2009-04-23 10:53:38

Štvrtkový komentár Mariána Gavendu: Kľúč k veľkonočnému tajomstvu


RealAudioMP3 Milí poslucháči, i keď veľkonočné sviatky a ich oktáva už dozneli, stále sme naplno vo veľkonočnom období. Je to čas, keď má v nás doznievať zmysel veľkonočného tajomstva a prerastať do nášho života. Chcel by som využiť túto príležitosť a podeliť sa o niekoľko myšlienok, ktoré ma najčastejšie oslovovali cez tohtoročné veľkonočné sviatky.
Niekoľko momentiek: Na zastávke ma oslovila pani, ktorá práve išla zo spovede. Vyjadrila sa, že jej robí ťažkosť modlitba, v ktorej veriaci prosia, aby ich Kristus „obmyl svojou krvou“. Zdalo sa jej to drastické. Keď som jej vysvetlil, že ide skôr o transfúziu ako o obmytie, teda o očistenie nášho vnútra pôsobením Božej milosti, povedala, že takto je to niečo celkom iné...
Iní veriaci sa pohoršovali, že vo Veľkom týždni v supermarkete rozdávali letáky, na ktorých ako liek proti jarnej únave odporúčali oprieť sa o strom a čerpať z neho energiu. Videli v tom pohanský rituál, najmä preto, že leták odporúčal aj modlitbu k matke prírode pred a po takomto čerpaní nových síl. Stačilo povedať im o kríži ako strome života, kde už nejde o bioenergiu, ale o úplne novú silu, ktorú nám dáva Kristova smrť a vzkriesenie, a získali na vec nový pohľad...
S podobnými prípadmi som sa cez tohtoročné sviatky stretal na každom kroku. Uvedomil som si, že ak sa nenaučíme liturgickej a biblickej symbolickej reči, postupne sa nám vytratí aj samotný obsah, ktoré tieto symboly vyjadrujú. O čo teda ide?
Zaľúbený študent či študentka spontánne kreslí srdiečka aj pomedzi vzorce, započúvaný do náročnej prednášky. „Z plnosti srdca hovoria ústa“ a každý náš vonkajší prejav. Platí to aj naopak: z toho, čo človek vníma zmyslami, sa postupne napĺňa i jeho srdce. Veci, obrazy a gestá sa stávajú symbolmi, ak majú vzťah k človeku či skutočnosti, na ktorú poukazujú svojim tvarom i bez neho. Trochu obyčajnej hliny mal emigrant v obrovskej úcte, ak mu ju niekto priniesol z hrobu drahých rodičov. Symbol je teda tým výrečnejší, čím silnejší je náš vzťah k skutočnosti, ktorú naznačuje. Biblická a liturgická reč je rečou symbolov. Ak nepoznáme jej skrytý obsah, môže byť človeku rovnako cudzia v materinskej reči ako v hebrejskom, gréckom či latinskom originály. Symbolická reč vyjadruje navonok vnútorný vzťah človeka a Boha a napomáha jeho rastu.
Najčastejšie na túto potrebu narážame cez veľkonočné sviatky. Sú plné symbolov. Aj mnohí veriaci nepoznajú ich reč. Ešte častejšie vybledol vzťah k skutočnosti, ktorú symboly vyjadrujú: k osobe Ježiša Krista a jeho posolstvu očisty od zla a perspektívy nového a večného života, ktorá zásadne mení aj kvalitu toho súčasného, pozemského. Miesto dlhého výkladu pár príkladov.
Samotný názov Veľkej noci, „pésach“, znamená „prechod“, či „obídenie“. Vychádza z historickej udalosti oslobodenia židovského národa z egyptského zajatia, keď anjel, ničiaci všetko prvorodené v Egypte, obišiel židovské domy označené krvou baránka, ktorého pospolitosť jedla podľa Mojžišových predpisov. Židia utekali z Egypta v čase splnu po jarnej rovnodennosti, aby mohli napredovať na úteku aj v noci. Podľa toho sa dodnes riadi židovský i kresťanský kalendár veľkonočných sviatkov. Pre židovskú pospolitosť sa slávenie pésachu stalo spomienkou, sviatkom radosti zo slobody. Postupne naberalo aj silný mesiánsky náboj. Liturgické gestá a zvyky (horké byliny, nekvasený chlieb, krv baránka) mali praktický význam v danej historickej udalosti. V liturgickom slávení nadobudli symbolický zmysel pre život súčasníkov. Vzhľadom na budúcnosť sa symboly stávali predobrazmi. Pre tých, čo uverili a prijali Krista ako mesiáša (v súčasnom Izraeli ku nim patrí aj niekoľko tisíc „mesiánskych židov“, ktorí si ponechali židovské náboženstvo, ale prijali Ježiša Krista za mesiáša) sa predobrazy napĺňajú práve v ňom.
Pri putovaní púšťou, keď sa rozmnožili jedovaté hady, medený had vyzdvihnutý na palici prinášal uzdravenie tým, čo naň pozreli s vierou. Sám Kristus sa hlási k tomuto predobrazu, a vyzdvihnutý zo zeme prináša uzdravenie duší z hriechu, spôsobeného obrazným hadom z rajskej záhrady. On osobne sa stáva obetným baránkom, čím sa naplnil predobraz židovských obetí baránka na odpustenie hriechov. Židia uzatvárali zmluvy navzájom i historické zmluvy medzi národom a Bohom symbolickou obetou. Vo svojej vlastnej krvi uzatvára Ježiš „novú a večnú zmluvu“, ktorá robí navzájom pokrvnými tých, čo uveria v neho. To je vnútorné tkanivo, ktoré je základom Cirkvi. Voda krstu pripomína historický prechod Izraelitov cez Červené more, no stáva sa symbolom smrti starého človeka a zrodu nového.
Aj v samotnej Cirkvi bola po Druhom vatikánskom koncile tendencia vypúšťať obrady a gestá, ktorým už súčasníci nerozumeli. Zostávala však len „kultúra holých stien“. Cirkevná i sekulárna kultúra sa posunula ďalej: snažia sa znovu objavovať ich pôvodný skrytý zmysel. Starožitnosti stúpajú na cene. Objavením hlbokého zmyslu, krásy a bohatstva symbolov troch tisícročí môžu stúpnuť na cene i veľkonočné sviatky. Bez živého vzťahu k ich ústrednej osobnosti, Ježišovi Kristovi, však človek zostáva len na úrovni etnológie, folklóru či estetiky. Tajomstvo veľkej noci je odpoveďou na bytostné otázky každého človeka. Bolo by nesprávne zavrhnúť to, čo sme nemali možnosť spoznať. Najmä mladú generáciu treba učiť rozumieť jazyku biblických a liturgických symbolov. Inak naozaj ťažko očakávať, že sa budú zúčastňovať na obradoch, ktorým nerozumejú. Naopak, keď sa naučia vnímať symbolickú reč, stanú sa pre nich živé nielen liturgické slávenia, ale objavia Božie pôsobenie vo vlastnom živote, v prírode i v živote spoločnosti.








All the contents on this site are copyrighted ©.