V dnešnej rubrike zavítame
opäť do Afriky, tentoraz do Angoly ako druhej krajiny, do ktorej zavíta od 20. do
23. marca Svätý Otec v rámci svojej XI. apoštolskej cesty. Ako sa vyjadril po modlitbe
Anjel Pána 26. októbra 2008, Angolu navštívi „pri príležitosti 500. výročia evanjelizácie
v tejto africkej krajine.“ Angolská republika sa rozprestiera na juhu Afriky.
Na severe hraničí s Kongom, na východe so Zambiou a na juhu s Namíbiou. Hlavné mesto
je Luanda, úradným jazykom je portugalčina a na čele krajiny je od roku 1979 prezident
José Eduardo dos Santos. Angola má kvôli štvrť storočia trvajúcim bojom rozvrátenú
ekonomiku. Má bohaté prírodné zdroje - zlato, diamanty, úrodnú pôda a lesy, vodstvo
bohaté na ryby a veľké zásoby ropy, ale kvôli dlhotrvajúcim konfliktom ich využívala
iba minimálne. 85 % obyvateľov sa živí z vlastnej poľnohospodárskej činnosti. Otroctvo,
nezávislosť, občianska vojna: Angola v súvislosti s XI. apoštolskou cestou Benedikta
XVI. Názov tejto africkej krajiny sa odvodzuje od „Kráľovstva N´Gola“,
ktoré v 16. storočí spájalo obyvateľov oblasti Mbundu, čiže terajšieho veľkomesta
Luanda. N´Gola bol vtedy aj panovníkom v Kráľovstve Ngongo, ktoré sa nachádzalo v blízkosti
dnešného Konga. Obe kráľovstvá sa neskôr stali kolóniou Portugalska. Angola získala
nezávislosť 11. novembra 1975. Má o niečo viac ako 16 miliónov obyvateľov. Z toho
katolíkov je viac ako polovica populácie, protestantov je pätnásť percent, tradičné
náboženstvá predstavujú takmer tretinu, moslimovia tvoria iba malú menšinu: 80 - 90
tisíc. Cirkevné rozdelenie Angoly
Angola je rozdelená na
18 cirkevných oblastí, v ktorých sa ku katolíckej viere hlási 8,6 milióna Angolčanov.
V súčasnosti má 27 biskupov, takmer 450 diecéznych kňazov, o niečo viac ako 350 kňazov
– rehoľníkov a viac ako dvetisíc rehoľníčok. Je tu viac ako 300 farností, takmer 3
tisíc pastoračných centier, 5 laických inštitútov, 37 misijných laických organizácií
a viac ako 30 tisíc katechétov. Metropolitná arcidiecéza Luanda vznikla 4. septembra
1940, pričom ju v rokoch 1986 až 2001 viedol jediný angolský kardinál, Mons. Alexander
do Nascimento. Na svoje miesto neskôr menoval súčasného arcibiskupa, Mons. Antónia
Franklina, ktorý je momentálne aj predsedom Konferencie biskupov Angoly, Svätého Tomáša
a Princovho ostrova. Pomocným biskupom tejto arcidiecézy je Mons. Anastácio Kahango.
V tejto arcidiecéze pokrstili za rok 2007 viac ako 2,3 milióna veriacich z celkových
3,2 miliónov ľudí. Evanjelizácia v Angole Prvá evanjelizácia
sa tu začala pred viac ako 500 rokmi, na prelome rokov 1490/1491. Pri príležitosti
500. výročia slávil v Luande svätú omšu 7. júna 1992 pápež Ján Pavol II., ktorý vtedy
povedal: „Duch Svätý je skutočne hlavným protagonistom celého poslania Cirkvi:
jeho dielo sa výrazne odzrkadľuje v poslaní národom „ad gentes“. Bol
to iste ten istý Duch, ktorý povzbudil tých ľudí viery, prvých misionárov,
ktorí v roku 1491 pristáli v ústí rieky Zaire v Pinde, čím začali skutočnú
misionársku epochu. Bol to Duch, ktorý koná svojím spôsobom v srdciach
ľudí, ktorý viedol veľkého kráľa Konga Nzinga-a-Nkuwu, aby požiadal
misionárov o hlásanie Evanjelia.“
Kráľ Nzinga-a-Nkuwu sa dal 3. mája 1491
pokrstiť ako Joao I., čo bolo prejavom úcty portugalskému panovníkovi. Na znak vďaky
za víťazstvo nad vzbúrencami dal postaviť v júli 1491 prvý chrám. Jeho nasledovník,
kráľ Alfonso I. Mubemba-a-Nzinga sa snažil v krajine o komunikáciu, o dôveru svojich
poddaných, ktorých nakoniec zjednotených priviedol bez násilia ku katolíckej viere,
za čo si ho dodnes pamätajú ako „najväčšieho konžského apoštola“.
Prvým
katolíckym biskupom v Angole sa stal Mons. Henrique Kinu-Mbemba, ktorého vymenoval
za biskupa diecézy Utica pápež Lev X. Bolo to v máji 1518, keď mal iba 23 rokov. Po
smrti kráľa Alfonza začali do krajiny prichádzať skupiny jezuitov a františkánov.
Kvôli vojnovým konfliktom sa stalo toto obdobie ťažkým aj pre angolskú Katolícku cirkev.
Svätý Otec sa v Angole stretne s katolíckymi hnutiami Ako 11.
marca uviedla Svätá stolica, Svätý Otec sa počas apoštolskej cesty v Afrike stretne
aj s angolskými katolíckymi hnutiami a to v nedeľu 22. marca vo Farnosti sv. Antona,
ktorá vznikla v roku 1966. Momentálne je farnosť pod správou portugalských menších
bratov kapucínov, ktorí sa tu rozhodli postaviť nový kostol, ktorý by zasvätili sv.
Antonovi Lisabonskému (Padovskému).
Súčasné problémy v krajine Podľa
informácií z Cirkvi, ako aj angolských autorít, sa krajina pasuje s alarmujúcou situáciou
týkajúcou sa žien a detí. Časté vojny v krajine zapríčinili chudobu väčšiny populácie,
čo postihlo hlavne ženy a deti. Podľa štatistík, navštevuje základné školy asi
30 percent detí oboch pohlaví. Vo verejnom alebo súkromnom sektore pracuje iba 40
percent žien, zvyšok pracuje na čierno, okrem toho za veľmi zlých ekonomických podmienok.
Ako sa pred niekoľkými týždňami vyjadril prezident republiky, na pomoc týmto skupinám
zriadila vláda Ministerstvo pre rodinu a na podporu žien. Okrem toho, že v krajine
ženy ťažko pracujú v diamantových baniach, sú diskriminované, zostávajú často bez
dokumentov a sú obeťami sexuálneho násilia. Ako sa vyjadril v roku 2007 arcibiskup
Luandy, miestna Cirkev vynakladá každoročne priemerne najmenej 300 tisíc dolárov na
boj proti chudobe a na pomoc ženám a deťom.
Obyvateľstvo Angoly trpí hladom
a nedostatkom zdravotníckych zariadení. Ďalším problémom je masívna migrácia Angolčanov
do Konga a Juhoafrickej republiky. Donedávna bola Angola aj zásobárňou otrokov. Historické
pramene tvrdia, že tu bolo za posledné tri storočia zotročené asi 3 - 4 milióny obyvateľov,
ktorých deportovali hlavne do Ameriky, ale aj na ostatné kontinenty. Za posledných
štyristo rokov sa krajina zmietala vo vojnách a násilí takpovediac bez prestania,
občianska vojna sa skončila iba nedávno, v roku 2002. Jej obeťami sa stalo asi 500
tisíc mladých Angolčanov. Dôsledky vojny sú viditeľné doteraz, na rozličných miestach
v krajine sú množstvá mín, ktoré ohrozujú najmenej dva milióny ľudí. Posledná
návšteva „Ad limina“ biskupov Angoly ešte počas pontifikátu Jána Pavla II. v roku
2004 Posledná návšteva Ad limina apostolorum biskupmi Angoly vo Vatikáne
sa uskutočnila ešte počas pontifikátu Jána Pavla II. Angolských biskupov prijal 22.
októbra 2004, teda dva roky po skončení občianskej vojny v krajine. Vyzdvihol vtedy,
že „Angola viac ako kedykoľvek predtým potrebuje pokoj a spravodlivosť,
zmierenie, odmietajúc akékoľvek násilie. Pripomínam všetkým, že násilie
nie je riešenie problémov ľudstva, a neprispeje ani k zdolaniu konfliktov. Je však
potrebné mať odvahu na dialóg.... Je to chvíľa prehĺbenia národného
zmierenia., je potrebné pracovať bez prestania na tom, aby bolo
možné ponúknuť budúcim generáciám krajinu, v ktorej by všetky súčasti
spoločnosti spolunažívali a spolupracovali. Cirkev, ktorá počas konfliktov nesmierne
trpela, musí zotrvať vo svojej silnej pozícii a ochraňovať bezbranné osoby.“
Ďalej sa Svätý Otec hovoril o mladých, ktorí musia bojovať s chudobou a zápasiť
tak o dôstojnú budúcnosť. Vyzval ich, aby ako nová generácia vytvorili spoločnosť
lásky, slobody a solidárnosti. –jv-