Homília Svätého Otca počas sv. omše Posvätenia olejov: "Posväť ich pravdou"

Vatikán (9. apríla, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes o 9.30 hod slávil spolu s kňazmi rímskej diecézy svätú omšu Posvätenia olejov. Vo svojej homílii sa veracim prihovoril slovami:

„Drahí bratia a sestry,

vo večeradle, večer pred svojim utrpením, Pán sa modlil za svojich učeníkov, ktorí boli s ním, hľadiac už do budúcnosti na spoločenstvo učeníkov všetkých storočí, „aj na tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa“ (Jn 17,20). V modlitbe za všetkých učeníkov všetkých čias videl aj nás a modlil sa za nás. Počúvajme, o čo prosí pre Dvanástich a pre všetkých nás, ktorí sme sa tu zhromaždili: „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta  a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17, 17-18). Pán prosí o naše posvätenie, posvätenie v pravde. A posiela nás, aby sme pokračovali v jeho poslaní. V tejto modlitbe sa však nachádza jeden výrok, ktorý osobitne priťahuje našu pozornosť, pričom sa nám môže zdať nie veľmi pochopiteľný. Ježiš hovorí: „pre nich sa ja sám posväcujem“. Čo to znamená? Či nie je Ježiš sám osebe už „Boží Svätý“, ako to Peter vyznal v dôležitej chvíli v Kafarnaume (por. Jn 6,69)? Ako môže teraz zasvätiť, teda posvätiť seba samého?
Aby sme to pochopili, musíme si najskôr objasniť, čo znamenajú v Biblii slová „svätý“ a „zasvätiť/posvätiť“. „Svätý“ – týmto slovom sa opisuje predovšetkým prirodzenosť samého Boha, jeho úplne osobitý spôsob bytia, božský, vlastný len jemu samotnému. Len on sám je skutočný a autentický svätý v pôvodnom význame tohto slova. Každá ďalšia svätosť pochádza od neho, je participovaním na jeho spôsobe bytia. On je prvotné Svetlo, Pravda, Dobro bez škvrny. Zasvätiť niečo alebo niekoho znamená dať túto vec alebo osobu do Božieho vlastníctva, vyňať ju z prostredia toho, čo je naše a vložiť ju do jeho prostredia, takže už nepatrí nám, ale výlučne Bohu.

Zasvätenie je teda vyňatie zo sveta a odovzdanie živému Bohu. Daná vec alebo osoba už viac nepatrí nám, ba ani sebe samej, ale je ponorená do Božej existencie. Takéto vzdanie sa nejakej veci a jej odovzdanie Bohu potom nazývame aj obetou: už to viac nebude moje vlastníctvo, ale vlastníctvo Božie. V Starom zákone odovzdanie osoby Bohu, teda jej „zasvätenie“, sa identifikuje s kňazskou vysviackou, a týmto spôsobom sa definuje aj to, v čom spočíva kňazstvo: je to odovzdanie vlastníctva, vyňatie zo sveta a darovanie sa Bohu. Na tom sú založené aj dve smernice, ktoré sú súčasťou procesu posvätenia/zasvätenia.

Je to opustenie prostredia svetského života – „odloženie“ pre Boha. Avšak práve preto nie je segregáciou, odlúčením sa. Byť odovzdanými Bohu znamená predovšetkým byť reprezentantmi druhých. Kňaz je vyňatý zo svetských vzťahov a darovaný Bohu, a práve preto je k dispozícii pre druhých, pre všetkých, počínajúc Bohom. Keď Ježiš hovorí: „posväcujem sa“, stáva sa zároveň kňazom i obeťou. Bultmann správne prekladá toto „posväcujem sa“ slovami „obetujem sa“. Chápeme, čo to znamená, keď Ježiš hovorí „pre nich sa ja sám posväcujem“? Práve toto je akt kňazstva, v ktorom sa Ježiš – Ježiš človek, a zároveň Syn Boží – odovzdáva Otcovi pre nás: toto nesmierne slovo, ktoré nám umožňuje nahliadnuť intímne do srdca Ježiša Krista, by malo byť vždy objektom nášho zamyslenia. V ňom je obsiahnuté celé tajomstvo nášho vykúpenia. A v ňom sa nachádza aj pôvod kňazstva Cirkvi.

Len teraz môžeme naplno pochopiť modlitbu, ktorú Pán predniesol Otcovi za apoštolov – za nás. „Posväť ich pravdou“: toto je vloženie apoštolov do kňazstva Ježiša Krista – ustanovenie nového kňazstva pre spoločenstvo veriacich všetkých čias. „Posväť ich pravdou“: toto je skutočná modlitba zasvätenia pre apoštolov. Pán prosí, aby ich Boh sám pritiahol k sebe, do vnútra svojej svätosti. Žiada, aby ich vyňal sebe samým a prevzal ich ako svoje vlastníctvo, aby – počínajúc od neho – mohli vykonávať kňazskú službu pre svet. Táto Ježišova modlitba sa objavuje dva razy v mierne odlišnej forme.

Oba razy musíme počúvať s mimoriadnou pozornosťou, aby sme aspoň trochu pochopili vznešenú vec, ktorá sa tu uskutočňuje. „Posväť ich pravdou“. Ježiš pridáva: „Tvoje slovo je pravda“. Učeníci sú teda vtiahnutí do Božej intimity prostredníctvom ponorenia sa do Božieho slova. Božie slovo je takpovediac obmytie, ktoré ich očisťuje, stvoriteľská moc, ktorá ich premieňa na Božie vlastníctvo. A teda, ako je to s naším životom? Sme naozaj preniknutí Božím Slovom? Je naozaj potravou, ktorá nás živí – viac než chlieb a veci tohto sveta? Skutočne ho poznáme? Milujeme ho? Naplno sa venujeme tomuto slovu, takže skutočne formuje náš život a naše zmýšľanie? Alebo sa naše zmýšľanie modeluje stále znova podľa toho, čo sa vraví a čo sa deje? Nemeriame veci skôr podľa názorov, ktoré práve prevládajú? Nezostávame napokon len pri povrchnosti všetkého toho, čo sa nanucuje dnešnému človeku?

Nechávame svoje vnútro naozaj očistiť Božím Slovom? Friedrich Nietzsche sa vysmieval z pokory a poslušnosti, označiac ich za servilné čnosti, prostredníctvom ktorých boli ľudia utláčaní. Namiesto nich predložil hrdosť a absolútnu slobodu človeka. Zaiste, existujú karikatúry pomýlenej pokory a pomýlenej podriadenosti, ktoré nechceme nasledovať. Avšak existuje aj zničujúca hrdosť a arogancia, ktoré rozdelia každé spoločenstvo a končia v násilnostiach. Vieme sa učiť od Krista skutočnej pokore, ktorá zodpovedá pravde o našom bytí, a tej poslušnosti, ktorá je podriadená pravde a Božej vôli? „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda“: toto slovo zaradenia do kňazstva osvecuje náš život a volá nás, aby sme sa znovu a znovu stávali apoštolmi tej pravdy, ktorá sa odhaľuje v Božom Slove.

Myslím, že pri interpretácii tejto vety môžeme urobiť ešte jeden krok. Nepovedal Kristus sám o sebe“ „Ja som pravda“ (por. Jn 14, 6)? A nie je on sám živým Božím Slovom, na ktoré sa vzťahujú všetky ostatné jednotlivé slová? Posväť ich pravdou – teda chce v hlbšom zmysle povedať: zjednoť ich so mnou, s Kristom. Spoj ich so mnou. Vtiahni ich do môjho vnútra. A naozaj: v konečnom dôsledku existuje len jediný kňaz Novej Zmluvy, sám Ježiš Kristus. Kňazstvo apoštolov je len participovaním na kňazstve Ježišovom. Naše kňazstvo teda nie je ničím iným ako novým spôsobom zjednotenia s Kristom. V podstate toto zjednotenie nám bolo darované navždy vo Sviatosti kňazstva.

Avšak táto nová pečať bytia môže byť pre nás aj na odsúdenie, ak sa náš život nerozvíja v opravdivom duchu tejto Sviatosti. Sľuby, ktoré dnes obnovujeme, v tomto zmysle hovoria, že naša vôľa by mala byť takto orientovaná: “Domino Iesu arctius coniungi et conformari, vobismetipsis abrenuntiantes”. Zjednotenie s Kristom predpokladá zrieknutie. Znamená, že nechceme vnucovať svoje spôsoby a svoju vôľu; že sa netúžime stať týmto či tamtým, ale sa oddávame Jemu, na každom mieste a v každom spôsobe, ktorým si on chce nami poslúžiť. „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ povedal sv. Pavol v tomto zmysle (por. Gal 2, 20). Vysloviac svoje „áno“ pri kňazskej vysviacke sme urobili toto podstatné zrieknutie sa vôle byť autonómnymi, zrieknutie sa vlastnej „sebarealizácie“. Treba však každý deň vypĺňať toto veľké „áno“ prostredníctvom mnohých malých „áno“ a prostredníctvom malých zrieknutí sa. Toto „áno“ malých krokov, ktoré dohromady vytvárajú jedno veľké „áno“ sa bude môcť realizovať bez zatrpknutosti a bez sebaľútosti, iba ak je Kristus skutočne centrom nášho života. Ak vstúpime do opravdivej blízkosti s Ním. A tak prostredníctvom zrieknutí sa, ktoré na začiatku môžu spôsobiť bolesť, naozaj zakusujeme rastúcu radosť z priateľstva s Ním, všetky malé aj veľké znamenia jeho lásky, ktorú nám neustále darúva. „Kto stratí svoj život, nájde ho“. Ak sa odvážime stratiť svoj život, samých seba pre Pána, zakúsime ako veľmi je pravdivé toto jeho slovo.

Byť ponorení v pravde, v Kristovi – súčasťou tohto procesu je modlitba, v ktorej sa rozvíja naše priateľstvo s Ním a v ktorej sa ho učíme poznávať: jeho spôsob bytia, myslenia, konania. Modliť sa znamená kráčať v osobnom spoločenstve s Kristom, predkladajúc mu náš každodenný život, naše úspechy aj pády, naše námahy a naše radosti – je to jednoduché postavenie sa pred Neho. Ale aby sa toto všetko nestalo len sebanazeraním, je dôležité, aby sme sa stále učili modlitbe modliac sa s Cirkvou. Sláviť Eucharistiu znamená modliť sa. Slávime Eucharistiu týmto spôsobom, ak svojou mysľou a svojím bytím vstupujeme do slov, ktoré nám predkladá Cirkev. V nich je obsiahnutá modlitba všetkých generácií, ktoré nás tak berú so sebou na ceste k Pánovi. A ako kňazi sme v Eucharistickom slávení tými, ktorí svojou modlitbou vedú modlitbu veriacich dneška. Ak sme vnútorne zjednotení so slovami modlitby, ak sa nimi nechávame riadiť a premieňať, tak i veriaci nájdu prístup k týmto slovám. Tak sa všetci staneme naozaj „jedným telom a jednou dušou“ s Kristom.

Byť ponorení do pravdy a tak aj do svätosti Boha, to pre nás znamená tiež prijať náročnú povahu pravdy; postaviť sa tak vo veľkých aj v malých veciach proti lži, ktorá je najrozličnejším spôsobom prítomná vo svete; prijať námahu pravdy, pretože máme v sebe jej hlbokú radosť. Keď hovoríme o zasvätení v pravde, nesmieme zabudnúť na to, že v Ježišovi Kristovi sú pravda a láska jedno. Byť ponorení do Neho znamená byť ponorení do jeho dobroty, do opravdivej lásky. Skutočná láska nie je lacná, môže byť aj veľmi náročná. Vzdoruje zlu, aby človeku poskytla pravé dobro. Ak sa zjednotíme s Kristom, naučíme sa ho spoznať v trpiacich, v chudobných, v maličkých tohto sveta; staňme sa teda tými, ktorí slúžia, ktorí spoznávajú Jeho bratov a sestry a v nich sa stretajú s Ním samotným. – mk, ls -