Štvrtkový komentár Jozefa Haľka: Na hraniciach zeme

„Na hraniciach zeme“ – tak sa volala jedna z najobľúbenejších kníh mojej mladosti. Podrobne opisuje slávnych mužov, ktorý sa húževnatým úsilím prepracovali na takzvané „hranice zeme“. Napríklad Edmunda Hillaryho, ktorý koncom mája roku 1953 stál spolu so šerpom Tensingom na najvyššom pevnom bode planéty. Alebo Roalda Amundsena, ktorý 14. decembra 1911 dosiahol najjužnejší cíp planéty podobne, ako Robert Pearry, ktorý dva roky predtým spočinul na severnom póle. Nehovoriac o fascinujúcom dobrodružstve Donalda Walsha a Jacquesa Piccarda, ktorí 11. januára roku 1960 v špeciálnej ponorke zostúpili do jedenásťkilometrovej hĺbky pod hladinu oceánu, do najhlbšej priehlbiny morského dna v Mariánskej priekope.

Prečo sa títo muži preslávili? Čo je také príťažlivé na ich príbehu? Prečo nie tí, ktorí sa s rovnakým vypätím snažili o dosiahnutie nimi pokorených cieľov, prečo sa oni nestali známymi? Alebo prečo nie tí, ktorí tie isté uvedené ciele dosiahli po týchto prvých víťazoch? Odpoveď sa javí viac ako jednoduchá: Hillary, Amundsen, Pearry a ďalší dokázali, čo doteraz nedokázal nikto. Dosiahli ciele, ktoré sa dovtedy zdali nedosiahnuteľnými. Prekročili hranice, ktoré sa zdali byť neprekročiteľnými. Išlo však o viac ako topografické rekordy, išlo aj o povalenie mentálnych blokov v podobe presvedčenia, že sa niečo nedá, že je niečo nemožné, vylúčené, absurdné.

Veľkonočné sviatky sú vlastne tiež o jednej prekonanej hranici. Na rozdiel od tých vyššie spomínaných, sú k tejto hranici pozvaní všetci. Pozýva ich Ježiš, víťazný a zmŕtvychvstalý. Ježiš, ktorý pokoril hranicu smrti, pokoril naozaj existenciálne hĺbky, výšky, tajomné póly ľudského života. Naozaj, čo asi cítili Peter a Ján, keď utekali k hrobu, o ktorom počuli, že je prázdny? Na čo asi myslel Peter, ktorý tak bolestne sám na sebe zakúsil hranice zrady, hoci sa predtým zaprisahával za Majstra položiť hoci aj život. A na čo myslel Ján, ktorý Ježiša videl na vlastné oči vykrvácať na kríži a teraz mu tvrdili, že ho v hrobe viac niet.

Do Petrových a Jánových stôp dodnes vstupujú milióny pútnikov. Fascinuje ich myšlienka prázdneho hrobu, tam v Jeruzaleme pod kopulou baziliky stoja denne v rade, aby mohli vstúpiť do povestnej hrobovej komory. No čo vlastne hľadajú v najznámejšom hrobe na planéte, ktorý je zvláštny tým, že v ňom nikto nie je pochovaný? Keď som tam v tom dlhom rade v roku dvetisíc stál sám, videl som z Božieho hrobu vychádzať ľudí rôznych tvárí: plačúcich, usmievavých, dojatých i s modlitbou na operách. Pýtam sa, čo ich dojalo na mieste, kde vlastne nevideli nič? Na mieste, kde už nie je ten, koho sa to všetko týka? Čo je na tom malom kúsku zeme, do ktorého sa človek sotva zmestí, také ohromujúce a duchovne oslovujúce? Nuž to, že Nazaretský Ježiš práve tu pokoril hranicu dovtedy nedosiahnutú. Prekročil hranicu, ktorá sa zdala byť neprekročiteľnou. Otvoril mentálne hranice presvedčenia, že sa niečo nedá, že je niečo nemožné, vylúčené, absurdné.

Ten hrob je hranica, na ktorej človek očami viery zisťuje, že táto hranica je iba „hraničný priechod“ do novej, vyššej dimenzie života. Že smrť nie je konečnou stanicou človeka, že hrob nie je zúfalou bodkou za jeho pozemskou existenciou. „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi“ - znela otázka tu, pri prázdnom hrobe po zmŕtvychvstaní. Preto ľudí toto miesto dojíma, lebo je nielen o Zmŕtvychvstalom Kristovi, ale aj o nich. Akoby im prázdna hrobová komora hovorila: vaša ľudská dôstojnosť je práve v tom, že ste povolaní do večnosti, do večného spoločenstva s Bohom.

Tento týždeň sa v liturgii po osem dní celej Veľkonočnej oktávy každý deň spieva slávnostné Glória. Vyjadruje radosť nad tým, že sa otvorila chrámová opona, definitívny priezor do Božej lásky, ktorej svetlo spätne prežaruje celé pozemské putovanie, aby ho obdarila plnosťou pre každý okamih. Lebo hranicou bezhraničnosti, prahom večnosti je každá s láskou vykonaná práca, každý čin naplnený snahou konať podľa vôle Zmŕtvychvstalého Krista. A preto človek vlastne nemusí odchádzať na špeciálne miesta, na slávne hranice zeme, na historicky atraktívne lokality. Stačí tam, kde práve stojíme; tam, kam nás zavedú životné cesty veriť že Zmŕtvychvstalý stojí pri nás: on, ktorý vstúpil do večeradla cez zatvorené dvere, vstupuje – napriek bariére času a priestoru - do našej súčasnosti a ponúka nám žiť naplno. Vstávať z mŕtvych vždy vtedy, keď sa rozhodneme prekročiť limity vlastného egoizmu, zomrieť sebe a žiť v láske pre druhých.