Rozhovor s hovorcom Svätej stolice o návšteve Benedikta XVI. v Afrike

Milí poslucháči, XI. apoštolská cesta pápeža Benedikta XVI. do Afriky je už minulosťou. Pripomeňme, že to bola v poradí už 18. pápežská cesta do Afriky. Benedikt XVI. sa s kontinentom rozlúčil v pondelok ráno. V Afrike bol s ním aj hovorca Svätej stolice, páter Federico Lombardi SJ. Krátko po návrate porozprával o svojich zážitkoch aj v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas. Čo počas nej najviac rezonovalo?

„Povedal by som, že realizmus a nádej, pretože pápež sa na africkú realitu pozeral konkrétnym spôsobom a upozornil na všetky jej veľké problémy. Dokázal sa však na ne pozrieť aj s odstupom, podľa kresťanského kľúča. Iste, toto posolstvo nádeje je platné pre všetkých kresťanov vo všetkých častiach sveta, ale pre Afriku má ešte špecifickejší význam, pretože vidíme a vieme, že sú tu mnohé dramatické problémy. Práve v tejto súvislosti je výzva na nádej mimoriadne naliehavá a je správne, že Svätý Otec si spomenul na veľkú hodnotu tejto cnosti pre všetkých kresťanov, ktorí sú na tomto kontinente.“

Budúcnosťou Afriky sú nepochybne mladí a ženy. Práve stretnutia s nimi sa zapísali medzi najkrajšie chvíle, ktoré na kontinente strávil.

„Je to pravda, stretnutie s mladými je už tak trochu tradíciou pápežových ciest, stretnutie so ženami však bolo menej obvyklé. Aj keď ženy boli vždy súčasťou aktívnych zložiek Cirkvi, tento krát sa chcel prihovoriť špeciálne im. Chcel im tým vyjadriť, že sú v centre jeho pozornosti, že si uvedomuje ich základnú úlohu pri darovaní života, ich postavenie v strede rodiny, spoločnosti a v istom zmysle v strede rozšíreného spoločenstva prostredníctvom darov, chariziem, ktoré žena má a ktorými prispieva k porozumeniu, k dialógu a vzájomnému akceptovaniu.“

Páter Lombardi tiež odpovedal na otázku, akým spôsobom bude môcť návšteva Svätého Otca pomôcť Cirkvi v Afrike aby bolo stretnutie synody naplánované na október vo Vatikáne skutočne úspešné.

„Verím, že cesta Svätého Otca do Afriky bola dobrou voľbou, najmä pred blížiacou sa synodou, keďže im mohol odovzdať Instrumentum laboris, ktorý bude pre biskupov veľkým impulzom na prípravu synody. Svätý Otec tak vyjadril, že pápež a univerzálna Cirkev sa veľmi zaujímajú o túto udalosť, že ju sledujú, že sa na nej chcú zúčastniť, že ju budú sprevádzať svojou modlitbou. Teraz, keď je pracovný dokument Instrumentum laboris pripravený, bude akoby veľkým otvoreným obrazom, do ktorého budú vkladať množstvo úvah, konkrétneho úsilia, prehĺbení – všetko to, na čo bude počas zasadnutia v októbri priestor.“

Návšteva Svätého Otca v Kamerune a Angole bola pre Afriku veľkým prínosom a hlava Katolíckej cirkvi sa z nej vrátila nadšená. Benedikt XVI. sa tam stretol so srdečným prijatím a radosťou, so živou a dynamickou Cirkvou, mýtus o jeho osamelosti, o ktorej sa v tejto súvislosti hovorilo, sa zdá byť tak trochu „úsmevným“....

„Je to úsmevné, iste pretože on vie aký je jeho život plný vzťahov s inými ľuďmi, dôležitých vzťahov, plný počúvania, dôvery, teda nedá sa tu hovoriť o žiadnom osamotení. Boli sme svedkami solidarity, ktorú chceli biskupi preukázať počas týchto posledných mesiacov. Videli sme entuziazmus a blízkosť početných národov. Svätý Otec sa necíti sám, ani čo sa týka vlády Cirkvi, ani čo sa týka ľudí, s ktorými sa stretáva.“

Cesta Svätého Otca bola v Afrike jednoznačne považovaná za úspech a veľký prínos pre celú Afriku, nielen pre katolíkov. Naopak, na západe sa vo viacerých médiách pozastavovali najmä nad polemickými témami. Aké však boli skutočne silné témy tejto cesty?

„Mám tak trochu pocit, že to, čo je tak ťažké tu na západe pochopiť, je špecifický prístup, s ktorým Cirkev prihliada na rozvoj a pokrok národov. Je potrebné vychádzať tak trochu z „Popolorum Progressio“ Pavla VI., aby sme to lepšie pochopili. Cirkev má víziu dôstojnosti človeka a každej osoby s tým, že každý musí rásť v zodpovednosti a v slobode a na tomto sa potom buduje spoločnosť s hodnotami spolunažívania, v demokracii, v slobode. Toto je však dlhá cesta, cesta komplexná, ktorá má veľa rozmerov, ale ktorá vychádza z hlbokého presvedčenia, že každá jedna osoba má obrovskú hodnotu pred Bohom a má veľkú dôstojnosť, a je povolaná Bohom, aby prijala svoju zodpovednosť. Ja som sa putujúc spolu s pápežom pozeral na tieto stovky a tisícky ľudí: nie je to zver, ktorú je potrebné nejakým spôsobom limitovať, alebo riadiť silou, či ekonomickými alebo policajnými opatreniami, alebo niečím podobným. Sú to ľudia. Každý je tvárou, za ktorou vidí Cirkev človeka, ktorý má svoju nekonečnú dôstojnosť a ktorý je povolaný prijať svoju zodpovednosť a rásť. Toto je to, čo sa mi zdá, že chýba v mnohých z tých perspektív, o ktorých sme počuli rozprávať v týchto dňoch keď sme sa pozerali na Afriku a jej budúcnosť.“ –sg-