Rubrika pre gréckokatolíkov

Dôstojné a krásne slávenie Eucharistie – misijný rozmer 

P. Cyril Vasiľ SJ

    Veľkonočné obdobie je časom, kedy sa v hojnejšej miere zúčastňujeme na liturgických sláveniach. Medzi nimi vyniká slávenie Euchatistie. Encyklika pápeža Jána Pavla II., Ecclesia de Eucaristia, medzi rôznymi doktrinálnymi a disciplinárnymi bodmi pripomína, že „viera Cirkvi v eucharistické tajomstvo sa vyjadrovala počas dejín nielen v dôraze na vnútorný postoj zbožnosti, ale aj celým radom vonkajších prejavov“, teda prostredníctvom tých javov, ktoré označujeme slovom kult, liturgia, rítus. Táto bohatá rôznosť vonkajšieho slávenia Tajomstva je osobitne vnímaná na kresťanskom Východe.
 
Neraz sa vo všeobecnosti stretávame s identifikáciou celého kresťanského Východu, alebo jednotlivých východných cirkví s tzv. „obradom“, chápaným predovšetkým v jeho liturgickom rozmere. Je to dôsledkom toho, že, že liturgia zaujíma v živote cirkvi centrálne miesto. Aj Druhý vatikánsky koncil pripomína, že „je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania Liturgiu, najmä eucharistickú službu, zdroj života pre Cirkev a záruku budúcej slávy: jej prostredníctvom veriaci, zjednotení s biskupom, majú prístup k Bohu Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, a zostúpením Ducha Svätého dosahujú spoločenstvo s najsvätejšou Trojicou, stanúc sa "účastnými na Božej prirodzenosti" (2Pt 1,4). A tak slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách, buduje sa a vzrastá Cirkev Božia a koncelebráciou sa prejavuje ich spoločenstvo.“ (UR 15).
Spojitosť medzi vierou vyznávanou a vierou slávenou vyjadruje starobilé pravidlo, "lex orandi lex credendi –pravidlo modlitby je aj pravidlom viery".
Slávenie Eucharistie sa viaže už k počiatkom kresťanstva - a to ako vo všeobecnosti tak aj v konkrétnom procese prijímania kresťanstva v rámci jednotlivých kultúr a národov. Najstaršia kronika kyjevskej Rusi, Povesť vremennych let udáva spôsob prijatia kresťantva u východných Slovanov nasledovne. Na dvor kniežaťa Vladimíra prišli vyslanci rôznych národov a náboženstiev, starých Bulharov vyznávajúcich islam, chazarských kmeňov, ktoré prijali židovské náboženstvo, germánskych a gréckych kresťanov. Všetci títo vyslanci navrhovali kniežaťu, aby sa zriekol slovanského pohanstva a prijal spolu so svojim ľudom kresťanstvo. Vladimír si ich všetkých vypočul, ale ich opisné predstavenie náboženských právd nepovažoval za dostatočné. Rozhodol sa teda poslať do jednotlivých krajín svojich vyslancov, aby videli, ako tieto národy slúžia Bohu, ktorého vyznávajú. V roku 987 sa vyslanci vrátili a podali mu správu. Podľa nich vraj v mohamedánskych mešitách bola bohoslužba „bez radosti“, u Germánov sa im zasa kresťanstvo zdalo, že je „bez akejkoľvek krásy“. Nakoniec prišli poslovia aj do Konštantinopolu. Slovania od Dneperských stepí ostali uchvátení a vo vytržení, keď videli ako v chráme Božej Múdrosti - Hagia Sofia patriarcha „prikázal zvolať duchovenstvo a podľa zvyku slávil sviatočnú bohoslužbu, v kúdoloch kadidla a v harmónii spevov a chórov.“ Poslovia referovali Vladimírovi: „Priviedli nás tam, kde Gréci slúžia svojmu Bohu a my sme už ani nevedeli, či sme už v nebi, alebo ešte na zemi, pretože nikde inde na zemi niet takej krásy a nádhery, ani nevieme ako vypovedať tieto veci. Vieme však iba to, že tam naozaj Boh prebýva medzi ľuďmi.“

Tento príbeh, aj keď v legendárnej a ľudovej forme, dobre vyjadruje náboženskú potrebu všetkých národov, ale predovšetkým východných národov. Legendárny príbeh kroniky o „súťaži“ jednotlivých náboženstiev sa v istej forme ozýva aj z riadkov encykliky Ecclesia de Eucharistia, keď nám pripomína, ako „v úsilí zachytiť adoráciu tajomstva, v rituálnej a estetickej perspektíve v istom zmysle súťažili medzi sebou kresťania Východu a Západu. Ako nevzdať vďaky Pánovi zvlášť za prínos, ktorý dalo kresťanské umenie veľkými architektonickými a maliarskymi dielami grécko-byzantskej tradície a celej geografickej oblasti slovanskej kultúry? Na Východe si posvätné umenie zachovalo osobitne silný zmysel pre tajomstvo, podnecujúc umelcov chápať snahu o vytvorenie krásna nielen ako prejav génia, ale aj ako autentickú službu viere."

Spomínaný zmysel pre tajomstvo, pri ktorom sa prostredníctvom jednoduchých znakov vyjadruje nezmerateľná hľbka Božieho tajomstva sa osobitným spôsobom uplatňuje pri eucharistickom slávení. Ako hovorí Pavel Evdokimov, liturgia nás vovádza do sveta symbolov, ktorí nám pomáhajú pochopiť a prežiť Božie tajomstvo. Symboly ako chrám, ikona, kríž – nám dávajú možosť zúčastniť sa na materiálnom rozmere tajomstva. . V liturgii odhaľujú veci svoju podstatu daru, ktorý Stvoriteľ ponúkol ľudstvu: "A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré." (Gn 1,31) Aj keď je všetko poznačené drámou hriechu, ktorý zaťažuje hmotu a prekáža jej priezračnosti, Vtelením je hmota vykúpená a plne uschopnená stať sa teoforickou – bohonosnou, teda schopnou dostať sa do vzťahu s Otcom: táto vlastnosť sa v najväčšej miere prejavuje v posvätných tajomstvách, vo sviatostiach Cirkvi. Posvätno nam zjavuje to, že všetko, priestor i čas, patrí Bohu. Medzi poscätnom a jeho materiálnym prejavom existuje ontologická jednota, ktorá v prípade Eucharistie - v tomto najvyššom prejave posvätna - prechádza až do úplnej premeny, prepodstatnenia: eucharistický chlieb a víno nielen naznačujú, symbolizujú, telo a krv, ale sa stávajú telom a Krvou Krista.


Radosť, krása, slávnostnosť – to všetko sú čitateľné vonkajšie znaky slávenia kresťanskej viery, viery v „Boha ktorý prebýva medzi ľuďmi“. Ako pripomína encylika Orientale Lumen, „liturgická modlitba na Východe preukazuje veľkú schopnosť zachytiť ľudskú osobu v jej celistvosti: tajomstvo býva vyspievané so všetkou jemnosťou a vznešenosťou obsahu, ale aj s vrúcnym citom, ktorý prebúdza v srdci spaseného ľudstva. Pri posvätnom úkone je prizvaná k chvále aj telesná stránka, a krása, ktorá je na Východe jedným z najobľúbenejších mien na vyjadrenie Božej harmónie a modelom premeneného ľudstva, sa prejavuje všade: vo forme chrámu, vo zvukoch, farbách, svetlách, vôňach. Aj dĺžka bohoslužieb a opakované invokácie, to všetko vyjadruje postupné stotožnenie sa oslavovaného tajomstva s celým človekom. Modlitba Cirkvi sa tak už stáva účasťou na nebeskej liturgii a závdavkom večnej blaženosti. ... Každému, kto hľadá autentický význam vzťahu k sebe samému a k svetu, tak často znetvorenému egoizmom a nenásytnosťou, ukazuje liturgia cestu k rovnováhe nového človeka a vyzýva ho k úcte k eucharistickým schopnostiam stvoreného sveta, ktorý je určený na to, aby bol prijatý do Pánovej Eucharistie v jeho Pasche, prítomnej v obeti oltára.

Radosť, krása, slávnostnosť – tieto prvky pred viac ako tisícročím dojali, uchátili srdcia i mysle pohanských Slovanov a priviedli ich k prijatiu evanjelia, tejto radostne zvesti o „Bohu, ktorý prebýva medzi ľuďmi“. Aj dnes, na úsvite tretieho tisícročia, ľudia aj naďalej hľadajú skutočnú radosť a krásu – a nemôžu ich nájsť kým ostávajú v zajatí starého, alebo novodobého pohanstva. K týmto osobám, znechuteným a rozčarovaným tisícorakými návrhami voľného trhu ideí a filozofií sa sa môže prihovoriť hlboká a tajomná krása našich liturgických slávení. Dôstojné, radostné a duchovné slávenie bohoslužieb, zvlášť Eucharistie, sa tak môže stať impulzom k zodpovednému hľadaniu pravdy pre ich život, hľadaniu, ktoré ich v miere ich úprimnosti privedie k tomu, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6).