Štvrtkový komentár Mariána Gavendu: Kľúč k veľkonočnému tajomstvu
Milí poslucháči, i
keď veľkonočné sviatky a ich oktáva už dozneli, stále sme naplno vo veľkonočnom období.
Je to čas, keď má v nás doznievať zmysel veľkonočného tajomstva a prerastať do nášho
života. Chcel by som využiť túto príležitosť a podeliť sa o niekoľko myšlienok, ktoré
ma najčastejšie oslovovali cez tohtoročné veľkonočné sviatky. Niekoľko momentiek:
Na zastávke ma oslovila pani, ktorá práve išla zo spovede. Vyjadrila sa, že jej robí
ťažkosť modlitba, v ktorej veriaci prosia, aby ich Kristus „obmyl svojou krvou“. Zdalo
sa jej to drastické. Keď som jej vysvetlil, že ide skôr o transfúziu ako o obmytie,
teda o očistenie nášho vnútra pôsobením Božej milosti, povedala, že takto je to niečo
celkom iné... Iní veriaci sa pohoršovali, že vo Veľkom týždni v supermarkete rozdávali
letáky, na ktorých ako liek proti jarnej únave odporúčali oprieť sa o strom a čerpať
z neho energiu. Videli v tom pohanský rituál, najmä preto, že leták odporúčal aj modlitbu
k matke prírode pred a po takomto čerpaní nových síl. Stačilo povedať im o kríži ako
strome života, kde už nejde o bioenergiu, ale o úplne novú silu, ktorú nám dáva Kristova
smrť a vzkriesenie, a získali na vec nový pohľad... S podobnými prípadmi som sa
cez tohtoročné sviatky stretal na každom kroku. Uvedomil som si, že ak sa nenaučíme
liturgickej a biblickej symbolickej reči, postupne sa nám vytratí aj samotný obsah,
ktoré tieto symboly vyjadrujú. O čo teda ide? Zaľúbený študent či študentka spontánne
kreslí srdiečka aj pomedzi vzorce, započúvaný do náročnej prednášky. „Z plnosti srdca
hovoria ústa“ a každý náš vonkajší prejav. Platí to aj naopak: z toho, čo človek vníma
zmyslami, sa postupne napĺňa i jeho srdce. Veci, obrazy a gestá sa stávajú symbolmi,
ak majú vzťah k človeku či skutočnosti, na ktorú poukazujú svojim tvarom i bez neho.
Trochu obyčajnej hliny mal emigrant v obrovskej úcte, ak mu ju niekto priniesol z hrobu
drahých rodičov. Symbol je teda tým výrečnejší, čím silnejší je náš vzťah k skutočnosti,
ktorú naznačuje. Biblická a liturgická reč je rečou symbolov. Ak nepoznáme jej skrytý
obsah, môže byť človeku rovnako cudzia v materinskej reči ako v hebrejskom, gréckom
či latinskom originály. Symbolická reč vyjadruje navonok vnútorný vzťah človeka a
Boha a napomáha jeho rastu. Najčastejšie na túto potrebu narážame cez veľkonočné
sviatky. Sú plné symbolov. Aj mnohí veriaci nepoznajú ich reč. Ešte častejšie vybledol
vzťah k skutočnosti, ktorú symboly vyjadrujú: k osobe Ježiša Krista a jeho posolstvu
očisty od zla a perspektívy nového a večného života, ktorá zásadne mení aj kvalitu
toho súčasného, pozemského. Miesto dlhého výkladu pár príkladov. Samotný názov
Veľkej noci, „pésach“, znamená „prechod“, či „obídenie“. Vychádza z historickej udalosti
oslobodenia židovského národa z egyptského zajatia, keď anjel, ničiaci všetko prvorodené
v Egypte, obišiel židovské domy označené krvou baránka, ktorého pospolitosť jedla
podľa Mojžišových predpisov. Židia utekali z Egypta v čase splnu po jarnej rovnodennosti,
aby mohli napredovať na úteku aj v noci. Podľa toho sa dodnes riadi židovský i kresťanský
kalendár veľkonočných sviatkov. Pre židovskú pospolitosť sa slávenie pésachu stalo
spomienkou, sviatkom radosti zo slobody. Postupne naberalo aj silný mesiánsky náboj.
Liturgické gestá a zvyky (horké byliny, nekvasený chlieb, krv baránka) mali praktický
význam v danej historickej udalosti. V liturgickom slávení nadobudli symbolický zmysel
pre život súčasníkov. Vzhľadom na budúcnosť sa symboly stávali predobrazmi. Pre tých,
čo uverili a prijali Krista ako mesiáša (v súčasnom Izraeli ku nim patrí aj niekoľko
tisíc „mesiánskych židov“, ktorí si ponechali židovské náboženstvo, ale prijali Ježiša
Krista za mesiáša) sa predobrazy napĺňajú práve v ňom. Pri putovaní púšťou, keď
sa rozmnožili jedovaté hady, medený had vyzdvihnutý na palici prinášal uzdravenie
tým, čo naň pozreli s vierou. Sám Kristus sa hlási k tomuto predobrazu, a vyzdvihnutý
zo zeme prináša uzdravenie duší z hriechu, spôsobeného obrazným hadom z rajskej záhrady.
On osobne sa stáva obetným baránkom, čím sa naplnil predobraz židovských obetí baránka
na odpustenie hriechov. Židia uzatvárali zmluvy navzájom i historické zmluvy medzi
národom a Bohom symbolickou obetou. Vo svojej vlastnej krvi uzatvára Ježiš „novú a večnú
zmluvu“, ktorá robí navzájom pokrvnými tých, čo uveria v neho. To je vnútorné tkanivo,
ktoré je základom Cirkvi. Voda krstu pripomína historický prechod Izraelitov cez Červené
more, no stáva sa symbolom smrti starého človeka a zrodu nového. Aj v samotnej
Cirkvi bola po Druhom vatikánskom koncile tendencia vypúšťať obrady a gestá, ktorým
už súčasníci nerozumeli. Zostávala však len „kultúra holých stien“. Cirkevná i sekulárna
kultúra sa posunula ďalej: snažia sa znovu objavovať ich pôvodný skrytý zmysel. Starožitnosti
stúpajú na cene. Objavením hlbokého zmyslu, krásy a bohatstva symbolov troch tisícročí
môžu stúpnuť na cene i veľkonočné sviatky. Bez živého vzťahu k ich ústrednej osobnosti,
Ježišovi Kristovi, však človek zostáva len na úrovni etnológie, folklóru či estetiky.
Tajomstvo veľkej noci je odpoveďou na bytostné otázky každého človeka. Bolo by nesprávne
zavrhnúť to, čo sme nemali možnosť spoznať. Najmä mladú generáciu treba učiť rozumieť
jazyku biblických a liturgických symbolov. Inak naozaj ťažko očakávať, že sa budú
zúčastňovať na obradoch, ktorým nerozumejú. Naopak, keď sa naučia vnímať symbolickú
reč, stanú sa pre nich živé nielen liturgické slávenia, ale objavia Božie pôsobenie
vo vlastnom živote, v prírode i v živote spoločnosti.