Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. German, biskup a patriarcha Konštantínopolu

Vatikán (29. apríla, RV) – Námestie sv. Petra vo Vatikáne dnes zaplnilo viac ako 600 pútnikov zo Slovenska, ktorí prišli na dnešnú generálnu audienciu Benedikta XVI. a ktorým sa Svätý Otec prihovoril aj po slovensky:

„Zo srdca vítam slovenských pútnikov. Osobitne pozdravujem ďakovnú púť Trnavskej arcidiecézy, vedenú arcibiskupom Jánom Sokolom a primátorom mesta“
Medzi pútnikmi boli totiž aj účastníci arcidiecéznej púte na čele s Mons. Jánom Sokolom a Mnos. Jánom Oroschom, kňazmi ako aj primátorom mesta, ktorí sa prišli Svätému Otcovi poďakovať za povýšenie Dómu sv. Mikuláša v Trnave na Baziliku Minor.

Pozrime sa teraz bližšie na dnešnú katechézu Benedikta XVI., v ktorej hovoril o ďalšom zo spisovateľov raného kresťanstva východu a západ, sv. Germanovi, biskupovi a patriarchovi Konštantínopolu, ktorého slávnosť pripadá v Pravoslávnej cirkvi na 12. mája. Svätý Otec potom hovoril o tom, že v roku 717, keď Konštantínopol obliehali saracénske vojská, German viedol procesiu s uctievanou ikonou Božej Matky od Theotokosa. Obliehanie sa stupňovalo a Germana utvrdzovalo v tom, že je to Božia odpoveď na oddanosť ľudu. Neskôr, cisár Lev III. začal svoje ťaženie proti používaniu posvätných ikon, ktoré označil za modlárstvo. Keď German v roku 730 cisárovi verejne oponoval, bol donútený odísť do vyhnanstva, do kláštora, kde neskôr zomrel. Jeho pamiatka však nebola zabudnutá a po II. nicejskom koncile, ktorý obnovil používanie posvätných ikon, bolo jeho meno vyzdvihnuté.
„Nič nezavážilo, keď patriarcha German poukazoval na tradíciu Cirkvi a na opravdivú účinnosť viacerých obrazov, ktoré všetci považovali za „zázračné“. Cisár bol čoraz neústupčivejší pri uskutočňovaní svojho projektu obnovy, ktorý predpokladal odstránenie obrazov. Keď napokon 7. januára roku 730 na verejnom zhromaždení zaujal jasnú pozíciu proti kultu obrazov, German sa nijakým spôsobom nepodvolil vôli vládcu v otázkach, ktoré považoval za rozhodujúce pre pravoslávnu vieru. K týmto otázkam podľa neho patril aj kult a láska k obrazom. V dôsledku toho German pokladal za nevyhnutné podať demisiu z postu patriarchu, čím sa odsúdil na vyhnanstvo v kláštore, kde zomrel všetkými zabudnutý. Jeho meno sa znovu objavilo až na Druhom Nicejskom koncile (787), keď pravoslávni otcovia rozhodli v prospech ikon, oceniac Germanove zásluhy.“ V nasledujúcej časti katechézy Svätý otec vyzdvihol homílie svätého Germana, ktoré celé generácie rehoľníkov a rehoľníc pokladali za poklady duchovného života. Zameral sa najmä na texty, v ktorých German vyjadroval svoj vrúcny vzťah k Panne Márii.  „Ešte stále vzbudzujú údiv viaceré Germanove mariologické spisy, ktoré sú súčasťou homílií in SS. Deiparae dormitionem, na sviatok, ktorý zodpovedá našej slávnosti Nanebovzatia Panny Márie. Z týchto spisov pápež Pius XII vybral jeden a vsadil ho ako perlu do Apoštolskej konštitúcie Munificentissimus Deus (1950), ktorou vyhlásil dogmu viery o Nanebovzatí Panny Márie. Tento text pápež Pius XII citoval vo svojej konštitúcii, prezentujúc ho ako jeden z argumentov v prospech neprerušenej viery Cirkvi v telesné Nanebovzatie Panny Márie. German píše: „Bolo by možné, najsvätejšia Matka Božia, aby sa nebo a zem cítili poctené tvojou prítomnosťou a ty, pri svojom odchode, si zanechala ľudí bez tvojej ochrany? Nie. Na to nemožno ani pomyslieť. Veď tak, ako keď si bola na svete a neboli ti cudzie veci nebeské, tak ani po tvojom odchode z tohto sveta, neodcudzila si sa možnosti komunikovať v duchu s ľuďmi... naozaj, tvoj duch žije naveky a ani tvoje telo nezakúsilo porušenie v hrobe. Ty, ó Matka, si blízka všetkým a všetkých ochraňuješ, a aj keď ťa naše oči nemôžu vidieť, predsa vieme, ó Najsvätejšia, že prebývaš medzi nami všetkými a sprítomňuješ sa najrôznejšími spôsobmi... Ty (Mária) sa celá ukazuješ, ako je napísané, vo svojej kráse. Tvoje panenské telo je celé sväté, celé čisté, je celé príbytkom Božím – až natoľko, že je preto absolútne nedotknuteľné pre akékoľvek porušenie či spráchnivenie. Je nezmeniteľné od momentu, kedy to, čo v ňom bolo ľudské, pozdvihlo sa do neporušiteľnosti, zostanúc naveky živé a celkom oslávené, neporušené, účastné na dokonalom živote. Bolo naozaj nemožné, aby bola zavretá do hrobu mŕtvych tá, ktorá sa stala Božím príbytkom a živým chrámom najsvätejšej Božskosti Jednorodeného. Okrem toho s istotou veríme, že stále kráčaš s nami (PG 98, coll. 344B-346B, passim).“  Benedikt XVI potom poukázal na lásku a obdiv svätého Germana k Cirkvi, ktorú patriarcha vo svojich dielach nazval „Božím chrámom, svätým miestom, príbytkom modlitby a nebom na zemi, v ktorom nekonečný Boh prebýva ako vo svojom dome...“ V závere katechézy si Svätý otec položil otázku o aktuálnosti Germanovho odkazu pre dnešného človeka.
“Napokon zostáva otázka: čo nám môže povedať tento svätec, časovo aj kultúrne tak veľmi vzdialený? Myslím, že v podstate tri veci. Prvá: vo svete a v Cirkvi je istá „viditeľnosť“ Boha, ktorú sa musíme naučiť vnímať. Boh stvoril človeka na svoj obraz, ale tento obraz bol pokrytý mnohými nečistotami hriechu, skrze ktoré už Boha v človeku nebolo vidno. Preto sa Syn Boží, dokonalý obraz Boha, stal človekom: v Kristovi tak môžeme kontemplovať aj Božiu tvár a naučiť sa od neho byť opravdivými ľuďmi, opravdivými obrazmi Božími. Kristus nás pozýva, aby sme ho nasledovali, aby sme sa mu stali podobnými, aby v každom človeku bolo zasa vidieť Božiu tvár, Boží obraz. Áno, Boh zakázal v Dekalógu vyrábať Božie podobizne, ale toto bolo kvôli pokušeniam idolatrie, ktorým mohol byť veriaci vystavený v pohanskom prostredí. Keď sa však Boh zjavil v Kristovi prostredníctvom vtelenia, stalo sa dovoleným zobrazovať Kristovu tvár. Posvätné obrazy nás učia vidieť Boha v podobe Ježišovej tváre. Po vtelení Syna Božieho sa teda stalo možným vidieť Boha v obrazoch Krista a tiež v tvári svätých, v tvári všetkých ľudí. Druhou vecou je krása a dôstojnosť liturgie. Sláviť liturgiu vo vedomí prítomnosti Božej, s tou dôstojnosťou a krásou, ktorá ukazuje kúsok nádhery (tejto prítomnosti), to je úlohou každého kresťana formovaného vo svojej viere. Treťou vecou je milovať Cirkev. Práve čo sa Cirkvi týka, my ľudia sme akosi zvyknutí vidieť najmä hriechy, to, čo je zlé; ale s pomocou viery, ktorá nás robí schopnými vidieť opravdivým spôsobom, môžeme aj dnes a vždy objaviť v nej božskú krásu. Boh sa sprítomňuje práve v Cirkvi, ponúka sa nám v Najsvätejšej Eucharistii a zostáva v nej prítomný pre adoráciu. V Cirkvi Boh hovorí s nami, v Cirkvi „Boh kráča s nami“, ako povedal svätý German. V Cirkvi dostávame Božie odpustenie a aj my sami sa učíme odpúšťať.“  
Potom nasledovali pozdravy vo viacerých jazykoch, medzi nimi ako sme už spomenuli aj pozdrav venovaný slovenským pútnikom:
„Zo srdca vítam slovenských pútnikov z Chminianskej Novej Vsi, Budkoviec, Starého, Čaklova, Novote, Hrádku a Hôrky, Trenčína a Nemocnice v Prešove. Osobitne pozdravujem ďakovnú púť Trnavskej arcidiecézy, vedenú arcibiskupom Jánom Sokolom a primátorom mesta. Bratia a sestry, prajem vám nech bazilika Minor svätého Mikuláša v Trnave je miestom modlitby na posilňovanie vašej jednoty s Rímskou cirkvou. Rád vás žehnám. Pochválený buď Ježiš Kristus!“
Na záver udelil Svätý Otec všetkým svoje apoštolské požehnanie. –sg-