie či ako špeciálny dar. Boh nazval Abrama
Abrahámom, pretože sa mal stať „otcom mnohých národov“ (Gn, 17, 5). Jakub bol
nazvaný Izraelom, pretože zápasil s Bohom a s mužmi a zvíťazil (porov. Gn 32,29).
Mená uchované v tomto ctenom pamätníku – pokračoval - budú mať navždy posvätné miesto
medzi nespočetnými nasledovníkmi Abraháma a dodal:
„Katolícka cirkev, angažujúca
sa v Ježišovom učení a zameraná na nasledovanie lásky ku každému
človeku, cíti hlboký smútok nad všetkými obeťami,
na ktoré tu dnes spomíname. Stojí tiež pri tých, ktorí aj dnes podstupujú prenasledovanie
pre rasu, farbu pleti, podmienky života alebo náboženstva – ich utrpenia sú jej utrpeniami
a jej je aj ich nádej na spravodlivosť. Ako biskup Ríma a nasledovník apoštola
Petra, vyzývam, rovnako ako moji predchodcovia na úsilie Cirkvi - modliť sa a pracovať
bezúnavne na zabezpečení, aby nenávisť nikdy viac nekraľovala v srdci
človeka. Boh Abrama, Izáka a Jakuba, je Bohom pokoja.“
Potom Svätý
Otec dodal, že je našou povinnosťou pripomínať svetu, že tento Boh žije, aj keď niekedy
sa nám zdá byť ťažké chápať jeho cesty a pokračoval:
„S pohľadom
upreným na tváre odrážajúce sa v zrkadlení vody, ktorá sa v tichosti rozlieha
vo vnútri tohto pamätníka, príde človeku na um, že každá z nich má svoje
meno. Môžem si len predstaviť s akou radostnou nedočkavosťou
ich rodičia očakávali ich narodenie. Aké meno dáme nášmu dieťaťu? Kto by si
čo len predstavil, že by mohli byť odsúdení na taký
žalostný osud! Zatiaľ, čo my sme tu v tichosti, ich krik sa rozlieha v našich srdciach.
Je to krik, ktorý je proti akejkoľvek nespravodlivosti a násiliu. Je to večné odsúdenie
prelievania nevinnej krvi.“
V závere sa Svätý Otec slovami z Knihy
Nárekov, ktoré sú tak významné pre židov aj kresťanov pomodlil:
„Láskavosť
Pána, že nám nie je koniec, veď jeho milosť nepomíňa, obnovuje
sa každým ránom, veľká je tvoja vernosť. Pán je môj údel, moja
múdrosť nuž v neho dúfam. Dobrý je Pán k tým, čo dúfajú v neho, k duši,
ktorá ho hľadá. Dobre je ticho čakať Pánovo spasenie“ (Nar,
3,22-26).
Svätý Otec ešte dodal: „Drahí priatelia, som hlboko vďačný
Bohu a vám za to, že som mohol pobudnúť tu v tichosti: v tichosti pri spomienke,
v tichosti pri modlitbe, v tichosti v nádeji.“ –sg-