Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (17. apríla, RV) – Na veľkonočnú nedeľu Svätý Otec predsedal slávnostnej svätej omši na námestí sv. Petra vo Vatikáne. Vo svojej homílii sa veriacim prihovoril slovami: "Bol obetovaný náš veľkonočný baránok, Kristus!" (1 Kor 5,7). V tento deň zaznieva zvolanie svätého Pavla, ktoré sme si vypočuli v druhom čítaní, a ktoré pochádza z prvého listu Korinťanom. Ide o text, ktorý bol napísaný iba 20 rokov po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní, napriek tomu - ako je to typické pre isté Pavlove výrazy - už v sebe obsahuje udivujúcu syntézu, plné vedomie kresťanskej novosti. Hlavný symbol histórie spásy - veľkonočný baránok - je tu identifikovaný v Ježišovi a nazývaný práve "náš veľkonočný baránok". Židovská veľká noc, pamiatka na oslobodenie z Egyptského otroctva, počítala každý rok s obetovaním baránka, baránka pre celú rodinu, podľa Mojžišových predpisov. Vo svojom utrpení a smrti sa Ježiš ukazuje ako Boží Baránok "obetovaný" na kríži, aby sňal hriechy sveta. Bol zabitý práve v hodine, keď bolo zvykom zabíjať baránkov v Jeruzalemskom chráme. Zmysel tejto svojej obety anticipoval on sám počas Poslednej večere, nahradiac seba - pod znameniami chleba a vína - namiesto rituálnych jedál židovskej Veľkej noci. Tak môžeme povedať, že Ježiš skutočne vykonal tradičnú starovekú veľkú noc a premenil ju na svoju Veľkú noc.



Počínajúc týmto novým významom veľkonočných sviatkov, tak rozumieme aj interpretácii "nekvasených chlebov", ktorú priblížil svätý Pavol. Apoštol sa odvoláva na staroveký židovský zvyk: podľa ktorého pri príležitosti Veľkej noci, bolo potrebné vyčistiť dom aj od najmenšieho kúsku kysnutého chleba. Na jednej strane to znamenalo pamiatku na to, čo sa stalo predkom vo chvíli úteku z Egypta: odchádzajúc rýchlo z krajiny, zobrali si so sebou iba nekvasené chleby. Zároveň ale "kvasené chleby" boli symbolom očistenia: odstrániť to, čo je staré, aby sa uvoľnilo miesto pre nové. Teraz, vysvetľuje svätý Pavol, aj táto staroveká tradícia získava nový zmysel, počínajúc nových "exodom", ktorým je Ježišov prechod zo smrti do večného života. A pretože Kristus, ako pravý Baránok obetoval seba samého za nás, aj my jeho učeníci - vďaka Nemu a prostredníctvom Neho - môžeme a musíme byť "novým cestom", "kvasenými chlebmi", oslobodení od každého zvyšku starého kvasu hriechu: nikdy viac zloba a ničomnosť v našom srdci. "Slávme teda sviatok ... s kvasenými chlebmi úprimnosti a pravdy". Táto výzva svätého Pavla, ktorá končí krátke čítanie, ktoré sme si pred chvíľou vypočuli, sa ozýva silnejšie v kontexte Roku sv. Pavla.



Drahí bratia a sestry, prijmime apoštolovo pozvanie. Otvorme dušu mŕtvemu a vzkriesenému Kristovi, aby nás obnovil, aby odstránil z nášho srdca jed hriechu a smrti a šíril lymfu života ducha Svätého: božský a večný život. Vo veľkonočnej sekvencii, skoro odpovedajúc na slová apoštola, sme spievali: "Scimus Christum surrexisse a mortuis vere" - vieme, že Kristus skutočne vstal zmŕtvych". Áno! Toto je základným jadrom vyznania našej viery; toto je výkrik víťazstva, ktorý dnes všetkých zjednocuje. A ak Ježiš vstal zmŕtvych, teda je živý, kto nás môže oddeliť od Neho? Kto nás môže obrať o jeho lásku, ktorá zvíťazila nad nenávisťou a porazila smrť? Ohlasovanie Veľkej noci sa šíri vo svete radostným spevom Aleluja. Spievajme ho s perami, spievajme ho predovšetkým našim srdcom a životom, životným štýlom "kvasených chlebov", teda jednoduchým, pokorným a plodným na dobré skutky. "Surrexit Christus spes mea: / precedet suos in Galileam - Kristus moja nádej vstal zmŕtvych a predchádza vás do Galilei". Vzkriesený nás predchádza a sprevádza na cestách sveta. On je našou nádejou, On je pravým pokojom sveta. Amen!



Na konci svätej omše predniesol Svätý Otec svoje veľkonočné posolstvo a udelil apoštolské požehnanie Urbi et Orbi – mestu Rím a celému svetu. Vo svojom posolstve sa Svätý Otec sa Svätý Otec obrátil na veriacich slovami: „Drahí bratia a sestry v Ríme a na celom svete!

každému z vás vyjadrujem veľkonočné blahoželanie slovami svätého Augustína: „Resurrectio Domini, spes nostra – Pánovo zmŕtvychvstanie je našou nádejou“ (Augustín, Homília 261,1). Týmto tvrdením tento veľký biskup vysvetľoval svojim veriacim, že Ježiš vstal zmŕtvych pre nás, ktorí sme boli odsúdení na smrť, aby sme nezúfali a nemysleli si, že smrťou sa náš život definitívne končí. Kristus vstal zmŕtvych, aby nám daroval nádej (porov. Ibid).

Hoci je pravda, že smrť už nemá moc nad človekom a nad svetom, zostáva ešte stále mnoho, mnoho stôp jej starého kráľovstva. Ak prostredníctvom Veľkej noci Kristus vykorenil zlo, potrebuje teraz mužov a ženy, ktorí by mu v každej dobe a kdekoľvek na svete pomohli upevňovať jeho víťazstvo jeho zbraňami: zbraňami spravodlivosti a pravdy, milosrdenstva, odpustenia a lásky. Toto je posolstvo, ktoré som, pri príležitosti nedávnej apoštolskej cesty do Kamerunu a Angoly, chcel priniesť na celý Africký kontinent, ktorý ma prijal s veľkým nadšením a ochotou počúvať. Afrika nesmierne trpí krutými a nekonečnými konfliktami – často opomínanými – ktoré ničia a zabíjajú jej národy, ako aj rastúcim počtom jej synov a dcér, ktorí sa stávajú obeťami hladu, chudoby, choroby. To isté posolstvo zopakujem vo Svätej Zemi, kde sa s radosťou odoberiem o niekoľko týždňov. Náročné, ale nevyhnutné zmierenie, ktoré je predpokladom všeobecnej bezpečnej budúcnosti a pokojného spolužitia, sa nemôže uskutočniť inak, ako neúnavným, vytrvalým a úprimným úsilím o vyriešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu. Zo Svätej Zeme sa potom pozrime na susediace krajiny, na Blízky Východ, na celý svet. V čase globálneho nedostatku chleba, finančného zmätku, starých a nových foriem chudoby, znepokojujúcich klimatických zmien, násilia a biedy, ktoré mnohých nútia opustiť vlastnú krajinu a hľadať menej neistú nádej na prežitie, v čase stále hroziaceho terorizmu, rastúcich obáv pred neistotou zajtrajška je naliehavé objaviť znovu perspektívy schopné navrátiť nádej. Nech sa nikto nevzdáva v tomto pokojnom zápase, ktorý sa začal Kristovou Paschou, ktorý – opakujem – hľadá mužov a ženy, schopných pomáhať mu upevňovať jeho víťazstvo jeho zbraňami, zbraňami spravodlivosti a pravdy, milosrdenstva, odpustenia a lásky.

V pondelok napoludnie sa pápež Benedikt XVI. zo svojho letného sídla v Castel Gandolfe pomodlil spolu s veriacimi mariánsku modlitbu Raduj sa nebies kráľovná. Pred ňou sa im prihovoril:

„Drahí bratia a sestry, Počas týchto veľkonočných dní počujeme často Ježišove slová: „Vstal som zmŕtvych a som stále s tebou“. Vzhľadom na tieto slová, Cirkev radostne vyznáva: „Áno, sme si toho istí. Pán naozaj vstal zmŕtvych, aleluja! Jemu sláva a moc naveky“. Celá Cirkev s radosťou vyznáva svoje pocity, keď ohlasuje: „Toto je deň Krista Pána“. Vskutku, keď Ježiš vstal zmŕtvych, ustanovil tak svoj deň večnosti. „Nezomriem – hovorí, - ale budem žiť“. Syn človeka ukrižovaný, kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným novej duchovnej stavby, ktorou je Cirkev, Jeho mystické telo. Boží ľud, ktorého Kristus je neviditeľnou hlavou, je určený k tomu, aby rástol počas storočí, až po úplné naplnenie plánu spásy. Potom celé ľudstvo bude v Ňom a celá existencia bude mať účasť na jeho víťazstve. Podobne, ako píše svätý Pavol, On bude „dokonalým naplnením všetkých vecí“ (por. Ef 1,23) a „Boh bude všetko vo všetkom“ (1 Kor 15,28).

Celá kresťanská komunita sa raduje, pretože vzkriesenie Pána nás uisťuje, že boží plán spásy sa určite naplní. Preto je Veľká noc našou nádejou. A my, ktorí sme vstali zmŕtvych spolu s Kristom prostredníctvom krstu, máme ho teraz nasledovať verne a vo svätosti života, putovať bez ustania k Veľkej noci vo večnosti, uvedomujúc si, že ťažkosti, skúšky a utrpenie ľudského života, vrátane smrti, nemôžu nás oddeliť od Neho a od Jeho lásky. Jeho vzkriesenie postavilo most medzi svetom a večným životom, po ktorom každý muž a každá žena môže prejsť, aby sme tak dosiahli skutočný cieľ nášho pozemského putovania.

Pápež Benedikt XVI. sa v stredu predpoludním stretol s tisícami veriacich pútnikov na námestí sv. Petra vo Vatikáne. Vo svojej katechéze sa ešte raz vrátil k tajomstvu Veľkej noci, keď povedal: „Drahí bratia a sestry, zvyčajná stredajšia generálna audiencia je dnes preniknutá duchovnou radosťou, radosťou, ktorú nemôže zrušiť nijaké utrpenie ani zármutok, pretože je to radosť, ktorá pramení istoty, že Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním definitívne zvíťazil nad zlom a nad smrťou. „Kristus vstal z mŕtvych! Aleluja!“, spieva oslavujúca Cirkev. A táto oslavná atmosféra, tieto pocity typické pre Veľkú noc netrvajú len počas jedného týždňa – počas Veľkonočnej oktávy – ale sa týkajú celého obdobia päťdesiatich dní, až do Zoslania Ducha Svätého. Ba mohli by sme povedať, že tajomstvo Veľkej noci objíma, zahŕňa celú našu existenciu.“ – ls -