Svätý Otec sa rozlúčil s Afrikou a odletel do Ríma
Angola (23. marca, RV) – „Veľactený pán prezident, občianski, vojenskí
a cirkevní predstavitelia, drahí bratia a sestry v Kristovi, všetci moji angolskí
priatelia!“ – takto začal dnes krátko po 10. hodine Svätý Otec svoj príhovor na
letisku Luanda v Angole, krátko pred návratom do Talianska, v závere jeho XI. apoštolskej
cesty na africkom kontinente a pokračoval: ”V tejto chvíli môjho
odchodu chcem vyjadriť vám, pán prezident veľkú vďaku
za vašu starostlivosť, ktorú ste mi prejavili počas rozličných stretnutí, ktoré
som s radosťou mohol prežiť. Ako civilným a vojenským
predstaviteľom, rovnako ako aj pastierom a všetkým zodpovedným
za cirkevné inštitúcie a spoločenstvá, ktorí boli zahrnutá do týchto stretnutí,
obraciam sa na vás so srdečným poďakovaním za každú láskavosť,
ktorou ste chceli poctiť moju osobu počas týchto dní, ktoré som mohol
stráviť medzi vami.
Slovo vďaky prináleží
tiež pracovníkom prostriedkov spoločenskej komunikácie, agentom bezpečnostných služieb
a všetkým dobrovoľníkom, ktorí s láskavosťou, účinkom a s diskrétnosťou
prispeli k úspešnému zvládnutiu mojej návštevy. Ďakujem Bohu, že som tu
našiel živú Cirkev, plnú entuziazmu, ktorá aj napriek ťažkostiam, dokázala
vziať na svoje plecia svoj kríž a aj kríž druhých a svedčí tak
pred všetkými o spásonosnej sile evanjeliového posolstva. Nech pokračuje v
ohlasovaní toho, že prišiel čas nádeje, nech prispieva k upokojovaniu
duší a nech pozýva k bratskej láske, ktorá bude schopná otvoriť sa k
prijatiu všetkých, vo vzájomnom rešpektovaní názorov a úsudkov všetkých. Nastal čas
rozlúčky a návratu do Ríma, so smútkom, že vás musím opustiť,
ale so spokojnosťou, že som spoznal odvážny národ, ktorý sa rozhodol
pre znovuzrodenie. Napriek odporu a ťažkostiam, chce tento národ budovať
svoju budúcnosť kráčajúc po cestách odpustenia, spravodlivosti a solidarity.
Ak je mi dovolené obrátiť sa tu na
vás s poslednou výzvou, chcel by som požiadať, aby uskutočňovanie základných
potrieb tých najnúdznejších národov bolo v centre pozornosti tých, ktorí majú
na starosti verejnú správu, pretože ich záujmom je – som si istý – rozvíjať
toto ich poslanie nie vo svojom záujme, ale v záujme spoločného dobra.
Kým tu budú bratia, ktorí trpia nedostatkami – či už nedostatkom
jedla, práce, domova ako aj iných základných potrieb, naše srdce nemôže zotrvať
v pokoji. K tomu, aby sme dali konkrétnu odpoveď týmto našim bratom v ľudskosti,
prvou výzvou, ktorú musíme zdolaťje solidárnosť: solidárnosť
medzi generáciami, solidárnosť medzi národmi a medzi kontinentmi, taká, ktorá
vytvorí stále spravodlivejšie rozdelenie pozemských zdrojov medzi všetkých
ľudí.
Z Luandy teraz upieram svoj zrak na
celú Afriku, s ktorou sa stretnem v októbri vo Vatikáne, na II. generálnom zasadnutí
Biskupskej synody venovanej tomuto kontinentu, kde Slovo vtelené do Osoby našlo svoje
útočisko. Prosím teraz Boha, aby nechal pocítiť jeho ochranu
a pomoc utečencom a vysťahovalcom, ktorí sa potulujú v stálom očakávaní
návratu do svojej vlasti. Boh nebies im opakuje: “Aj keby na teba matka zabudla,
ja nezabudnem na teba” (porov. Iz 49, 15). Boh vás miluje ako svojich synov a dcéry,
On bdie nad vašimi dňami aj nocami, nad vašimi ťažkosťami aj
túžbami.
Bratia a priatelia Afriky, najdrahší Angolčania,
odvahu! Neunavte sa v rozvíjaní pokoja, v napĺňaní gest zmierenia
a v práci na národnom zmierení, nech nikdy nepreváži násilie nad dialógom, strach
a skľúčenosť nad dôverou, nenávisť nad bratskou láskou. A toto bude
možné, ak vzájomne uznáte, že ste deťmi toho istého a jediného Otca na nebesiach.
Nech Boh žehná Angole! Nech požehná každého svojho syna a dcéru! Nech požehná
prítomnosť a budúcnosť tohto milovaného národa. Zbohom!” –sg-