List Svätého Otca biskupom Katolíckej cirkvi o zrušení exkomunikácie štyroch biskupov
vysvätených arcibiskupom Lefebvrom
Vatikán (12. marca, RV/TK KBS) – Prinášame úplné znenie listu pápeža Benedikta
XVI. katolíckym biskupom ohľadom sňatia exkomunikácie zo štyroch biskupov Bratstva
sv. Pia X., vysvätených arcibiskupom Lefebvrom.
LIST JEHO SVÄTOSTI
BENEDIKTA XVI. BISKUPOM KATOLÍCKEJ CIRKVI
ohľadom sňatia exkomunikácie zo
štyroch biskupov, konsekrovaných arcibiskupom Lefebvrom:
Drahí spolubratia
v biskupskej službe!
Sňatie exkomunikácie zo štyroch biskupov, konsekrovaných
v roku 1988 arcibiskupom Lefebvrom bez mandátu Svätej stolice, vyvolalo vnútri Katolíckej
cirkvi aj mimo nej takú vehementnú diskusiu, ako sme už dlho nezažili. Mnohí biskupi
sa cítili zmätení touto udalosťou, ktorá sa objavila nečakane a bolo ťažké ju pozitívne
zaradiť medzi otázky a úlohy dnešnej Cirkvi. Hoci mnohí biskupi a veriaci boli v princípe
ochotní pozitívne hodnotiť tento krok pápeža k zmiereniu, na druhej strane stála otázka
vhodnosti takéhoto gesta v porovnaní so skutočne nevyhnutnými potrebami života viery
v našej dobe. Niektoré skupiny, naopak, otvorene obžalúvali pápeža, že sa chce vrátiť
späť, do obdobia spred Druhého vatikánskeho koncilu. Spustila sa lavína protestov,
ktorých horkosť odhaľuje zranenia siahajúce do minulosti. Preto cítim potrebu adresovať
vám, drahí spolubratia, vysvetľujúce slovo, ktoré má pomôcť pochopiť úmysel, ktorý
k tomuto kroku viedol mňa a kompetentné orgány Svätej stolice. Dúfam, že týmto spôsobom
prispejem k pokoju v Cirkvi.
Bolo pre mňa prekvapujúcim faktom, ktorý som
nemohol predvídať, že prípad Williamsona prekryl sňatie exkomunikácie. Diskrétne gesto
milosrdenstva voči štyrom biskupom vysväteným platne, no nedovolene, sa zrazu javilo
ako niečo úplne iné: ako odmietnutie zmierenia medzi kresťanmi a Židmi a teda ako
odvolanie toho, čo v tejto záležitosti koncil označil za smerovanie Cirkvi. Pozvanie
na zmierenie s cirkevnou skupinou, ktorá vznikla v dôsledku oddelenia, sa zmenilo
na pravý opak: zdanlivý návrat späť vzhľadom na kroky zmierenia medzi kresťanmi a
Židmi, uskutočnené od koncilu – kroky, na ktorých podieľanie sa a ktorých podporovanie
bolo od začiatku cieľom mojej osobnej teologickej práce. To, že sa takto zmiešali
dva opačné procesy a nakrátko narušili pokoj medzi kresťanmi a Židmi, ako aj pokoj
vnútri Cirkvi, môžem iba hlboko ľutovať. Bolo mi povedané, že pozorné sledovanie dostupných
správ prostredníctvom internetu umožní okamžite sa zorientovať v probléme. Beriem
si z toho ponaučenie, že v budúcnosti musí Svätá stolica pozornejšie sledovať tento
prameň správ. Zosmutnel som z toho, že aj katolíci, ktorí by mohli lepšie vedieť,
ako sa v skutočnosti veci majú, si mysleli, že na mňa musia nevraživo udrieť, odhodlaní
zaútočiť. O to viac preto ďakujem priateľom Židom, ktorí pomohli rýchlo odstrániť
nedorozumenie a obnoviť atmosféru priateľstva a dôvery, ktorá tak ako existovala v
čase Jána Pavla II., aj počas môjho pontifikátu existuje, vďaka Bohu, naďalej.
Ďalší
omyl, ktorý ma úprimne mrzí, je to, že dosah a obmedzenia opatrenia z 21. januára
2009 neboli v momente zverejnenia vykreslené dostatočne jasným spôsobom. Exkomunikácia
sa vzťahuje na osoby, nie na inštitúcie. Biskupská vysviacka bez pápežského mandátu
znamená nebezpečenstvo schizmy, lebo spochybňuje jednotu biskupského kolégia s pápežom.
Preto Cirkev musí reagovať najtvrdším postihom, exkomunikáciou, aby potrestané osoby
doviedla k oľutovaniu a k návratu k jednote. Ani dvadsať rokov po vysviacke sa tento
cieľ, žiaľ, nedosiahol. Sňatie exkomunikácie smeruje k tomu istému cieľu ako samotný
trest: znovu pozvať štyroch biskupov k návratu. Toto gesto bolo možné urobiť po tom,
keď sa zainteresovaní vyjadrili, že v principiálnych veciach budú uznávať pápeža a
jeho pastiersku moc, aj keď s výhradou, čo sa týka poslušnosti jeho autorite a autorite
koncilu v oblasti náuky. Týmto sa vraciam k rozlišovaniu medzi osobou a inštitúciou.
Sňatie exkomunikácie bolo opatrenie v oblasti cirkevnej disciplíny: osoby boli oslobodené
zo zaťaženia svedomia, spôsobeného najťažším cirkevným trestom. Treba rozlišovať medzi
touto disciplinárnou úrovňou a doktrinálnou oblasťou. Skutočnosť, že Bratstvo sv.
Pia X. nemá v Cirkvi nijakú kánonickú pozíciu, nestojí na disciplinárnych, ale na
doktrinálnych dôvodoch. Pokiaľ toto bratstvo nemá v Cirkvi nejakú kánonickú pozíciu,
jeho služobní členovia nevykonávajú legitímne svoju službu v Cirkvi. Treba rozlišovať
medzi disciplinárnou úrovňou, ktorá sa dotýka osôb ako takých, a doktrinálnou úrovňou,
na ktorej sa hovorí o službe a inštitúcii. Ešte raz na spresnenie: dokiaľ sa nevyjasnia
otázky vzťahujúce sa na učenie Cirkvi, bratstvo nemá v Cirkvi žiaden kánonický status
a jeho služobníci, hoci boli oslobodení spod trestu exkomunikácie, nevykonávajú zákonne
nijakú službu v Cirkvi.
Vo svetle tejto situácie je mojím úmyslom spojiť v
budúcnosti Pápežskú komisiu Ecclesia Dei – založenú v roku 1988 s kompetenciami pre
tie spoločenstvá a osoby, ktoré patria k Bratstvu sv. Pia X., alebo k podobným zoskupeniam,
a usilujú sa o návrat k plnej jednote s pápežom – s Kongregáciou pre náuku viery.
Týmto je objasnené, že problémy, ktorými sa teraz treba zaoberať, majú vo svojej podstatne
doktrinálnu povahu a týkajú sa predovšetkým prijatia Druhého vatikánskeho koncilu
a pokoncilového učenia pápežov. Kolégiové orgány, prostredníctvom ktorých kongregácia
študuje predkladané otázky (osobitne tradičnými zasadaniami kardinálov v stredu a
ich ročnými alebo dvojročnými plenárnymi zasadaniami), garantujú zapojenie prefektov
rôznych rímskych kongregácií a zástupcov episkopátu z celého sveta do rozhodnutí,
ktoré sa prijímajú. Autoritu magistéria Cirkvi z roku 1962 nemožno blokovať – čo musí
byť tomuto bratstvu jasne vysvetlené. Tým, ktorí sa prezentujú ako veľkí obrancovia
koncilu sa musí pripomenúť, že Druhý vatikánsky koncil obsahuje v sebe celé dejiny
učenia Cirkvi. Kto chce byť poslušný koncilu, musí prijať vieru vyznávanú v priebehu
stáročí a nemôže odrezať korene tohto živého stromu.
Verím, drahí spolubratia,
že týmto som objasnil pozitívny význam, ako aj ohraničenie môjho rozhodnutia z 21.
januára 2009. Teraz však ostáva otázka: Bolo toto rozhodnutie nevyhnutné? Malo skutočne
takú prioritu? Neexistujú azda omnoho dôležitejšie veci? Zaiste existujú dôležitejšie
a naliehavejšie veci. Myslím, že prioritu môjho pontifikátu som už vyjadril vo svojich
prejavoch na jeho samom začiatku. To, čo som povedal, zostáva stále mojou hlavnou
líniou. Prvoradá úloha Petrovho nástupcu bola stanovená Pánom vo večeradle jasným
spôsobom: „A ty... posilňuj svojich bratov“ (Lk 22, 32). Sám Peter formuloval túto
prioritu novým spôsobom vo svojom prvom liste: [Buďte] „stále pripravení obhájiť sa
pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3, 15). V našej
dobe, keď na mnohých miestach hrozí nebezpečenstvo, že viera zhasne ako plameň, ktorý
viac nemá potravu, je prvoradou prioritou: sprítomniť Boha v tomto svete a otvoriť
ľuďom prístup k nemu. Nie k nejakému bohu, ale k Bohu, ktorý prehovoril na Sinaji;
k tomu Bohu, ktorého tvár spoznávame v láske idúcej až do krajnosti (porov. Jn 13,
1) – v umučenom a zmŕtvychvstalom Ježišovi Kristovi. Skutočným problémom tejto našej
dejinnej chvíle je, že Boh sa stráca z horizontu ľudí a že Božie svetlo zhasína. Ľudstvu
tak chýba orientačný bod a deštrukčné účinky tejto situácie sú čoraz zjavnejšie.
Viesť
ľudí k Bohu, k Bohu, ktorý hovorí v Biblii: to je najvyššia a základná priorita Cirkvi
a Petrovho nástupcu v tomto čase. Z toho logicky plynie, že nám musí ležať na srdci
jednota veriacich. Vskutku, ich nezhody a vnútorné spory spochybňujú dôveryhodnosť
ich hovorenia o Bohu. Z tohto dôvodu je úsilie o spoločné svedectvo viery kresťanov
– o ekumenizmus – najvyššou prioritou. K tomu pristupuje potreba, aby sa všetci, ktorí
veria v Boha, spoločne usilovali o pokoj, snažili sa priblížiť jedni k druhým, aby
spoločne napredovali k zdroju Svetla i napriek tomu, že majú rôzne predstavy o Bohu.
To je medzináboženský dialóg. Kto ohlasuje Boha ako Lásku „až do krajnosti“, musí
vydávať svedectvo o láske: odovzdať sa s láskou trpiacim, odmietnuť nenávisť a nevraživosť
– to je sociálny rozmer kresťanskej viery, o ktorom som písal v encyklike Deus caritas
est.
Ak teda namáhavé angažovanie sa za vieru, nádej a lásku vo svete predstavuje
v tejto chvíli (a v iných podobách vždy) pre Cirkev skutočnú prioritu, potom jeho
súčasťou sú aj malé a stredné zmierenia. To, že sa toto gesto podanej ruky stalo príčinou
takého veľkého rozruchu, ktorý sa zmenil práve na opak zmierenia, je fakt, ktorý musíme
vziať na vedomie. No teraz sa pýtam: Bolo a je skutočne chybou ísť aj v tomto prípade
v ústrety bratovi, ktorý „má niečo proti tebe“ (porov. Mt 5, 23) a usilovať sa o zmierenie?
Či sa vari nemá aj občianska spoločnosť usilovať zabrániť extrémizmu a reintegrovať
jeho eventuálnych prívržencov – nakoľko je to možné – do veľkých síl stvárňujúcich
spoločenský život, aby sa vyhlo ich separácii so všetkými jej dôsledkami? Či môže
byť úplne chybné usilovať sa roztopiť neústupčivosť a zrušiť obmedzenia, aby sa tak
vytvoril priestor tomu, čo je pozitívne a liečivé pre celok? Sám som v roku 1988 videl,
ako sa zmenilo vnútorné ovzdušie návratom komunít, ktoré boli predtým oddelené od
Ríma; ako tento návrat do veľkej a širokej všeobecnej Cirkvi pomohol prekonať jednostrannosť
a roztopil neústupčivosť, takže sa potom objavili sily pozitívne pre celú Cirkev.
Či môžeme ostať úplne ľahostajní ku komunite, v ktorej sa nachádza 491 kňazov, 215
seminaristov, 6 seminárov, 88 škôl, 2 univerzitné inštitúty, 117 bratov, 164 sestier
a tisícka veriacich? Môžeme ich skutočne pokojne nechať ísť mimo, vzdialených od Cirkvi?
Myslím napríklad na 491 kňazov. Nemôžeme poznať ich spletité motivácie. Mám na mysli
fakt, že by sa nerozhodli pre kňazstvo, ak by popri iných prekrútených alebo chorých
prvkoch v nich nebola aj láska ku Kristovi a vôľa ohlasovať ho a s ním aj živého Boha.
Môžeme ich jednoducho vylúčiť, ako predstaviteľov okrajovej radikálnej skupiny, z
úsilia o zmierenie a jednotu? Čo s nimi potom bude?
Zaiste už dávnejšie a teraz
znova pri tejto príležitosti sme počuli o predstaviteľoch tejto komunity veľa vecí,
ktoré nás rozladili – ako je pýcha a domýšľavosť, prílišné zdôrazňovanie jednej veci,
atď. Z lásky k pravde však musím dodať, že som dostal aj celý rad dojemných svedectiev
o vďačnosti, z ktorých bola cítiť srdečná otvorenosť. Či si vari nemôže veľká Cirkev
dovoliť byť aj veľkodušná vo vedomí dlhého času, ktorý má k dispozícii; vo vedomí
prisľúbení, ktoré dostala? Či nemáme ako dobrí vychovávatelia byť schopní aj prehliadnuť
isté nedobré veci a postarať sa o východisko z tiesnivých situácií? A či vari nemáme
pripustiť, že aj v cirkevnom prostredí sa objavila akási rozladenosť? Niekedy vzniká
dojem, že naša spoločnosť potrebuje aspoň jednu skupinu, ktorej nič netoleruje, na
ktorú môže pokojne útočiť s nenávisťou. A ak sa niekto k nej priblíži – v tomto prípade
pápež – stratí aj on nárok na toleranciu a môže sa aj s ním zaobchádzať nenávistne
bez obáv a zdržanlivosti.
Drahí bratia, v dňoch, keď mi napadlo napísať tento
list, mal som zhodou okolností v rímskom seminári interpretovať a komentovať úryvok
z Listu Galaťanom 5, 13 – 15. S prekvapením som si všimol, ako tieto vety hovoria
priamo o aktuálnej chvíli: „Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte
slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske! Veď celý zákon sa spĺňa
v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘ Ale ak
sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili!“
Vždy je istá tendencia považovať tieto vety len za rečnícke zveličenie, ktoré sa občas
u svätého Pavla vyskytuje. Z istého hľadiska to aj tak môže byť. No, žiaľ, toto „hryziete
a žeriete“ existuje v Cirkvi aj dnes, ako prejav zle interpretovanej slobody. Vari
je udivujúce, že ani my nie sme lepší ako Galaťania? Alebo že nás ohrozujú tie isté
pokušenia? Že sa vždy znovu musíme učiť správne používať slobodu? A vždy znovu sa
musíme učiť, že najvyššou prioritou je láska? V ten deň, keď som o tom hovoril vo
veľkom seminári, sa v Ríme slávil sviatok Matky dôvery. Skutočne: Mária nás učí dôvere.
Ona nás vedie k Synovi, ktorému všetci môžeme dôverovať. On nás povedie aj v búrlivých
časoch. Preto by som chcel zo srdca poďakovať tým mnohým biskupom, ktorí mi v tejto
dobe veľmi dojemne prejavili svoju dôveru i lásku a predovšetkým venovali svoju modlitbu.
Táto vďačnosť patrí aj všetkým veriacim, ktorí v tomto čase dosvedčili svoju nezmenenú
vernosť Petrovmu nástupcovi. Nech vás Pán všetkých chráni a nech vás vedie po ceste
pokoja. To je želanie, ktoré mi spontánne vychádza zo srdca na začiatku tohto Pôstneho
obdobia, ktoré je liturgickým obdobím zvlášť vhodným na vnútorné očistenie a ktoré
nás všetkých pozýva, aby sme sa s obnovenou nádejou zahľadeli na žiarivý cieľ Veľkej
noci.
S osobitným apoštolským požehnaním ostávam Váš v Pánovi Benedikt
XVI.