Príhovor Benedikta XVI. k členom špeciálnej Rady pre synodu biskupov Afriky
Kamerun (20. marca, RV) – Včera vo večerných hodinách sa pápež Benedikt XVI.
stretol na apoštolskej nunciatúre s členmi špeciálnej Rady pre Afriku synody biskupov.
Stretnutie sa nieslo v znamení príprav na II. generálne zasadnutie Biskupskej synody
Afriky, ktoré sa uskutoční od 4. do 25. októbra 2009 vo Vatikáne. Svätý Otec sa im
pri tejto príležitosti prihovoril slovami:
„Drahí kardináli, drahí bratia
biskupi.
S veľkou radosťou vás všetkých pozdravujem tu v Afrike. Prvé zvláštne
zhromaždenie biskupov pre Afriku bolo zvolané v roku 1994 mojím ctihodným predchodcom,
Božím služobníkom Jánom Pavlom II, ako prejav jeho pastoračnej starostlivosti o tento
kontinent, tak bohatý na nádej, ako aj na naliehavé ľudské, kultúrne a duchovné potreby.
Dnes ráno som Afriku nazval “kontinentom nádeje”. Spomínam si s vďačnosťou na podpisovanie
post-synodálnej apoštolskej exhortácie Ecclesia in Africa, tu na apoštolskej
nunciatúre pred štrnástimi rokmi na sviatok Povýšenia svätého Kríža, 14. septembra
1995.
Moja vďaka patrí generálnemu sekretárovi synody biskupov Arcibiskupovi
Nikolovi Eterovičovi za jeho slová, ktoré mi adresoval vo vašom mene, keď uviedol
toto stretnutie na africkej pôde s vami, drahí členovia Zvláštnej rady pre Afriku.
Celá Cirkev sa dnes pozerá na naše stretnutie v očakávaní Druhého zvláštneho zhromaždenia
synody biskupov pre Afriku, ktoré, ak Boh dá, budeme konať budúci október na tému:
“Cirkev v Afrike v službe zmierenia, spravodlivosti a pokoja: “Vy ste soľ zeme… vy
ste svetlo sveta” (Mt 5:13-14).
Úprimne ďakujem kardinálom, arcibiskupom a
biskupom, ktorí sú členmi Zvláštnej rady pre Afriku za ich odbornú spoluprácu pri
náčrte Lineamenta a Instrumentum Laboris (prípravné podklady pre synodu,
pozn. prekl.)Som vám vďačný, drahí bratia v biskupskej službe, že ste vo svojich
príspevkoch prezentovali mnoho dôležitých aspektov súčasnej cirkevnej a sociálnej
situácie vo vlastných krajinách a v danom regióne. Týmto spôsobom ste zvýraznili veľký
dynamizmus Cirkvi v Afrike, no pripomenuli ste aj výzvy, ktoré synoda musí preskúmať,
aby rast Cirkvi v Afrike nebol iba kvantitatívny, ale aj kvalitatívny.
Drahí
priatelia, na úvod môjho príhovoru pokladám za dôležité zdôrazniť, že váš kontinent
bol požehnaný samotným Pánom Ježišom. Na úsvite jeho pozemského života, smutné okolnosti
ho zaviedli na africkú pôdu. Boh si vybral váš kontinent, aby sa stal miestom prebývania
jeho Syna. V Ježišovi sa Boh priblížil k všetkým mužom a ženám, to samozrejme, avšak
zvláštnym spôsobom k mužom a ženám Afriky. Afrika je miesto, kde bol Boží syn odchovaný,
kde mu bolo poskytnuté útočište. V Ježišovi pred dvetisíc rokmi sám Boh priniesol
svetlo a soľ do Afriky. Od tohto času je semienko jeho prítomnosti hlboko vnorené
v srdciach tohto drahého kontinentu a pomaly dozrieva, na pozadí i v rámci udalostí
ľudskej histórie. Ako ovocie Ježišovho príchodu, ktorý svojou prítomnosťou Afriku
požehnal, ona dostala zvláštne povolanie poznať Krista. Nech sú Afričania na toto
hrdí! Meditujúc a vnikajúc hlbšie do duchovného a teologického pochopenia tejto prvej
fázy kenózy, Afrika nájde silu čeliť niekedy tak ťažkej každodennej existencii,
objaví veľké priestory viery a nádeje, ktoré jej pomôžu rásť v Bohu.
Hlboký
zväzok, ktorý existuje medzi Afrikou a kresťanstvom od samého začiatku, môžeme ilustrovať
pripomenutím si niektorých významných okamihov z kresťanskej histórie tohto kontinentu.
Podľa ctihodnej patristickej tradície, evanjelista sv. Marek, ktorý “spísal
to, čo svätý Peter kázal” (Irenaeus, Adversus Haereses III, I, 1), prišiel
do Alexandrie dať nový život semienku zasadenému Pánom. Tento evanjelista svedčil
v Afrike o smrti Božieho syna na kríži – poslednom okamihu kenózy – a o jeho
zvrchovanom povýšení, aby “každý jazyk vyznával, že Ježiš Kristus je Pán, na slávu
Boha Otca” (Fil 2, 11). Dobrá novina o príchode Božieho kráľovstva sa rýchlo rozšírila
po severnej Afrike, kde vzbudila význačných mučeníkov a svätcov a dala svetu vynikajúcich
teológov.
Kresťanstvo vytrvalo takmer celé tisícročie v severovýchodnej časti
vášho kontinentu, potom ako bolo podrobené skúškam viacerými historickými premenami.
S príchodom Európanov hľadajúcich cestu do Indie v 15. a 16. storočí, stretli sa s
Kristom aj národy žijúce na juh od Sahary. Pobrežné národy boli pokrstené ako prvé.
V devätnástom a dvadsiatom storočí, sub-saharská časť Afriky zažila príchod misionárov,
mužov a žien z celého Západu, z Latinskej Ameriky, ba aj z Ázie. Chcem vzdať úctu
štedrosti ich bezpodmienečnej odpovede na Božie volanie a ich vášnivému apoštolskému
zanieteniu. Tu by som rád spomenul aj afrických katechétov, neoddeliteľných spoločníkoch
misionárov pri ich evanjelizácii. Boh pripravil srdcia viacerých afrických laikov,
mužov a žien, mladých aj starých, na prijatie jeho darov a odovzdanie svetla jeho
slova ich bratom a sestrám. Laici medzi laikmi boli schopní nájsť v pôvodných jazykoch
slová o Bohu, ktoré sa dotkli sŕdc ich bratov a sestier. Dokázali sa podeliť o chuť
soli zeme a odovzdať žiaru svetla sviatostí, ktoré ohlasovali. Sprevádzali rodiny
v ich duchovnom raste, povzbudzovali kňazské a rehoľné povolania, slúžili ako spojenie
medzi spoločenstvami a kňazmi i biskupmi. Celkom prirodzene uskutočnili úspešnú inkulturáciu,
ktorá priniesla obdivuhodné ovocie (por. Mk 4,20). Katechéti umožnili ich “svetlu
svietiť pred ľuďmi” (por. Mt 5,16), pretože vidiac dobro, ktoré vykonali, celé národy
vzdávali slávu nášmu Otcovi na nebesiach. Toto bol príklad Afričanov evanjelizujúcich
druhých Afričanov. Spomínajúc na ich slávnu pamiatku, pozdravujem a povzbudzujem ich
dôstojných nástupcov, ktorí dnes pracujú s rovnakou nesebeckosťou, s rovnakou apoštolskou
odvahou a s rovnakou vierou ako ich predchodcovia. Nech ich Boh štedro požehná! Počas
tohto obdobia bola Afrika požehnaná mnohými svätcami. Uspokojím sa so spomenutím ugandských
mučeníkov, veľkých misionárov ako Anne-Marie Javouhey a Daniele Comboni, tiež sestra
Anuarite Nengapeta a katechéta Isidore Bakanja, nezabúdajúc na skromnú Josephine Bakhita.
Nachádzame sa práve v historickom okamihu, ktorý z občianskeho hľadiska pripomína
opätovné získanie nezávislosti a z hľadiska cirkevného života Druhý vatikánsky koncil.
V tomto období Cirkev v Afrike napomáhala a sprevádzala budovanie nových národných
identít a zároveň sa snažila vlastnými spôsobmi interpretovať identitu Kristovu. Ako
rástol počet hierarchie z radov Afričanov, od čias biskupských svätení pápeža Pia
XII, rástla rýchlo aj teologická reflexia. Bolo by dobré, aby vaši teológovia pokračovali
v skúmaní hĺbok trojičného tajomstva a jeho významu pre každodenný africký život.
Toto storočie snáď s Božou milosťou na vašom kontinente prinesie znovuzrodenie prestížnej
Alexandrijskej školy, i keď určite v odlišnej a novej forme. Prečo by sme nemohli
dúfať, že Afričania a univerzálna Cirkev z nej dostanú veľkých teológov a duchovných
vodcov schopných prispieť k posväteniu tých, čo bývajú na tomto kontinente a aj v celej
Cirkvi? Prvé zvláštne zhromaždenie synody biskupov pomohlo naznačiť smery, ktorými
sa treba vybrať, a mimo iné vyzdvihlo aj potrebu hlbšie oceniť a stelesniť tajomstvo
Cirkvi ako rodiny.
Teraz by som rád poukázal na niekoľko myšlienok zo špecifickej
témy Druhého zvláštneho zhromaždenia synody biskupov pre Afriku, konkrétne na zmierenie,
spravodlivosť a pokoj.
Podľa Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu „Cirkev
je v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom
a jednoty celého ľudského pokolenia“ (Lumen Gentium, 1). Aby dobre uskutočnila
svoje poslanie, Cirkev musí byť spoločenstvom osôb zmierených s Bohom a medzi sebou
navzájom. Takto môže ohlasovať dobrú zvesť o zmierení súčasnej spoločnosti, ktorá,
bohužiaľ, na mnohých miestach prežíva konflikty, skutky násilia, vojny a nenávisti.
Váš kontinent nebol uchránený a je stále dejiskom vážnych tragédií, ktoré volajú po
skutočnom zmierení medzi národmi, etnickými skupinami a jednotlivcami. Pre nás kresťanov
je toto zmierenie zakorenené v milosrdnej láske Boha Otca a dosiahnuť ho možno prostredníctvom
osoby Ježiša Krista, ktorý v Duchu Svätom ponúkol milosť zmierenia všetkým. Jeho dôsledky
sa potom ukážu v spravodlivosti a pokoji, ktoré sú nevyhnutné pre budovanie lepšieho
sveta.
Vskutku, čo je dramatickejšie v dnešnom socio-politickom a ekonomickom
kontexte afrického kontinentu, než divoké konflikty medzi etnickými skupinami alebo
národmi spojenými bratstvom? A ak synoda v roku 1994 nástojila na Cirkvi ako Božej
rodine, čím môže tohtoročná synoda prispieť k budovaniu Afriky, smädnej po zmierení
a hľadajúcej spravodlivosť a pokoj? Lokálne alebo regionálne vojny, masakry a genocídy,
ktoré sa rozmohli po kontinente, nás musia osobitným spôsobom vyzývať: ak je pravdou,
že v Ježišovi Kristovi patríme do jednej rodiny a zdieľame ten istý život – pretože
v našich žilách koluje krv samotného Krista, ktorý nás urobili deťmi Božími, členmi
Božej rodiny – tak už nesmie pokračovať nenávisť, nespravodlivosť a krvavá vojna.
Vidiac rast násilia a objavovanie sa sebectva v Afrike, kardinál Bernardin
Gantin v blahej pamäti v roku 1988 volal po teológii bratstva ako odpovedi na naliehavé
prosby chudobných a malých (L´Osservatore Romano, francúzske vydanie, 12. apríl
1988, str. 4-5). Azda mal na mysli slová afrického Laktancia, napísané na sklonku
štvrtého storočia: „Prvou povinnosťou spravodlivosti je rozpoznať druhých ako bratov
a sestry. Naozaj, ak nás stvoril ten istý Boh a dal nám život rovnakým spôsobom, z
pohľadu spravodlivosti a večného života sme teda spojení putami bratstva: ktokoľvek
toto spojenie neuznáva, je nespravodlivý“ (Divine Institutions 54, 4-5: S.C.
335, str. 210). Cirkev, ako Božia rodina v Afrike, sa rozhodla preferovať chudobných
už na Prvom zvláštnom zhromaždení synody biskupov. Týmto spôsobom ukázala, že situácia
dehumanizácie a útlaku, ktorá postihuje africké národy, nie je nezvrátiteľná; naopak,
Cirkev predložila všetkým výzvu: výzvu obrátenia, svätosti a integrity.
Syn,
skrze ktorého k nám Boh hovorí, je sám Slovom, ktoré sa stalo človekom. Toto bolo
obsahom diskusií na nedávnom dvanástom Všeobecnom riadnom zhromaždení synody biskupov.
Keďže sa stalo človekom, toto slovo je na počiatku všetkého, čím sme a všetkého, čo
robíme; je základom každého života. Teda práve na základe tohto Slova musíme budovať
africké tradície, opravovať a zdokonaľovať ich pojem života, človeka a rodiny. Ježiš
Kristus, Slovo života, je zdrojom a naplnením našich životov, pretože Pán Ježiš je
jediný prostredník a spasiteľ.
Je naliehavé, aby sa kresťanské spoločenstvá
stávali čoraz viac miestami hlbokého načúvania Božiemu slovu a meditatívneho čítania
Svätého písma. Práve cez takého meditatívne a spoločné čítanie v Cirkvi každý kresťan
stretáva vzkrieseného Krista, ktorý k nemu hovorí a ponúka mu obnovenú nádej v plnosť
života, ktorý dáva svetu.
Čo sa týka Eucharistie, ona skutočne sprítomňuje
Pána v dejinách. Skrze skutočnosť jeho Tela a Krvi, celý Kristus sa podstatne sprítomňuje
v našich životoch. Je s nami stále, až do konca čias (por. Mt 28,20) a posiela nás
do nášho každodenného života, aby sme ho naplnili jeho prítomnosťou. V Eucharistii
sa jasne ukazuje, že náš život je vzťahom spoločenstva s Bohom, s našimi bratmi a sestrami
a s celým stvorením. Eucharistia je zdrojom jednoty zmierenej v pokoji.
Slovo
života a chlieb života ponúkajú svetlo a výživu ako liek a potravu pre našu cestu
vo vernosti k Učiteľovi a Pastierovi našich duší, aby Cirkev v Afrike mohla vykonávať
službu zmierenia, spravodlivosti a pokoja, v zhode s programom života, ktorý nám dal
Pán: “Vy ste soľ zeme… vy ste svetlo sveta” (Mt 5,13-14). Ak tým naozaj majú byť,
musia veriaci podstúpiť obrátenie a nasledovať Ježiša Krista; musia sa stať jeho učeníkmi,
aby mohli svedčiť o jeho zachraňujúcej moci. Počas svojho pozemského života bol Ježiš
„mocný v čine i reči“ (Lk 24,19). Vo svojom vzkriesení si podriadil každú autoritu
a moc (por. Kol 2,15), každú silu zla, aby oslobodil tých, ktorí sú pokrstení v jeho
mene. „Túto slobodu nám vydobyl Kristus“ (Gal 5,1). Kresťanské povolanie znamená nechať
sa oslobodiť Ježišom Kristom. On premohol hriech a smrť a ponúka nám plnosť života.
V Ježišovi Kristovi už niet viac Žida ani Gréka, niet muža ani ženy (por. Gal 3,28).
Vo svojom tele zmieril všetky národy. V sile Ducha Svätého nalieham na každého: „Zmierte
sa s Bohom!“ (2 Kor 5, 20). Nijaká etnická alebo kultúrna rozdielnosť, nijaký rozdiel
v rase, pohlaví alebo náboženstve sa nesmie stať príčinou zvady medzi vami. Vy všetci
ste deťmi jedného Boha, nášho Otca, ktorý je v nebi. S týmto presvedčením bude možné
budovať spravodlivejšiu a pokojnú Afriku, Afriku hodnú legitímnych očakávaní všetkých
jej detí.
Na záver vás pozývam prikročiť spolu s veriacimi k príprave synody
recitovaním modlitby, ktorá sa nachádza na konci Instrumentum Laboris a ktorú
som vám predstavil dnes ráno: modlitby za úspešné výsledky synodálneho zhromaždenia.
Spoločne sa, bratia moji, modlime:
„Svätá Mária, Matka Božia, ochrankyňa
Afriky, ty si dala svetu skutočné svetlo, Ježiša Krista. Poslušnosťou Otcovi a milosťou
Ducha Svätého dala si nám zdroj nášho zmierenia a našej radosti.
Matka
nežnosti a múdrosti, ukáž nám Ježiša, tvojho Syna a Syna Božieho, pomôž nám na našej
ceste k obráteniu, aby nás Ježiš mohol osvietiť svojho slávou vo všetkých okolnostiach
nášho osobného, rodinného a spoločenského života.
Matka plná milosti
a spravodlivosti, tvojou poslušnosťou Duchu Utešiteľovi, vypros nám milosť byť svedkami
Vzkrieseného Pána, aby sme sa mohli stať čoraz viac soľou zeme a svetlom sveta.
Matka
ustavičnej pomoci, tvojmu materskému príhovoru zverujeme prípravu a výsledky Druhej
synody pre Afriku. Kráľovná pokoja, oroduj za nás. Naša Pani Afriky, pros za
nás!“