Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (24. apríla, RV) – Pápež Benedikt XVI. sa uplynulú nedeľu pred modlitbou Raduj sa nebies kráľovná, prihovoril veriacim týmito slovami:„Vám tu prítomným a všetkým, ktorí sú s nami spojení prostredníctvom rozhlasu a televízie zo srdca opakujem vrúcne veľkonočné blahoprianie v dnešnú nedeľu, ktorá uzatvára Veľkonočnú oktávu. V atmosfére radosti, prameniacej z viery vo vzkrieseného Krista, chcem vyjadriť čo najsrdečnejšie “ďakujem” všetkým, ktorí mi vyjadrili svoju citovú a duchovnú blízkosť v týchto dňoch - a bol ich veľký počet – a to ako k sviatkom Veľkej noci, tak i k mojim narodeninám 16. apríla, ako tiež i k štvrtému výročiu môjho zvolenia na Petrovu katedru, ktoré pripadá práve na dnes. Ďakujem Pánovi za toto mocné vyjadrenie citovej priazne. Ako som povedal pred nedávnom, nikdy sa necítim osamotený. O to viac, počas tohto výnimočného týždňa, ktorý liturgicky predstavuje jediný deň, zakúsil som spoločenstvo, ktoré okolo mňa stojí a je mi oporou: duchovnú solidaritu, živenú od základu modlitbou, ktorá sa prejavuje tisícorakým spôsobom. Počnúc mojimi spolupracovníkmi z Rímskej kúrie, až po geograficky veľmi vzdialené farnosti, my katolíci vytvárame jednu rodinu, a máme sa cítiť jednou rodinou, ktorou hýbu rovnaké city, aké hýbali spoločenstvom prvých kresťanov, o čom hovorí text zo Skutkov apoštolov, ktorý sa číta na dnešnú nedeľu: „Množstvo tých, ktorí sa stali veriacimi, malo jedno srdce a jednu dušu.” (Sk 4,32).

 

Spoločenstvo prvých kresťanov malo za svoj pravý stred a základ vzkrieseného Krista. Evanjelium hovorí, ako sa vo chvíli umučenia, keď bol božský Majster uväznený a odsúdený na smrť, učeníci rozpŕchli. Jedine Mária a ženy s apoštolom Jánom zostali pospolu a sledovali ho až na Kalváriu. Ako vzkriesený, Ježiš daroval svojim vlastným novú jednotu, silnejšiu ako bola tá prvá. Nepremožiteľnú, pretože je založená nie na ľudských silách, ale na Božom milosrdenstve, ktoré im dáva pocítiť, že sú ním všetci milovaní a bolo im odpustené. Je to teda Božia milosrdná láska, ktorá pevne zjednocuje Cirkev, dnes tak ako včera, a ktorá robí z ľudstva jednu rodinu. Božia láska, ktorá nám prostredníctvom ukrižovaného a vzkrieseného Krista odpúšťa hriechy a vnútorne nás obnovuje. Vedený týmto hlbokým presvedčením sa môj milovaný predchodca Ján Pavol II. rozhodol túto druhú veľkonočnú nedeľu zasvätiť Božiemu milosrdenstvu. Všetkým poukázal na vzkrieseného Krista ako zdroj dôvery a nádeje, prijmúc tak za svoj duchovný odkaz daný Kristom svätej Faustíne Kowalskej, zhrnutý vo vzývaní: „Ježiš, dôverujem v teba!“

  

V katechéze počas stredajšej generálnej audiencie sa Svätý Otec zameral na tvorbu menej známeho spisovateľa z 8. storočia, benediktínskeho mnícha a opáta, Ambróza Autperta, o ktorom povedal: „Ambróz Autpertus bol mníchom a opátom v časoch poznačených silnými politickými napätiami, ktoré sa odrážali aj na živote za múrmi kláštorov. V jeho dielach o tom nachádzame viaceré znepokojujúce svedectvá. Ambróz napríklad odsudzuje rozpor medzi nádherným vonkajším vzhľadom kláštorov a vlažnosťou mníchov: touto kritikou iste mieril aj na svoje vlastné opátstvo. Napísal preň Životopisy jeho troch zakladateľov – s jasným úmyslom ponúknuť novej generácii mníchov vzor, s ktorým by sa mohli porovnať, konfrontovať. Podobný zámer mal tiež jeho malý asektický traktát nazvaný Konflikt medzi neresťami a cnosťami, ktorý mal v Stredoveku veľký úspech. Bol publikovaný v roku 1473 v Utrechte pod menom Gregora Veľkého a o rok neskôr aj v Štrasburgu pod menom svätého Augustína. V tomto diele Ambróz Autpertus učí mníchov ako konkrétnym spôsobom viesť každodenný duchovný boj. Príznačným spôsobom aplikuje slová Druhého listu Timotejovi (2 Tim 3,12): „Všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní” – nie tak vonkajším prenasledovaním, ale útokmi zo strany Zlého, ktorým kresťan musí čeliť vo svojom vnútri.“ – ls –