Príhovor Benedikta XVI. k predstaviteľom katolíckych hnutí na podporu žien
Angola (23. marca, RV) – Včera o 16.45 sa pápež Benedikt XVI. s predstaviteľmi
katolíckych hnutí na podporu žien. Pri tejto príležitosti sa im Svätý Otec prihovoril
týmito slovami: „Drahí bratia a sestry, „nemajú vína,“ povedala Mária,
prosiac Ježiša, aby zasiahol, aby svadobná hostina mohla pokračovať tak ako treba,
veď „dokiaľ [svadobní hostia] majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť.“
(Mk 2, 19). Ježišova Matka sa obracia na služobníkov a žiada ich: „Urobte všetko,
čo vám povie“ (por. Jn 2, 1-5). Jej materské sprostredkovanie zabezpečilo „dobré víno“,
predobraz novej zmluvy medzi Božou všemohúcnosťou a chudobným, no vnímavým
ľudským srdcom. Toto sa už v podstate stalo aj v minulosti, keď – ako
sme počuli v prvom čítaní – „ľud jednomyseľne odpovedal: "Budeme robiť všetko, čo
hovoril Pán."” (Ex 19, 8). Tieto isté slová sú v srdciach všetkých nás,
zhromaždených dnes v chráme sv. Antona: v budove, za ktorú vďačíme menším bratom kapucínom
a ich chvályhodnej misionárskej práci. Oni poskytli tento nový stan pre archu zmluvy,
znak Božej prítomnosti v putujúcom ľude. Im, tým, ktorí s nimi spolupracujú
a všetkým, ktorí majú úžitok z ich duchovnej a sociálnej služby, pápež posiela svoje
požehnanie a vrelé slová povzbudenia. S láskou pozdravujem všetkých prítomných:
biskupov, kňazov, rehoľníkov a rehoľnice, osobitne veriacich laikov, ktorí zodpovedne
prijímajú záväzok kresťanskej služby a svedectva, prameniaci
zo sviatosti krstu a takisto – v prípade manželov – zo sviatosti manželstva. Navyše,
z pohľadu hlavného dôvodu dnešného stretnutia, posielam pozdrav plný lásky a nádeje
všetkým ženám, ktorým Boh zveril prameň života: pozývam vás žiť a dôverovať
v život, pretože živý Boh vložil do vás dôveru. S vďačnosťou v srdci
tiež pozdravujem vedúcich a animátorov cirkevných hnutí, ktorí urobili svojou
prioritou podporu angolských žien. Ďakujem arcibiskupovi José de Queirós Alvesovi
a vašim predstaviteľom za ich milé slová a za to, že upriamili pozornosť na túžby
a nádeje mnohých tichých hrdiniek medzi ženami tohto milovaného národa. Vyzývam
všetkých k účinnému uvedomeniu si nepriaznivých podmienok, ktorým mnohé ženy
boli a stále sú vystavené – venujúc osobitnú pozornosť tomu, ako správanie
a postoje mužov, ktorým niekedy chýba citlivosť a zodpovednosť, môžu na tom mať podiel.
Toto nie je súčasťou Božieho plánu. V čítaní zo Svätého písma sme počuli ako celý
ľud spoločne zvolal: „Budeme robiť všetko, čo hovoril Pán.“ Biblia nám hovorí, že
Božský Stvoriteľ, pozerajúc na všetko, čo vytvoril, videl, že niečo
chýbalo: všetko by bolo v poriadku, keby človek nebol sám! Akoby jeden
človek sám mohol predstavovať obraz a podobu Boha, ktorý je jeden
no trojjediný, podobu Boha, ktorý je spoločenstvom osôb? „Nie je dobre byť človeku
samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná” (Gn 2,18). Boh sa vrátil
k práci, vytvoril pre človeka pomoc, ktorá mu chýbala, a obdaril túto jeho
pomocníčku privilegovaným spôsobom, ustanoviac poriadok lásky, ktorý
dovtedy nebol vo stvorení dostatočne zastúpený. Ako viete, drahí
bratia a sestry, tento poriadok lásky patrí do intímneho života samého Boha, do trojičného
života, v ktorom je Duch svätý osobnou hypostázou lásky. Ako môj predchodca
pápež Ján Pavol II raz napísal, „na základe odvekého Božieho plánu je to žena,
v ktorej nachádza pôdu na prvé zakorenenie poriadok lásky v stvorenom svete osôb“
(Mulieris Dignitatem, 29). Vskutku, hľadiac na okúzľujúci šarm, ktorý vyžaruje
zo ženy vďaka vnútornej milosti, ktorú Boh do nej vložil, srdce muža je osvietené
a on v nej vidí svoj obraz: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho
mäsa” (Gn 2, 23). Žena je druhé ja, ktoré zdieľa tú istú ľudskú prirodzenosť. Musíme
teda spoznať, potvrdiť a chrániť rovnakú hodnosť muža a ženy: sú obaja osobami, celkom
osobitými medzi všetkými živými bytosťami na zemi. Muž i žena sú obaja
povolaní žiť v hlbokom spoločenstve prostredníctvom vzájomného spoznania a sebadarovania,
pracujúc spolu na spoločnom dobre skrze komplementárne aspekty mužskosti a ženskosti.
Kto dnes nedokáže rozpoznať potrebu urobiť viac miesta pre „dôvody srdca“? Vo svete
ako je ten náš, dominovanom technológiou, cítime potrebu tejto ženskej komplementarity,
aby ľudská rasa mohla žiť bez úplnej straty svojej ľudskosti. Spomeňte si na všetky
miesta postihnuté veľkou chudobou alebo zničené vojnou a na všetky tragické situácie,
ktoré vyplývajú z migrácií, nútených či nenútených...
Takmer vždy sú to ženy, ktoré dokážu zachovať ľudskú dôstojnosť, brániť rodinu a chrániť
kultúrne a náboženské hodnoty. Drahí bratia a sestry, história pripomína
takmer výlučne zásluhy mužov, i keď v skutočnosti zväčša vyplývali z rozhodného, vytrvalého
a šľachetného úsilia žien. Spomedzi mnohých výnimočných žien, dovoľte mi spomenúť
konkrétne dve: Teresu Gomes a Mariu Bonino. Prvá, Angolčanka, zomrela
v roku 2004 v meste Sumbe po šťastnom manželstve, v ktorom porodila sedem detí; bola
ženou neochvejnej kresťanskej viery a príkladného apoštolského nadšenia. To sa
ukázalo predovšetkým v rokoch 1975 a 1976, kedy zúrivá ideologická a politická propaganda
vtrhla do farnosti Našej Milostivej Pani v Porto Amboim a takmer dosiahla, aby brány
kostola zostali nadobro zatvorené. Vtedy sa Teresa stala vodkyňou veriacich,
ktorí sa odmietli zohnúť pod nátlakom. Teresa ponúkla podporu, odvážne bránila
farnosť a robila všetko pre to, aby sa obnovili slávenia svätej omše. Jej láska
k Cirkvi ju urobila neúnavnou v práci evanjelizácie pod vedením kňazov. Maria
Bonino bola talianska detská lekárka, ktorá ponúkla svoje skúsenosti ako dobrovoľníčka
v mnohých misiách na celom milovanom africkom kontinente. Počas posledných
dvoch rokov svojho života bola vedúcou pediatrického oddelenia v provinčnej
nemocnici v Uíje. Starajúc sa o denné potreby tisícov detí, ktoré tam boli
ako pacienti, Maria zaplatila najvyššiu cenu za svoju službu, obetujúc život
počas strašnej epidémie Marburgskej krvácavej horúčky, ktorej sama podľahla. Bola
prevezená do Luandy na liečenie, avšak zomrela a bola uložená na odpočinok
24. marca 2005 – pozajtra bude štvrté výročie. Cirkev i spoločnosť
boli a stále sú výnimočne obohatené prítomnosťou a čnosťami žien, predovšetkým zasvätených
rehoľníc, ktoré, spoliehajúc sa na Božiu milosť, vložili sa do služby pre druhých.
Drahí Angolčania, keďže dôstojnosť ženy je rovnaká ako dôstojnosť muža,
nik by dnes nemal pochybovať o tom, že ženy majú „plné právo byť aktívne zapojené
do všetkých oblastí verejného života a toto právo musí byť tiež potvrdené a garantované
– tam, kde je to nevyhnutné, aj primeranou legislatívou. Toto uznanie úlohy
žien vo verejnom živote by ich však nemalo vzďaľovať od ich jedinečnej úlohy v rodine.
Tu je ich prínos k blahobytu a pokroku spoločnostiopravdivo
nevypočítateľný, i keď často nedostatočne ocenený.“ (Posolstvo JPII na Medzinárodný
deň mieru v roku 1995). Navyše, zmysel ženy pre osobnú dôstojnosť
nie je primárne dôsledkom legislatívne definovaných práv, ale vychádza skôr
z materiálnej a duchovnej starostlivosti, ktorú žena dostáva v lone rodiny.
Prítomnosť matky v rodine je tak dôležitá pre stabilitu a rast tejto základnej bunky
spoločnosti, že by mala byť ocenená, doporučená a podporovaná každým možným spôsobom.
Z toho istého dôvodu musí spoločnosť manželov a otcov viesť k zodpovednosti
za svoje rodiny. Drahé rodiny, bezpochyby ste si všimli,
že žiadny ľudský pár sám o sebe a zo svojich vlastných síl nedokáže
adekvátne poskytnúť deťom lásku a opravdivé pochopenie života. Vskutku na to, aby
sme mohli niekomu povedať „tvoj život je dobrý, i keď nevieš, aká bude budúcnosť“,
potrebujeme vyššiu a dôveryhodnejšiu autoritu, než akú dokážu poskytnúť
samotní rodičia. Kresťania vedia, že táto vyššia autorita bola daná širšej rodine,
ktorú Boh skrze svojho Syna Ježiša Krista a dar Ducha Svätého ustanovil v ľudskej
histórii – menovite Cirkvi. Tu nachádzame pôsobenie večnej a nezničiteľnej lásky,
ktorá garantuje každému z nás, že život bude mať vždy zmysel, aj keď
nepoznáme akú budúcnosť prinesie. Z tohto dôvodu sa budovanie každej
kresťanskej rodiny uskutočňuje v rámci širšej rodiny, Cirkvi, ktorá podopiera domácu
rodinu a drží ju blízko pri svojom srdci, dávajúc jej istotu, že je chránená, teraz
i v budúcnosti, Stvoriteľovým súhlasným „áno“. „Nemajú vína“ – hovorí Mária
Ježišovi. Drahé ženy Angoly, prijmite Máriu ako vašu zástankyňu u Pána. Presne takto
ju vidíme na svadbe v Káne: krehká žena, plná materinskej starostlivosti a odvahy,
žena, ktorá pozná potreby druhých a v snahe pomôcť predkladá ich potreby pred Pána.
Ak jej zostaneme nablízku, môžeme všetci – tak muži ako aj ženy – znovu
získať pocit pokoja a hlbokej dôvery, ktorý spôsobuje, že sa cítime požehnaní
Bohom a neohrození v zápase za život. Nech sa Naša Pani z Muximy stane hviezdou vedúcou
vaše životy. Nech vás zachová zjednotených vo veľkej Božej rodine. Amen.“