Zamyslenie na 5. veľkonočnú nedeľu

Myslím, že každého z nás môže zasiahnuť jedna vec: na jednej strane je to veľká potreba lásky, na druhej strane neschopnosť vedieť vstúpiť do pravej prirodzenosti lásky. Ešte stále platí príslovie, že „môžem žiť bez toho, aby som vedel prečo žijem, ale nemôžem žiť bez toho, aby som nevedel, pre koho žijem.“ Je preto nutné povedať, že láska je pravým zmyslom, chuťou a dôvodom života. Tak ako je Boh láska, tak aj nás urobil v srdci podobných jemu. No vieme veľmi dobre, ako je ťažké vlastniť múdrosť pravej lásky!
Je potrebné málo na to, aby sme sa mýlili, keď budeme považovať lásku za ovocie citu alebo egoizmu. Ono privádza k nešťastiu srdca, pretože zbavuje človeka krásy žitia, ktorú môžeme nájsť len v opravdivej láske. A práve tejto láske nás učil samotný Ježiš.
Veľakrát okolo nás, v našich rodinách, v osobách, ktoré stretávame, ba aj v tomto dnešnom svete vidíme smútok. Avšak koľko radosti máme, keď stretneme osoby, ktorých tvár žiari šťastím a veselosťou. Koľko musí byť v tých ľuďoch lásky... Je to láska, ktorá je bohatstvom človeka a má svoje korene práve vo „viniči“, o ktorom bude reč v evanjeliu nastávajúcej nedele. My, kresťania, sme ratolesti tohto viniča, pravého viniča – ktorým sa nazýva sám Ježiš Kristus. A ak sme spojení s ním, môžeme prinášať veľa ovocia.
Dnes je na svete veľa ľudí, ktorí majú smäd po láske. Stačí mať oči okolo seba otvorené a hneď si všimneme, že sa topíme v rieke sĺz bez štipky nádeje. Svätý apoštol Ján píše: „Toto je jeho prikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal“. A Ježiš nám podáva v evanjeliu nastávajúcej nedele návod na lásku, alebo lepšie povedané na to, kto nám ju môže dať. Hovorí: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Ako vidíme, Boh, ktorý je láska, nám ponúka svoju lásku, aby sme mohli prinášať ovocie lásky pre všetkých. Aj my, ako ratolesti viniča, môžeme konečne zarodiť a priniesť výborné hrozno, z ktorého bude dobré víno, víno lásky. Lebo svet má naozaj smäd po pravej láske.
Možno nám teraz prichádza na myseľ otázka, či sme my vôbec vstúpili do tejto vízie života s Bohom. Možno nám teraz neostáva nič iné, iba sa každý sám seba opýtať, či sme naozaj ratolesťami, silne spojenými s viničom... či opravdivo prebývame v našom Pánovi, teda či žijeme tú lásku, ktorú nám on sám daroval, ktorá nás privádza k žitiu a zároveň sa sama daruje.
Chcel by som moje zamyslenie ukončiť žalmom 131, ktorý opisuje, ako môžeme prežiť svoj život milovaním Boha a prebývaním v ňom:
Pane, moje srdce sa nevystatuje,
moje oči nehľadia povýšene.
Neženiem sa za veľkými vecami
ani za divmi pre mňa nedosiahnuteľnými.
Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil.
Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí,
ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne.

Ján Dubina