Očami viery, vedy a kultúry: Posledná kniha prof. Jozefa Heribana: Pastoračný testament apoštola Pavla

Pred takmer dvoma týždňami veriacich zasiahla smutná správa. Vo veku 84 rokov nás nečakane opustil profesor Jozef Heriban, slovenský kňaz, biblista a misionár.
Don Jozef Heriban sa narodil v Šelpiciach pri Trnave. V roku 1943 vstúpil do saleziánskeho noviciátu v Hronskom Svätom Beňadiku a o rok neskôr zložil prvé rehoľné sľuby. Po „barbarskej noci“ tajne prekročil hranice Československa a odišiel do Turína, kde študoval a kde bol neskôr vysvätený za kňaza. Takmer dva desaťročia pôsobil v Japonsku v rôznych cirkevných funkciách, neskôr sa vrátil do Talianska, kde žil a tvoril až do smrti.
Profesor Jozef Heriban sa zapísal do dejín slovenskej cirkevnej literatúry niekoľkými dielami, predovšetkým jeho Príručným lexikónom biblických vied, ktorý vyšiel po prvý raz v roku 1992 vo vydavateľstve Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. My však dnes nazrieme do jeho poslednej knihy s názvom Pastoračný testament apoštola Pavla: Pavlova reč v Miléte, ktorá vyšla v decembri v roku 2008.

Jubilejný rok apoštola Pavla ako inšpirácia

Po vyhlásení jubilejného Roku sv. apoštola Pavla, profesor Heriban ihneď zareagoval a začal pripravovať exegetickú štúdiu, ktorú pomenoval ako „Pastoračný testament apoštola Pavla“, a ktorá sa tak stala ďalším cenným kamienkom v mozaike podujatí spojených s najväčšou osobnosťou teológie, mystiky a misijnej horlivosti, teda svätým Pavlom – „apoštolom národov“.
Jeho osobnosť aj po dvetisíc rokoch priťahuje pozornosť tých, ktorí sa zaoberajú nielen jeho spismi, ale ktorých aj dnes fascinuje jeho postupný duchovný rast, či už od jeho obrátenia alebo jeho celkového prechodu od židovstva ku kresťanstvu. Jubilejný rok jeho narodenia sa tak stal vynikajúcou príležitosťou na prehĺbenie poznania prejavu Božej milosti a cesty Ducha Svätého v živote génia kresťanstva, ktorú nám aj vo svoje knihe predkladá profesor Heriban.

Pavlova reč v Miléte
 
Pavlova reč v Miléte sa spája s jeho poslednou etapou apoštolskej činnosti na konci tretej misijnej cesty, ktorá viedla do Galácie a Frýgie, Efezu, Macedónska a Grécka. Odtiaľ svätý Pavol povolal „starších cirkvi, aby sa s nimi rozlúčil a dal im svoje posledné pastoračné odporúčania.“
Cieľom knihy profesora Heribana je v desiatich kapitolách poukázať na ducha, ktorý viedol apoštola v jeho činnosti a zároveň má byť akýmsi odporúčaním starším a tiež všetkým budúcim predstaveným kresťanských spoločenstiev, aby sa vo svojom pastoračnom poslaní inšpirovali jeho vzorom a konaním. Ide o typickú rozlúčkovú reč, ktorá obsahuje 16 veršov.

Profesor Heriban uvádza hneď v úvode knihy aj slová známeho protestantského kritika Eduarda Reussa, ktorý sa o tejto Pavlovej reči vyjadril takto: „Máme tu pred sebou najkrajšiu zo všetkých rečí, ktoré autor skutkov apoštolov vsunul do svojho diela, v ktorej sú vyjadrené Pavlove city, ako aj duch jeho horlivej apoštolskej činnosti tak výstižne a majstrovsky, že ju možno právom prirovnať k naj dojímavejším autobiografickým statiam, ktoré apoštol Pavol zanechal na stránkach svojich listov.“

Autor v knihe predstavuje situáciu, počas ktorej mal svätý Pavol pred sebou zodpovedných vedúcich významnej cirkevnej obce v Efeze, no ktorá ho stála veľa námah a utrpenia. A práve vtedy otvára svoje srdce a prihovára sa k nim s „hlboko citovo zafarbenou rečou.“ V spomienkach sa vracia k udalostiam a skúsenostiam, ktoré zažil počas svojho takmer trojročného pobytu a apoštolskej činnosti v Efeze a zmieňuje sa aj o svojich „nie celkom priaznivých výhľadoch do budúcnosti.“ V tomto rodinnom ovzduší zanecháva starším svoje posledné odporúčania vo forme duchovného a pastoračného testamentu.

Služba Pánovi v pokore

V prvej časti knihy s názvom Služba Pánovi autor opisuje, ako Pavol zanechal starším príklad svojej pokory, ktorú nadobudol a upevnil v ťažkých skúškach i utrpeniach apoštolského života a v pastoračnej činnosti. Pokory, ktorá má byť prvou vlastnosťou duchovných pastierov, tajomstvom ich lásky, zdvorilosti a miernosti v kňazskej službe. Iba pokorou sa stanú milými Bohu a získajú si dôveru, priazeň a obľubu u ľudí. Ako sa v knihe uvádza, je zaujímavé, že „keď Pavol v listoch hovorí o svojom osobnom správaní, nikdy nepoužíva slovo „pokora“. Pokorný človek sa svojou pokorou nechváli. Predsa však spôsob, akým vyjadruje svoju lásku a svoju jemnosť k veriacim, umožňuje nám urobiť si jasnú predstavu o jeho pokornom správaní v plnení apoštolskej služby.“

Pavlova odvaha hovoriť

„Nezamlčal som vám nič užitočné. Ale zvestoval a učil som vás verejne i po domoch, vydával som svedectvo Židom, aj Grékom, aby sa obrátili k Bohu a uverili v nášho Pána Ježiša,“ povedal v Efeze svätý Pavol. Hybnou silou tejto jeho misionárskej činnosti a vytrvalosti bola láska „silnejšia než smrť“ a rovnako to bola aj „horúca láska k Ježišovi Kristovi, Dobrému pastierovi, láska, ktorú On vyžaduje od každého,“ a koniec koncov aj od Pavla, keď sa ho pýta: “Miluješ ma väčšmi ako títo?...pas moje baránky!“

Nevyhnutnou požiadavkou pastierskej činnosti je istota o svojom poslaní, ktorá dáva apoštolovi odvahu, aby necúvol pred nejakými ťažkosťami a nebezpečenstvami, s ktorými sa vo svojej práci stretne. Apoštol musí vytrvať, „tak ako bežec na štadióne, ktorý beží s upätým zrakom k cieľu a nespomalí svoj beh a úsilie až do okamihu, kým tam nedorazí.“

Svätosť života ako nevyhnutný predpoklad pastoračnej činnosti
Apoštol dôrazne pripomína duchovným pastierom ich dôležité poslanie, ktoré majú vo svojej pastoračnej práci, teda zodpovednosť za duše, k čomu je potrebná aj Svätosť. Práve svätosť života je nevyhnutným predpokladom plnenia povinnosti nielen voči veriacim, ktorých majú viesť, ale aj „voči trom Božským osobám, ktoré spôsobujú, že poslanie a činnosť pastierov sa stáva skutočne Božím dielom. Za každú nedbanlivosť a ľahostajnosť pri plnení svojich povinností sa budú zodpovedať Najsvätejšej Trojici. Pretože vznešené povolanie a poslanie nezaručuje automaticky spásu.“

Apoštol Pavol vyzýva k bdelosti, ktorá je charakteristickou črtou tých, ktorí očakávajú Pánov slávny príchod. Je dôkazom ich ustavičnej vernosti a ich živou túžbou, aby boli vždy pripravení na stretnutie s Kristom, ktorý môže prísť „ako zlodej v hlbokej noci a v okamihu, keď sa to najmenej očakáva.“ Autor pokračuje: „Vedia však i to, že jeho príchod budú sprevádzať ťažké skúšky, ktoré by mohli otriasť ich vierou. Z toho vyplýva potreba bdieť, byť na pozore a ostať verný Pánovi v každej okolnosti.“

 
V posledných kapitolách knihy profesor Heriban poukazuje aj na moc Božieho slova, ktorá pomáha napĺňať apoštola, a ktorá je zároveň aj Božou milosťou pre túto nezištnú apoštolskú službu.

Modlitba ako konklúzia Pavlovej reči
 
Na záver svojej reči, si svätý Pavol kľakol a spolu so staršími sa pomodlil, aby s Božou pomocou bdeli, a tak neúnavne plnili svoje povinnosti a aby im Boh vlial do ich sŕdc potrebnú trpezlivosť v skúškach a rovnako aj pokornú dobrotu, ktorá má charakterizovať Božích služobníkov.
Modlitba tak uzatvára nielen jeho slová, no je zároveň aj epilógom knihy profesora Heribana. Modlitba ako prameň a základ potrebnej duchovnej energie je poznaním Boha, ktorého Ježiš zjavil ako nášho milujúceho Otca.

Podľa profesora Heribana sa osobnosť svätého Pavla a vôbec celý jeho život stal určitým odrazom toho, čomu sa zasvätil a aby sa cez neho a cez jeho celoživotné dielo mohla zjavovať „tá šírka a dĺžka, výška a hĺbka Kristovej lásky, ktorá prevyšuje všetko poznanie.“ (porov. Ef 3,18 – 19). –mp, mf-