Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika: Kto ukazuje prstom?
Svetu vládnu prezervatívy.
Aspoň tak sa to uplynulé týždne zdá. Voči Benediktovi XVI. dokonca vystúpili i poslanci
Belgického parlamentu. Ešte raz sa mi teda dovoľte, drahí poslucháči, pozastaviť nad
povrchným a tendenčným spracovaním cesty pápeža Benedikta XVI. do Afriky. Budem sa
držať konkrétnych čísiel a faktov. Pápež na jasnú otázku novinára počas letu do Afriky
o kondómoch a ich účinnosti v boji proti AIDS dal jasnú odpoveď. A zrazu- vlna reakcií.
Ministri z Francúzska, Nemecka, Belgicka, dokonca i vyjadrenie za Európsku úniu. Tým
všetkým sa pravda, ktorú pápež vyhlásil nepáčila. Skvelá reakcia na reakcie prišla
z pera novinára Riccarda Bonacina. Podľa neho sa najhlasnejšie ozvali práve zástupcovia
tých krajín, ktorí z medzinárodných záväzkov v prospech Afriky urobili zdrap papiera.
Jedným z dôležitých výsledkov konferencie v Barcelone v roku 2002 totiž bolo, že medzinárodná
pomoc krajinám tzv. Tretieho sveta dosiahne do roku 2006 výšku 0,33 hrubého domáceho
produktu. Nehovoriac už o tom, že v roku 2004 tento dokument opätovne prepracovali
a zvýšili podiel až na 0,7 hrubého domáceho produktu do roku 2015. A v roku 2005 sa
dohodli krajiny G8, teda tie najbohatšie na svete, že svoju pomoc Afrike zdvojnásobia.
Aká je realita? Namiesto zvýšenia pomoci o 50 miliárd dolárov prišlo k ročnému
zníženiu o 30 miliárd dolárov. V rokoch 2006 a 2007 sa znížil objem pomoci spomínaných
krajín celkovo o 8,5 percenta. Ak chceme byť konkrétni, ide v prípade Spojeného kráľovstva
o 29,6 percenta, v prípade Francúzska o 16,4 percenta a v prípade Belgicka o 11,2
percenta. Už chápeme, kto kričí „chyťte zlodeja“? Nie je to náhodou zlodej sám? Druhou
zaujímavou skutočnosťou v médiách je pokus vyvolať lacnú reklamu na nový film podľa
klasického falšovateľa skutočnosti Dana Brauna. O mesiac a pol bude premiéra druhého
z filmov natočených podľa jeho románu. A čuduj sa svete- v novinách titulky „Vatikán
zakáže ďalší film“, či „Cirkvi sa opäť nepáči nový film“. Nuž. Starý trik ako dosiahnuť
reklamu zadarmo. Veď Cirkev je vždy proti. Nie? Fascinuje ma však schopnosť, ktorú
Cirkvi mnohí novinári pripisujú. Cirkev zakáže... Vatikán protestuje... Len akosi
vždy chýbajú mená a citáty. Ale ako titulok to znie dobre, no nie? Hoci je dnes
jedným z najzneužívanejších slov slovo dialóg, práve ten je liberálnym krídlom spoločnosti
tvrdo odmietaný. Podľa ich logiky má totiž právo na názor každý. Okrem Cirkvi. Tá
nech mlčí. A najlepšie v kostoloch a sakristiách. To, čo viacerých znepokojuje, je
schopnosť Cirkvi viesť dialóg. A byť naň pripravený. Aj u nás na Slovensku je viacero
erudovaných odborníkov v rôznych oblastiach. Keď sa však ukáže, že ich názor je v protiklade
s tzv. „oficiálnym“, nie málokedy je tento človek buď umlčaný tým, že mu viac priestor
v médiách neposkytnú, alebo ho očiernia, ako v prípade niektorých historikov. Nuž,
dialóg. Napriek tomu sa však ako kresťania nemôžeme vzdať pripravenosť zdôvodňovať
nádej, ktorú v sebe nosíme. Vstupujeme do dní, ktoré vyvrcholia spomienkami na to
najdôležitejšie, čo sa v dejinách ľudstva stalo. Ježiš Kristus zomrel, ale vstal z mŕtvych.
Nie je preto jedno, či som budhista, moslim, ateista, alebo kresťan. Ani Mohamed,
ani Budha za mňa na kríži nezomreli. A nevstali z mŕtvych. Tento paradox je hybnou
silou kresťanstva už dlhé storočia. Spoločné úsilie o dosiahnutie pravdy nemôže byť
potláčané zhovievavosťou voči pravde samej. Ako podotýka kardinál Tomko, práve toto
je jednou z vážnych chýba viacerých misionárov. Ak prestanú ohlasovať Krista, ukrižovaného
a zmŕtvychvstalého, ich misia nemá zmysel. Práve dnes si spomíname aj na smrť
Jána Pavla II. Jeho príklad zostal živý i po 4 rokoch od jeho smrti. Jeho rozhodnosť
a pravdivosť konania sú pre mnohých i dnes nielen inšpiráciou, ale silou svedčiť.
Jeho nástupca bude o pár dní putovať do Svätej Zeme. Zámerne nehovorím Izraela, pretože
navštívi viaceré miesta, ktoré voláme Svätou Zemou. Medzi nimi i Izrael. Pozorné sledovanie
jeho programu však jasne ukazuje, prečo a kam putuje. Jedným z dôležitých cieľov Petrovho
nástupcu je posilňovať bratov vo viere. A tí vo Svätej Zemi to veľmi potrebujú. Myslime
teda na neho samého i na kresťanov na Blízkom Východe. Byť kresťanom v krajinách,
kde Ježiš svoje účinkovanie začal, pokračoval a naplnil, je často o osobnom hrdinstve
a väčšinou chudobe, ak nie mizérii. Pamätajme na nich, aby sa necítili sami. Aj oni
uverili, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych. Uverili tomu i so všetkými dôsledkami.