Veľkopiatočné zamyslenie: Kríž je definíciou kresťanstva
Dnes sa náš zrak
upiera na Ježiša, ktorý na dreve kríža zomiera z lásky za celé ľudstvo, za každého
človeka, aby ho vykúpil z otroctva hriechu, priviedol naspäť k Otcovi. Dáva sa za
nás na obetu, trpí hroznou ťažobou hriechu, v ktorom sa mieša neprajnosť, nenávisť,
lakomstvo, pýcha, nečistota srdca, zvady a roztržky človeka. Ako hovorí prorok Izaiáš:
„Sám sa za nás stal hriechom.“ Ježiš nám bol podobný vo všetkom, okrem hriechu, lebo
ten Bohu nie je a ani nemôže byť vlastný. Jeho láska k nám ho však od samého začiatku
jeho života na zemi hnala, aby sa nevyhýbal miestam, ktoré boli poznačené hriechom,
tie ho priam priťahovali. Boli to ľudské srdcia, v ktorých sa ukrývala dráma konkrétneho
človeka. Ľudia poznačení slabosťou, biedou, chudobou ho neodpudzovali čo sa nám bežne
stáva. Keď pozorujeme Krista ako sa stretáva s ľuďmi zaráža nás jeho prvý pohľad,
ktorým oslovuje človeka. Je to pohľad, ktorý má v sebe neobyčajnú schopnosť chápať
vnútorné rozpoloženie toho druhého. Je to pohľad spolucítenia, ktorý ale ide za hranicu
súcitu, pretože Ježiša skutočne zaujíma osud toho druhého. Mohli by sme povedať,
že sa za neho cíti zodpovedný. Sám Ježiš povedal: „Nechcem smrť hriešnika, ale aby
sa obrátil a žil.“ Boh je predsa ten , ako často čítame v žalmoch, čo zo smrti dáva
uniknúť. On je veľké svetlo, ktoré svieti v našich tmách života, lebo ako sa modlí
Zachariáš vo svojom chválospeve, Boh chce naše kroky nasmerovať na cestu skutočného
pokoja. Sviatkom Veľkej noci sa zvlášť v liturgii sprítomňuje Ježišovo utrpenie,
smrť a zmŕtvychvstanie kde ako stredobod udalostí vystupuje drevo kríža, ktorému dal
Ježiš vlastný význam. Kríž sa stal jeho najhlbším vyjadrením lásky ku človeku. Je
vyzdvihnutý od zeme, aby všetkých pritiahol k sebe. Aby sme aj my poznali, že jeho
láska sa nás bytostne dotýka, a tým nám otvára novú dimenziu života. Ak náš Pán a
Stvoriteľ za nás zomiera, tak to mu musí mať veľmi vážny dôvod. Tým dôvodom je, aby
človek poznal, že je viac ako len človekom. Aby poznal, že už od prvého dňa svojho
života tu na zemi, Boh zvláštnym spôsobom zdieľa náš život a zároveň sa kdesi hlboko
v nás ozýva jeho klopanie na dvere nášho srdca. Čaká či mu otvoríme a prijmeme ho
do svojho domu. Toto prijatie Krista do nášho príbytku sa vždy odohráva skrze našu
vieru, ktorou sa rozhodujeme mať účasť na jeho živote. Najhlbším symbolom tohto vzťahu
je práve Kristov kríž. Stal sa definíciou kresťanstva a teda aj každého kresťana.
Kríž je obrazom Kristovho ducha, vyjadrením jeho služby človeku, je hlásaním evanjelia
o Božom kráľovstve, je znamením Božej moci a milosrdenstva, ktoré odpúšťa hriech a dáva
nový život. Kríž však je na prvom mieste zapretím samého seba, častokrát zrieknutia
sa svojho času, príjemností, svojich predstáv v prospech dobra a budovania vzťahov
s inými. Toto naše zapieranie Ježiš obdarúva svojou prítomnosťou a požehnaním. V zapieraní
môžeme naplno realizovať naše človečenstvo a pomáhať tak v Kristovi iným stávať sa
viac ľuďmi. Ježiš nás zároveň povzbudzuje, aby sme sa nebáli, že so strácaním pre
iných, stratíme aj seba. Žeby sme tak prišli o všetko čo máme radi, o naše túžby a životné
plány. To nie, musíme len skúsiť urobiť tento krok viery strácania a potom zakúsime,
že Ježiš nám akýmsi podivuhodným spôsobom všetko vráti, obdarené svojím požehnaním.
Hovorí: „Kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho pre večný život“. A to je skúsenosť,
ktorá pretvára a mení naše srdcia.
Pane, v dnešný deň ťa pokorne prosíme,
daj, aby sme pri pohľade na kríž, nikdy nezabudli na lásku, akou nás miluješ. Daj
nech sa tvoj kríž stane prameňom obnovy, viery a nádeje pre každého človeka na zemi
a pre celú Cirkev. Chceme v ňom dnes objať tvoju smrť i tvoje zmŕtvychvstanie a prijať
ich za svoje.